Čaj o piatej nemusí byť nuda. Čaje môžu mať rôzne chute, farby a účinky. Čierny osviežuje myseľ, lipový je dobrý na priedušky a jazmínový je známy zaujímavou chuťou a vôňou. V tomto pokuse nepôjde o chuť ani o účinky čaju, pôjde o farbu.
Acidobázické Reakcie a Farba Čaju
Vplyvom acidobázických reakcií nastanú v čaji farebné zmeny. O tom, ako budú vyzerať, rozhoduje pH roztoku. Podstatou acidobázických reakcií je reakcia kyselín a zásad. Podľa definície sú kyseliny látky, ktoré sú schopné odovzdať protón, teda odštiepiť katión H+.
Kyslosť čaju sa prejaví červenou farbou a postupne, so zmenou pH, sa mení na zásadu. To sa prejavuje modrou, zelenou a vo veľmi zásaditom prostredí žltou farbou čaju.
Prírodné pH Indikátory
Prírodné pH indikátory, ktorých je v rastlinke Clitoria Ternatea asi 6 variantov, spôsobujú rozdielnu farebnosť. Výnimočný je najmä antokyán delfinidín (gén na jeho produkciu bol použitý aj na „výrobu modrej ruže“ v Japonsku).
Experiment s Clitoria Ternatea
Do sklenenej nádoby vložíme 15 kvietkov rastlinky Clitoria Ternatea. Vezmeme kyselinu citrónovú a nalejeme asi 100 ml do nášho roztoku, teda do zásady. Zamiešame a môžeme pozorovať, ako sa farba roztoku mení na fialovú.
To znamená, že sledovanie acidobázickej reakcie si môžete pokojne užiť aj doma. Pri dnešnom pokuse nebudeme potrebovať žiadne nebezpečné chemikálie.
Pigmenty a Farby v Umení
Farba azuritu sa mení od tmavej modrej až po bledomodrú so zelenkastým podtónom. Hoci jeho výskyt v prírode bol známy už dávno pred našim letopočtom, príležitostné používanie azuritu ako farebného pigmentu začalo u Egypťanov v časoch egyptských dynastií. Azuritová nebeská modrá sa až v období renesancie stala obľúbenou medzi umelcami. V podobe tempery a neskôr aj olejovej farby sa používala do 18.
Azuritový pigment sa získaval mletím prírodného kameňa a podľa hrúbky častíc nadobúdal tóny modrej od tmavých hrubo mletých zrniek až po svetlejší jemne mletý prášok. Na svetle je stabilný, ale citlivosť na teplo, vlhkosť a alkalické prostredie spôsobuje jeho premenu na malachitovú zeleň.
Malachit sa vyskytuje v prírode vo forme zeleného minerálu, ktorého farba sa môže meniť od svetlozelenej až po čiernozelenú. Podobne ako azurit aj malachit už poznali starí Egypťania. Okrem v náhrobných maľbách našiel tento farebný pigment využitie i v očných tieňoch Egypťanov. Od obdobia stredoveku sa v maľbách európskych maliarov vyskytuje spoločne s azuritom, a to približne do konca 18. storočia, kedy ho postupne vytlačili syntetické zelené pigmenty.
Z chemického hľadiska sú oba minerály kombináciou uhličitanu meďnatého a hydroxidu meďnatého. Odlišujú sa však v ich množstve a pomere. Malachit aj azurit majú svoju typickú farbu vďaka meďnatým katiónom. To, že je ich farba odlišná, súvisí s jedinečným štruktúrnym spojením a usporiadaním katiónov medi s uhličitanovými (CO32-) a hydroxidovými (OH-) iónmi v priestore.
Farby použité v obraze dokážu navodiť jeho atmosféru a náladu rovnako ako jeho téma. Monochromatické maľby, ktoré využívajú odtiene len jednej farby sú vynikajúcim príkladom toho, ako môžu umelci vytvárať podmanivé diela len s obmedzenými zdrojmi. Najstaršie maľby, ktoré kedy boli na Zemi vytvorené, boli tiež monochromatické. Limitovaná paleta farieb v tej dobe siahala od žltej, okrovej cez najrozmanitejšie odtiene červenej a hnedej až po čiernu.
Hoci sa monochromatické maľby stali najobľúbenejšími až v súčasnom období, v histórii umenia je možné nájsť veľa vzácnych obrazov od slávnych umelcov, ktorí vytvárali umelecké diela len s jednou dominantnou farbou.
Dubienkový Atrament
Dubienka je taká tvrdá hrčka, gulička na rastline, na spodnej strane listu, alebo na konáriku, ktorá vzniká ako reakcia rastliny na dráždenie určitým druhom hmyzu. Obsahuje tanín, z ktorého po reakcii so soľou železa vzniká zlúčenina čiernej farby.
Dubienkový atrament bol v minulosti obľúbený na písanie dôležitých historických rukopisov. Napríklad aj Sinajský kódex (zo 4. storočia), jeden z najstarších a najcennejších rukopisov na svete (najstaršia a najkompletnejšia zachovaná Biblia) bol napísaný práve týmto atramentom. Taliansky renesančný maliar, vynálezca, architekt Leonardo Da Vinci používal na svoje kresby tiež dubienkový atrament.
Tento stabilný, vodeodolný a trvalý atrament bol bežný na písanie v Európe viac ako 1400 rokov. Hoci v 20. storočí jeho používanie a výroba klesli, pretože sa objavili nové modernejšie receptúry, stále existuje hŕstka výrobcov, ktorí ho vyrábajú podľa tradičných postupov. Zmiešaním tanínu so zelenou skalicou vzniká vo vode rozpustný komplex trieslovín železnatých.
Experiment „Modrá Banka“
Základom experimentu bude tzv. „modrá banka“. Roztok v nej pripravíš rozpustením zadaného množstva hydroxidu sodného a glukózy vo vode. Indikátor, ktorý je v roztoku v banke najprv modrý a po pár minútach sa odfarbí, nie je pH ale redoxný indikátor. Redoxné indikátory je možné použiť okrem iného aj na vizualizáciu redukčných či oxidačných vlastností reakčnej sústavy, pretože sú schopné rýchlej a reverzibilnej zmeny farby.
V banke v reakčnej sústave prebiehajú oxidačno-redukčné reakcie. Glukóza sa v alkalickom roztoku oxiduje a metylénová modrá, pôvodne modrej farby sa redukuje na bezfarebnú formu. Ak je k dispozícii dostatok kyslíka, dochádza k reoxidácii indikátora a modrá farba roztoku opäť pretrváva. Tento krok sa dosiahne pretrepávaním banky - kyslík prítomný vo vzduchu v hornom priestore uzavretej banky sa dostane do roztoku, rozpustí sa v ňom a oxiduje metylénovú modrú späť na jej farebnú, teda modrú formu.
Keďže redoxná reakcia prebieha v alkalickom čiže zásaditom prostredí, pH indikátor bude na toto prostredie farebne reagovať. Keďže pH roztoku v banke sa počas priebehu redoxnej reakcie nemení, zostáva zásadité, nemení sa ani sfarbenie pH indikátora. Čo sa ale mení je farba redoxného indikátora metylénová modrá - na začiatku (v oxidovanej forme) je modrý a po čase (keď dôjde k jeho redukcii) sa stáva bezfarebným.
tags:
