Podobá sa jalcovi hlavatému, ale jeho telo je podstatne vyššie a z bokov viac sploštené, pripomínajúce skôr ploticu. Má malú hlavu oproti jalcovi hlavatému, drobné jemné ústa a pomerne veľké mosadzno žlté oči. Chrbát je spravidla tmavý až čierno zelený, boky striebristé a brucho svetlé až biele. Chrbtová, chvostová a análna plutva sú sivé, ostatné sú žlté, oranžové až červenkasté. Má zreteľne vykrojenú chvostovú plutvu.
Živí sa planktónom, ale aj bentosom - larvami pakomárov, červami, mäkkýšmi a plôdikom rýb. Aj keď uprednostňuje živočíšnu potravu, prijíma čiastočne aj potravu rastlinnú.
Základné údaje o jalci tmavom
- Latinsky: Leuciscus idus
- Maďarsky: Jászkeszeg
- Anglicky: Ide, Orfe
- Rad: kaprotvaré
- Čeľaď: kaprovité
- Potrava: všežravec, dravec
- Dĺžka života: 15 rokov
- Pohlavná dospelosť: 3 - 5. rok
- Doba rozmnožovania: apríl - jún
- Bežná veľkosť: 25-50 cm
- Maximum: cez 75 cm
- Lovná miera: 20 cm
- Doba hájenia: 15.3. - 31.5.
Rozmery a hmotnosť
| Parameter | Priemerná hodnota | Obvyklé maximum | Rekordné hodnoty |
|---|---|---|---|
| Dĺžka | 25 až 50 cm | do 60 cm | do 75 cm |
| Hmotnosť | 0,3 až 3 kg | do 5 kg | okolo 8 kg |
Typické znaky
- Plochéjšie telo než príbuzný jalec hlavatý
- Ústa väčšie než väčšina kaprovitých rýb, ale menšie než jalec hlavatý
- Relatívne jemné šupiny
- Zahrotené plutvy
- Análna plutva spolu s brušnými majú načervenalú farbu
- Chvostová a chrbtová plutva je tmavá
Výskyt a biológia
Žije v dolných úsekoch väčších riek, od pásma mreny až po brakické pásmo v ústiach riek ústiacich do mora. Jalec tmavý miluje mierne prúdiace rieky skôr nížinného charakteru a nezasahuje tak vysoko do lipňového pásma ako jalec hlavatý. Vyskytuje sa aj v niektorých stojatých vodách, ale nikdy vo veľkom počte. Má sklony vytvárať húfy. V potrave prevládajú larvy hmyzu a náletový hmyz, na jar ikry rýb, niekedy poter, významná je i rastlinná zložka.
Pohlavne dospieva v 3. - 5. roku života, vzácne i skôr. Trie sa v apríli až júni, výter je etapovitý (v tele samíc boli zistené ikry v rôznom stupni vývoja). K výteru si vyberá plytkejšie prúdy, ikry kladie na vodné rastlinstvo alebo na kamene. Samcom sa tvorí ľahká trecia vyrážka najmä v prední časti tela. Počet ikier sa pohybuje podľa veľkosti samice medzi 10 000 a 100 000, výnimočne dosahuje až 120 000. Už v 19. storočí bola známa zlatá forma jalca tmavého, ktorá sa dnes bežne chová ako ozdobná ryba v záhradných nádržiach. Výnimočne uniká i do voľných vôd, kde ale vďaka svojej farbe väčšinou rýchlo padne za obeť predátorom.
Rast nie je veľmi rýchly a nedožíva sa vysokého veku - málokedy cez 15 rokov.
Športový rybolov
Jalec tmavý nie je často lovenou rybou, ale úlovky potešia muškárov, plavačkárov i rybárov loviacich ľahkou prívlačou. Na rozdiel od jalca hlavatého ostáva lepšie na zakŕmenom mieste, ktoré aktívne križuje a často zaberá v stĺpci. Možno ho dobre loviť i na ľahšiu položenú (feeder) a asi najkrajším lovom jalcov tmavých je suché muškárenie, pokiaľ začnú tieto ryby za letných večerov zbierať potravu z hladiny.
Náradie pre lov možno popísať ako ľahké náradie pre zvolenú techniku lovu a nie je potrebné ho špeciálne vyberať, vlasec by sa mohol svojim priemerom pohybovať v rozmedzí 0,08 - 0,16 mm. Nástrahy klasické - používané na bielu rybu (biele červy, parené pečivo, kukurica, ...).
Ryba s plutvami na hlave: Histiophryne psychedelica
Americký ichtyológ opísal nový druh ryby, ktorá sa pohybuje ani nie tak plávaním, ako poskakovaním - zhrubnutými plutvami, pripomínajúcimi nohy, sa odráža od dna a vpred ju poháňajú výtrysky vody. Pritom sa skrúca, aby bola čo najguľatejšia. Vyzerá ako prízrak z drogovej halucinácie.
Novoobjavená ryba Histiophryne psychedelica patrí do radu čertotvarých (Lophiiformes) a čeľade anténovcovitých (Antennariidae). Obýva vody Bandského mora pri ostrove Ambon, ktorý je súčasťou východoindonézskeho súostrovia „korenia", Molúk. Konkrétne koralové útesy. Pravdepodobne je doma aj inde v Indonézii.
Dospelé jedince sú veľké iba približne ako ľudská päsť. Telo husto vzorované zebrovitými pásmi majú sťaby zo želatíny. Pokrývajú ho hrubé záhyby kože, aby sa ryba nezranila pri získavaní potravy, ktorú si hľadá v kútikoch a štrbinkách útesu, kde hrozia mimoriadne ostré výbežky koralov. Tvor má sploštenú hlavu s očami nasmerovanými dopredu. Vedci z toho usudzujú, že možno vidí binokulárne, tak ako ľudia.
Pohyb ryby
Zvlášť pozoruhodný je jej pohyb vo voľnejšom priestore. V podstate vtedy poskakuje, odrážajúc sa odo dna či povrchu útesu hrubými plutvami na bokoch tela. Súčasne vystrekuje vodu z malých žiabrových otvorov, čo ju posúva dopredu. Chvostom nekormidluje, ale skrúca ho do jednej strany. Ryba týmto nadobúda celkovo guľovitý tvar, ktorým pripomína nafúknutú gumovú loptu.
Výtrysky vody využívajú na „štart" odo dna aj ďalšie anténovcovité a iné ryby, no ani u jednej sa dosiaľ nepozorovalo podobné poskakovanie, ako pri H. psychedelica.
Objavil a pomenoval ju Theodore Pietsch z Washingtonskej univerzity v Seattle (USA). S dvomi kolegami, Rachel Arnoldovou a Davidom Hallom, majiteľom fotografickej potápačskej firmy, o tom uverejnil článok - predbežne online - v časopise Copeia, ktorý vydáva Americká spoločnosť ichtyológov a herpetológov (skúmajú ryby a plazy).
H. psychedelica sa ale nepohybuje iba unikátnym poskakovaním. Hrudné plutvy jej občas slúžia ako nohy - po koralovom útese „kráča".
Objav a identifikácia
Dospelého jedinca nezvyčajnej ryby s dopredu orientovanými, akoby ľudskými očami, prví zbadali v januári 2008 sprievodca a majitelia turistickej potápačskej firmy so základňou na Ambone. Prekvapivo vo frekventovanom prístave Ambonu, lebo, ako sa neskôr ukázalo, je dosť plachá. Snímky prebehli svetovými médiami. Rybu poslali na identifikáciu Theodorovi Pietschovi. Odvtedy potápači pozorovali veľký počet dospelých i mladých jedincov.
Testy DNA ukázali, že ryba patrí do rodu anténovcovitých Histiophryne a je jeho tretím známym druhom. No zvyšné dva druhy sú voči nej sfarbené pomerne fádne. A navyše voči väčšine anténovcovitých a čertotvarých nemá návnady - tenké, na konci rozšírené výbežky vyrastajúce z čela.
H. psychedelica to nerobí a celkove sa javí ako veľmi plachá. Už krátko po tom, čo ju potápači zbadajú, hľadá nový úkryt. Zrejme to je dôvod, prečo tak dlho unikala ľudskej pozornosti.
Sedemnásťročné omeškanie
Napriek základnej skutočnosti, opäť na rozdiel od iných anténovcovitých, že farebne nesplýva s prostredím a zachováva si výrazné pásovité vzorovanie tela. Pásovanie každej ryby je navyše individuálne, podľa rachel Arnoldovej akoby išlo o odtlačky prstov, takže vedci dokázali ľahko rozpoznávať rôzne jedince.
Nedá sa ale vylúčiť, že ryba sa práve výrazným pásovaním predsa len usiluje splývať s prostredím a napodobňuje koraly. Bádatelia uviedli typy koralov, ktorých sa to môže týkať.
Farby a vzorovanie tela si však zachovávajú iba živé jedince. Preparáty v etanole rýchlo vyblednú, už za niekoľko dní. Pásy potom vidno iba pod mikroskopom.
Vysvetľuje to kurióznu skutočnosť - Theodore Pietsch dostal dva exempláre tejto ryby už v roku 1992. Pochádzali zo zásielky živých rýb z Bali a pôvodne mali nezvyčajné sfarbenie a odosielatelia ich nazvali „esovité čerty". No sprievodné fotografie boli nekvalitné a kým exempláre dorazili, už boli prakticky biele. Keď sa na ne teraz pozrel cez mikroskop, zbadal pásovanie. Sedemnásť rokov mal v zbierkach neznámy druh ryby a neuvedomil si to!
tags:
