Pracovný čas je základným parametrom pracovnoprávneho vzťahu. Jeho rozsah je povinnou súčasťou pracovnej zmluvy a o rozvrhnutí je zamestnávateľ povinný informovať, ak to nie je dohodnuté v pracovnej či kolektívnej zmluve. Základom na určenie rozsahu a rozvrhnutia pracovného času je týždeň. Štandardný pracovný čas na plný úväzok je 40 alebo 37,5 hodiny, teda 8 alebo 7,5 hodiny denne. Časť zamestnávateľov, resp. pracovných pozícií, vyžaduje presne 8 hodín na pracovisku každý deň, v iných je možný pružný pracovný čas.
Zákonom stanovený pracovný čas zamestnanca v SR je najviac 40 hodín týždenne . Pracovný čas môže byť rozvrhnutý rovnomerne alebo nerovnomerne. Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín .
V prípade mladistvých zamestnancov, ktorí sú mladší ako 16 rokov, je pracovný čas maximálne 30 hodín týždenne. Platí to celkom, teda aj keď pracuje pre viacerých zamestnávateľov. Pružný pracovný čas je spôsob rovnomerného alebo nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času. V rámci pružného pracovného času je určený tzv. základný pracovný čas, kedy je zamestnanec povinný byť na pracovisku. Voliteľný pracovný čas je doba, kedy zamestnanec na pracovisku byť nemusí, ak má odpracovaný čas.
Prestávka na odpočinok a jedenie
Ak pracovná zmena trvá dlhšie ako 6 hodín, má zamestnanec nárok na prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Podľa Zákonníka práce má mať zamestnanec prestávku v práci počas pracovnej zmeny v trvaní 30 minút. Táto sa nezapočítava do pracovného času. Prestávka v práci na odpočinok a jedenie predstavuje čas (dobu) odpočinku medzi dvoma úsekmi pracovného času v rámci pracovnej zmeny. Zákonník práce ustanovuje, kedy jej poskytnutie je povinné.
Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút . Zamestnávateľ má povinnosť prestávku v práci poskytnúť, nie iba umožniť a ponechať na zamestnancovi, či ju využije alebo nie (t. j. zamestnanec sa nemôže vzdať prestávky v práci - táto otázka súvisí s BOZP, navyše aj v evidencii pracovného času má byť vyznačený koniec úseku vykonávania práce a začiatok úseku vykonávania práce, a teda aj nepriamo prestávka v práci). Zamestnanec sa teda nemôže rozhodnúť, že nevyužije prestávku v práci a odíde skôr z pracoviska.
Ide o väzbu na dĺžku pracovnej zmeny, nie na dĺžku pracovného času − v § 91 ods. 1 ZP sa uvádza „ktorého pracovná zmena“, nie „ktorého pracovný čas“. V ustanovení § 91 ZP sa neustanovuje, po uplynutí akého času je zamestnávateľ povinný určiť prestávku v práci. Jej časové umiestnenie by malo spadať zhruba do polovice pracovnej zmeny, napr. po odpracovaní 3, 4 alebo piatich hodín.
Keďže Zákonník práce priamo neustanovuje, že má ísť o nepretržitú prestávku v práci (porovnaj s § 92 a § 93 ZP), zamestnávateľ ju rozdelí na 20 minút a na 10 minút. Zákonník práce síce nepoužíva spojenie „nepretržité trvanie prestávky v práci“ tak, ako je to pri nepretržitom dennom odpočinku (§ 92 ZP) a nepretržitom odpočinku v týždni (§ 93 ZP), avšak z jej účelu - na odpočinok a jedenie (v spojení aj s povinnosťou zamestnávateľa umožniť a zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ZP), ako aj zo slov „v trvaní“ (§ 91 ZP neustanovuje, že prestávka v práci je 30 minút, ale „v trvaní 30 minút“), ako aj zo singulára - jedna prestávka v práci (v ods. 2 v nadväznosti na to „predĺženie tejto prestávky“) vyplýva, že prestávka sa má poskytnúť vcelku a zamestnávateľ teda nemôže deliť čas prestávky na dve časti.
Zákonník práce predĺženie prestávky v práci nezakazuje. Podľa § 91 ods. 2 ZP podrobnejšie podmienky poskytnutia prestávky vrátane jej predĺženia zamestnávateľ dohodne so zástupcami zamestnancov (pozri aj § 12 ods. 1 ZP). Ak by zamestnávateľ chcel zamestnancom predĺžiť prestávku na odpočinok a jedenie, musel by sa tak dohodnúť so zástupcami zamestnancov. Autonómne by mohol postupovať v prípade, ak by zamestnávateľ na pracovisku nemal sociálneho partnera. Zamestnávateľ môže v pracovnom poriadku alebo v inom vnútornom predpise určiť pravidlá správania sa zamestnancov počas prestávok v práci tak, aby nerušili v odpočinku ostatných zamestnancov.
Prestavky v práci na odpočinok a jedenie netvoria síce súčasť pracovného času, ale sú súčasťou obsahu pracovného záväzku zamestnanca. Počas prestávky v práci na odpočinok a jedenie zamestnancovi neprislúcha mzda ani náhrada mzdy. Počas prestávky v práci zamestnanec nie je povinný plniť pokyny zamestnávateľa, s výnimkou dodržiavania bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ani nie je povinný zdržiavať sa na pracovisku. Ide o čas osobného voľna, počas ktorého dochádza k suspenzácii pracovného záväzku.
Výnimky a špecifické prípady
Zákonník práce pozná aj tzv. upravený resp. kratší pracovný čas. V prípade práce na zmeny musí zamestnávateľ rozvrhnúť prácu tak, aby mal zamestnanec medzi koncom a začiatkom práce aspoň 12 hodín na odpočinok. Zároveň má mať zamestnanec aspoň dva voľné dni po sebe, najmä sobotu a nedeľu (prípadne aj nedeľu a pondelok). Počas dňa pracovného pokoja, zväčša nemožno nariadiť prácu.
Ak ide o práce, ktoré sa nemôžu prerušiť, musí sa zamestnancovi aj bez prerušenia prevádzky alebo práce zabezpečiť primeraný čas na odpočinok a jedenie. Podľa § 91 ods. 5 ZP sa na prestávky na odpočinok, ktoré zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancom z dôvodov zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, vzťahuje analogický právny režim toho, čo je určené v závere ods. 5, t. j. ich započítavanie do pracovného času. Prestávky poskytované z dôvodov zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci sa započítava do pracovného času.
Vodiči motorových vozidiel majú právo na bezpečnostnú prestávku po uplynutí štyroch hodín vedenia motorového vozidla v trvaní minimálne 30 minút, ak nenasleduje nepretržitý denný odpočinok po vykonanej práci. Podobne ako ostatné kategórie zamestnancov majú vodiči motorových vozidiel najneskôr po šiestich hodinách trvania pracovnej zmeny prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút.
Prestávky v práci na odpočinok a jedenie pri pružnom pracovnom čase sa poskytujú v rámci základného pracovného času po troch hodinách od jeho začiatku. Ak je napríklad prestávka v práci na obed zamestnávateľom určená, je záväzná pre všetkých zamestnancov, ktorým bola stanovená.
Prestávky na dojčenie
Prestávky na dojčenie alebo prestávky z dôvodov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sa započítavajú do pracovného času. Uvedené rozdiely medzi prestávkami v práci na odpočinok a jedenie, prestávkami na dojčenie a prestávkami z dôvodov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci ustanovuje aj § 170 ods. 3 ZP, ktorý určuje, že prestávky na dojčenie sa započítavajú do pracovného času ženy a poskytuje sa za ne náhrada mzdy v sume jej priemerného zárobku. Ide o diferenciačný prvok, ktorým sa prestávky na dojčenie odlišujú od prestávok na odpočinok a jedenie. Kým pri prestávkach na dojčenie prislúcha oprávnenej osobe (dojčiacej zamestnankyni) nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku a tieto prestávky sa jej započítavajú do pracovného času, pri prestávkach na odpočinok a jedenie je situácia úplne opačná.
Evidencia pracovného času
Zamestnávateľ má vo vzťahu k zamestnancovi informačnú povinnosť, v rámci ktorej je povinný oznámiť zamestnancovi prestávku v práci na odpočinok a jedenie najmenej týždeň vopred a platnosťou najmenej na týždeň. Zákonník práce ustanovuje aj formu a spôsob tohto oznámenia. Musí mať písomnú formu a musí byť k dispozícii na mieste, ktoré je zamestnancom prístupné.
Podľa § 99 Zákonníka práce, "Zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca."Zamestnávateľ nie je povinný viesť samostatnú evidenciu obedných prestávok, len evidenciu pracovného času, aj keď prestávky sú súčasťou pracovného času zamestnanca.
tags:
