Ryba s očami na jednej strane: Pohľad do hlbín oceánu a prírody

Predstav si more. Jadranské alebo more Sargasové. Vodu, ktorá spája brehy pevnín a ostrovov. No, predstav si ho. A najstudenšej temnote sa dá nájsť nejaký život. V tej najhlbšej priekopy totiž žije jedna ryba. Ryba Biba. Ryba Biba svieti svojím vlastným lampášikom.

Hlbokomorský život ryby Biby

Ryba Biba má lampášik a svoje zvláštne oči. Mnohým sa môže zdať na prvý pohľad odpudivá. Je to taká hrča, ako taký zemiak. Oči má malé, chvost voľajaký potrhaný. A ústa nevedia poriadne zatvoriť, zuby jej trčia von. Zuby má ako vešiačiky. Nie na tie vešiačiky zavesiť. Rybe Bibe je úplne jedno, či je pekná alebo škaredá. Bibu viac trápi hlad. Biba si svieti lampášikom. Nechce sa jej ísť do papule. Ryby rýchlo ujdú späť do šíreho mora. Biba je od stredy hladná a mrzutá. A tak si Biba schová v diere medzi skalami, občas si pospí.

Stretnutie s hadom Radom

Keď tu zrazu... Bum! Plesk! Narazí na niečo klzké. A zo dna sa zdvihne veľký oblak piesku. Ryba Biba sa stretne s hadom Radom, ktorému sa pokazilo svetlo. Zablikalo a bez príčiny zhaslo. Rado, podobne ako Biba, trpí hladom. Musí blúdiť potme hlbočinou a cvakať zubami naprázdno. ‒ No, načo sú mi také zuby! ‒ povie had a trochu sa zavlní. Ryba Biba a had Rado ležia na morskom dne, v piesku. ‒ Ale aspoň ten lampášik ti pekne svieti. Pozerám... bodové aj diaľkové... čo viac by si chcela? Zo svetla sa nenajem! ‒ protestuje ryba. ‒ A čo so zubami, keď...‒ Počkaj, Rado! ‒ skočí mu do reči Biba. Svetlo! To znamená... zuby a sme kompletným hlbokomorským živočíchom! ‒ To znamená... tak sa veru konečne poriadne napapkáme. Pochopil si? ‒ Pochopil!‒ Súhlasíš? Pravdaže súhlasím!‒ A rozdelíš sa? ‒ Presne na polovicu!!!

Spoločný lov

A tak sa ryba Biba s hadom Radom vybrali hľadať niečo pod zub spolu. Doplávajú do diery medzi skalami a do prázdnych ulít. Za dve plné papuľky. Hlbokomorské rozprávky Moniky Kompaníkovej z roku 2020 prinášajú pohľad na život v hlbinách oceánu.

Nový druh ryby: Histiophryne psychedelica

Americký ichtyológ opísal nový druh ryby, ktorá sa pohybuje ani nie tak plávaním, ako poskakovaním. Vyzerá ako prízrak z drogovej halucinácie. Americký ichtyológ opísal nový druh ryby, ktorá sa pohybuje ani nie tak plávaním, ako poskakovaním - zhrubnutými plutvami, pripomínajúcimi nohy, sa odráža od dna a vpred ju poháňajú výtrysky vody. Pritom sa skrúca, aby bola čo najguľatejšia. Vyzerá ako prízrak z drogovej halucinácie.

Charakteristika a správanie

Novoobjavená ryba Histiophryne psychedelica patrí do radu čertotvarých (Lophiiformes) a čeľade anténovcovitých (Antennariidae). Obýva vody Bandského mora pri ostrove Ambon, ktorý je súčasťou východoindonézskeho súostrovia „korenia", Molúk. Konkrétne koralové útesy. Dospelé jedince sú veľké iba približne ako ľudská päsť. Telo husto vzorované zebrovitými pásmi majú sťaby zo želatíny. Pokrývajú ho hrubé záhyby kože, aby sa ryba nezranila pri získavaní potravy, ktorú si hľadá v kútikoch a štrbinkách útesu, kde hrozia mimoriadne ostré výbežky koralov. Tvor má sploštenú hlavu s očami nasmerovanými dopredu. Vedci z toho usudzujú, že možno vidí binokulárne, tak ako ľudia. Zhrubnuté hrudné plutvy využíva ako nohy.

Unikátny pohyb

Zvlášť pozoruhodný je ale jej pohyb vo voľnejšom priestore. V podstate vtedy poskakuje, odrážajúc sa odo dna či povrchu útesu hrubými plutvami na bokoch tela. Súčasne vystrekuje vodu z malých žiabrových otvorov, čo ju posúva dopredu. Chvostom nekormidluje, ale skrúca ho do jednej strany. Ryba týmto nadobúda celkovo guľovitý tvar, ktorým pripomína nafúknutú gumovú loptu. Výtrysky vody využívajú na „štart" odo dna aj ďalšie anténovcovité a iné ryby, no ani u jednej sa dosiaľ nepozorovalo podobné poskakovanie, ako pri H. psychedelica. Objavil a pomenoval ju Theodore Pietsch z Washingtonskej univerzity v Seattle (USA).

Objav a identifikácia

Dospelého jedinca nezvyčajnej ryby s dopredu orientovanými, akoby ľudskými očami, prví zbadali v januári 2008 sprievodca a majitelia turistickej potápačskej firmy so základňou na Ambone. Prekvapivo vo frekventovanom prístave Ambonu, lebo, ako sa neskôr ukázalo, je dosť plachá. Snímky prebehli svetovými médiami. Rybu poslali na identifikáciu Theodorovi Pietschovi. Odvtedy potápači pozorovali veľký počet dospelých i mladých jedincov. Testy DNA ukázali, že ryba patrí do rodu anténovcovitých Histiophryne a je jeho tretím známym druhom. No zvyšné dva druhy sú voči nej sfarbené pomerne fádne. A navyše voči väčšine anténovcovitých a čertotvarých nemá návnady - tenké, na konci rozšírené výbežky vyrastajúce z čela. H. psychedelica to nerobí a celkove sa javí ako veľmi plachá. Už krátko po tom, čo ju potápači zbadajú, hľadá nový úkryt. Zrejme to je dôvod, prečo tak dlho unikala ľudskej pozornosti.

Farebné vzorovanie a oneskorené odhalenie

Napriek základnej skutočnosti, opäť na rozdiel od iných anténovcovitých, že farebne nesplýva s prostredím a zachováva si výrazné pásovité vzorovanie tela. Pásovanie každej ryby je navyše individuálne, podľa Rachel Arnoldovej akoby išlo o odtlačky prstov, takže vedci dokázali ľahko rozpoznávať rôzne jedince. Nedá sa ale vylúčiť, že ryba sa práve výrazným pásovaním predsa len usiluje splývať s prostredím a napodobňuje koraly. Farby a vzorovanie tela si však zachovávajú iba živé jedince. Preparáty v etanole rýchlo vyblednú, už za niekoľko dní. Vysvetľuje to kurióznu skutočnosť - Theodore Pietsch dostal dva exempláre tejto ryby už v roku 1992. Pochádzali zo zásielky živých rýb z Bali a pôvodne mali nezvyčajné sfarbenie a odosielatelia ich nazvali „esovité čerty". No sprievodné fotografie boli nekvalitné a kým exempláre dorazili, už boli prakticky biele. Keď sa na ne teraz pozrel cez mikroskop, zbadal pásovanie. Sedemnásť rokov mal v zbierkach neznámy druh ryby a neuvedomil si to!

Ligulóza na Oravskej priehrade

Oravská priehrada spolu s riekou Oravou patrí k našim najkrajším vodám. Dovolenka a lov rýb na Oravskej priehrade má vždy svoje jedinečné čaro. A to nielen pre hojnosť rýb, ale najmä pre svoje prekrásne zachovalé okolie, prírodu, množstvo tichých zátok… A ako bonus ponúka z jednej strany úžasný výhľad na Roháče v Západných Tatrách a na druhej strane na majestátnu Babiu horu. Ďalšie bohatstvo skrýva Oravská priehrada pod vodnou hladinou. Sú to kapitálne šťuky, zubáče, bolene, kapry alebo ostrieže. Hlavne šťuky a zubáče dorastajú do trofejných rozmerov.

Výskyt ligulózy

Už po ulovení niekoľkých kusov som bol nemilo prekvapený a zhrozený, podobne ako môj priateľ z Oravy. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že sú to larvy pásomnice Ligula intestinalis. Je to takmer celosvetovo rozšírený parazit rybožravého vtáctva. Ryba je len medzihostiteľom. Bežne sa vyskytuje na priehradných nádržiach, štrkoviskách, rybníkoch a iných väčších vodných plochách. Ale nie v takom množstve ako na Oravskej priehrade. Vývoj tejto pásomnice je pomerne zložitý a prebieha cez dvoch medzihostiteľov. Dospelé pásomnice cudzopasia v črevách rybožravých vtákov. Tie sú definitívnymi hostiteľmi liguly. Z vajíčok sa uvoľňujú mikroskopické voľne plávajúce larvy, označované ako coracidium. Vo vode sa stávajú potravou pre prvého medzihostiteľa, malého kôrovca - napríklad cyklopa.

Životný cyklus parazita

Cyklopy sú bežnou súčasťou planktónu, ktorým sa ryby živia. Druhým medzihostiteľom sa stáva nedravá kaprovitá ryba, živiaca sa planktónom. Okrem pleskáča to môžu byť aj belička, plotica, podustva, hrúz alebo iné druhy. Larvy liguly cudzopasia v čreve týchto rýb, z ktorého postupne prerastajú do telovej dutiny. V rybe sa larva (plerocerkoid) vyvíja niekoľko mesiacov, rok, ba niekedy aj dlhšie. Za ten čas dosiahne väčšinou veľkosť dvadsať až štyridsať centimetrov. Ale v pleskáčoch z Oravskej priehrady sme zaznamenali larvy dlhé až jeden meter pri šírke tela okolo 1,5 - 2 cm! A tak sa často stáva, že sa veľká larva dokáže dostať cez brušnú stenu až vytŕča z tela ryby von!

Dôsledky pre ryby a vtáctvo

V jednej rybe môže byť aj niekoľko lariev, ktoré rastú, a tak brucho napadnutej ryby postupne abnormálne vydúvajú. Plynový mechúr prestáva plniť funkciu, je extrémne nafúknutý a rybu ťahá k hladine. Po čase sa ryba už ani nedokáže ponoriť, len bezbranne krúži na hladine, takže láka predátora - definitívneho hostiteľa. A tým je rybožravý vták, najčastejšie čajka alebo volavka. Základnou podmienkou výskytu ligulózy je dostatok rybožravého vtáctva. A toho je na Oravskej priehrade viac než dosť! Pri bližšom pozorovaní vodnej hladiny, brehov a okolia som postupne prichádzal na nové a nové stopy po ligulóze. Najčastejšie to boli pleskáče, bezbranne krúžiace na hladine, alebo uhynuté ryby v pobreží, z ktorých sa uvoľňovali veľké larvy. Postupne som začal pozorovať volavky, čajky, ale aj kormorány, loviace pleskáče napadnuté ligulou.

Správanie vtáctva pri love

Volavky často lovili choré pleskáče netradične - priamo z vodnej hladiny. Z výšky robili prudké nálety, inokedy pleskáče po hladine doslova naháňali. Niekedy si vybrali také veľké ryby, že ich takmer nedokázali vcelku skonzumovať. Avšak zdokumentovať toto správanie nebolo vôbec jednoduché. Volavky sú totiž mimoriadne ostražité a pri priblížení okamžite unikajú. Čajky sú trochu menej bojazlivé, ale tiež veľmi opatrné… Niekedy som bol svedkom doslova drastických scén. Čajky vyzobávali napadnutým pleskáčom najskôr oči a žiabre, aby im zabránili v úniku, a až potom sa pokúšali otvoriť brušnú dutinu. Menšie ryby konzumovali vcelku priamo na hladine, väčšie si prenášali na breh, kde ich ostrým silným zobákom „porcovali“. Najskôr oddelili hlavu od trupu a až potom konzumovali vnútornosti spolu s larvami. Často o svoju korisť zvádzali urputné súboje. Celý proces sa mi viackrát podarilo aj kompletne fotograficky zdokumentovať.

Vplyv na hostiteľa a šírenie

Ligula väčšinou dokáže z hostiteľa „vysať“ len toľko energie, aby sama rástla, ale hostiteľskú rybu nechávala čo najdlhšie nažive. Je obdivuhodné, ako dokonale majú tieto pásomnice nastavenú fyziológiu, aby z hostiteľa odviedli čo najviac energie pre svoj rast, a pritom ho čo najdlhšie ponechali nažive. Má to význam najmä preto, aby definitívny hostiteľ - rybožravý vták získal dostatok času na ulovenie infikovanej ryby. Ale nie vždy je to tak. Niektoré nenažrané larvy svoju hostiteľskú rybu zabijú pomerne rýchlo.

Príčiny rozšírenia ligulózy

Ligulóza je ochorenie, ktoré sa vyskytuje na rôznych typoch stojatých vôd. Ale prečo sa v takej miere rozšírila práve na jednej z našich najkrajších vodných nádrží? Stačilo sa pozrieť na obrovské kŕdle čajok vznášajúcich sa nad Vtáčím ostrovom a bolo to celkom jasné.

Vtáčie ostrovy a ich vplyv

Ďalšou zaujímavosťou Oravskej priehrady je, že sa tu nachádzajú dva ostrovy. Známy je najmä Slanický ostrov umenia, ktorý je pozostatkom zaplavenej obce Slanica. Ide o vyhľadávanú turistickú atrakciu, keďže sa na ňom nachádza kostol s expozíciou oravského ľudového umenia, plastiky a maľby. Druhým je menej známy Vtáčí ostrov. Je menší a je vyhlásený za chránené vtáčie územie so zákazom vstupu. Prioritne je určený na ochranu rybára riečneho a kalužiaka červenonohého. Tých je tu však len niekoľko kusov. Avšak podľa aktuálnych vyhlásení ornitológa Dušana Karasku tu hniezdi až okolo 2000 párov rôznych vtáčích druhov!

Kontroverzie okolo ochrany vtáctva

Každý, kto sa danou problematikou čo i len trochu zaoberá, veľmi dobre vie, že sa pod „rôznymi vtáčími druhmi“ - v tomto prípade - skrývajú predovšetkým obrovské kolónie veľkých rybožravých čajok. Toto nebývalé množstvo agresívnych čajok nedovolí úspešné vyvedenie mláďat iných druhov vtáctva. A to ani rybára riečneho a kalužiaka červenonohého! A pokiaľ predsa, tak len v minimálnom počte. Paradoxne tak chránený vtáčí ostrov poskytuje nadštandardný luxus práve týmto nežiaducim agresívnym čajkám, ktorých sú milióny na pobreží morí a státisíce vo vnútrozemí. Napriek tomu, že sa na Oravskej priehrade nachádza už jeden chránený vtáčí ostrov, ktorý, zdá sa ani zďaleka, neplní funkciu, pre ktorú bol prioritne vyhlásený, plánuje sa výstavba ďalšieho!

Nové vtáčie ostrovy: Prínos alebo riziko?

To, že výnimočne (zhruba raz za sedem i viac rokov) dochádza k čiastočnému zatopeniu chráneného ostrova a ohrozeniu znášky vtáctva, je len zavádzaním verejnosti, nie argumentom! Veď na štrkových riečnych laviciach k tomu dochádza každoročne a vtáky jednoducho nakladú ďalšiu znášku… Alebo argument, že sa vtáci už na jednom ostrove tlačia, že je tu zobák na zobáku… Kto sa tu však naozaj tlačí? Koľko je tu tých reálne ohrozených druhov? A ak sa tu rybáre riečne a kalužiaky červenonohé tak tlačia - sú naozaj ešte ohrozené? Nie, netlačia sa tu rybáre ani kalužiaky, ale veľké agresívne čajky! Je viac ako pravdepodobné a logické, že aj na novom vtáčom ostrove, podobne ako na tom už existujúcom, nájdu ideálne podmienky na hniezdenie opäť len veľké agresívne druhy čajok. Tie však rozhodne nepatria k cieľovým druhom ochrany prírody a tobôž nie na Orave!

Dopad na ekosystém

Výstavba tejto novodobej „vtáčej pyramídy“ - ak sa skutočne zrealizuje - prispeje len k ďalšiemu šíreniu nepôvodných agresívnych čajok, k rozširovaniu ligulózy a ďalších ochorení prenášaných vodným vtáctvom. Ligulóza nie je ochorením, ktoré by bolo prenosné alebo nebezpečné pre človeka. Ale jednoznačne si táto parazitóza zaslúži hlbšiu pozornosť a podrobnejší výskum. Rovnako stojí za zváženie opodstatnenosť podpory výskytu ich definitívnych hostiteľov, hoci aj budovaním nových vtáčích ostrovov. A napokon, je tu okrem ligulózy ešte množstvo ďalších ochorení, ktoré rybožravé vtáctvo prenáša a tie už môžu predstavovať reálne riziko aj pre ľudí. Súhrnné pomenovanie pre čajku bielohlavú, striebristú a čajku žltonohú. Sú najčastejšími hostiteľmi liguly. Ligulóza sa však môže vyskytnúť aj u ostatných druhov čajok, volaviek a podobne. Pritom vonkoncom nie sú ohrozené. Naopak!

Prispôsobivosť čajok

Masovo sa vyskytujú prakticky po celom svete, hlavne na morských pobrežiach. Sú dokonale prispôsobivé. V prípade potreby dokážu migrovať na obrovské vzdialenosti z morských pobreží (kde sú ich už milióny!) až hlboko do vnútrozemia. Aj keď sú prioritne rybožravé, vedia sa priživiť tiež na najrôznejších odpadkoch, hlavne na smetiskách. A hneď v bezprostrednej blízkosti Oravskej priehrady, pri obci Zubrohlava, sa nachádza veľké smetisko s nadbytkom rôznej „potravy“ pre čajky.

tags: