Rodinné putá nespočívajú len v príbuzenskom vzťahu. Nevznikajú len tým, že spávame pod jednou strechou ani tým, že máme spoločné auto, kúpeľňu, kuchyňu, dom, záhradu či chalupu, o ktorú sa raz pri dedičskom konaní poškriepime do krvi. Rodinné putá vznikajú od malička stmeľovaním svojich príslušníkov.
V dobrom či zlom. Otvorenosť, denná komunikácia, starosť jeden o druhého, prejavy obyčajnej lásky vo všedný deň, spoločné podieľanie sa na chodu rodiny - to je to, čo vytvára rodinné putá. Rodina by sa mala aspoň raz za deň zísť pri spoločnom stole. Tam je príležitosť hovoriť o svojich potrebách či problémoch, tam je príležitosť usmiať sa na druhého, odpustiť i potešiť. Akokoľvek staromódne to vyzerá, funguje to dokonale.
História spoločného stolovania
Najstarší obraz hostiny nájdeme na pečatnom valčeku z doby kráľovnej Šub-ad 2600 pred Kristom v univerzitnom múzeu vo Filadelfii. Hostia sedia na nízkych stoličkách obsluhovaní služobníkmi v sukniach. Hádam najväčšiu hostinu usporiadal kráľ Aššurbanipal II. pri otvorení svojho paláca v Nimrúdu. Trvala desať dní a zúčastnilo sa jej 69 574 osôb.
Palácové hostiny, kde hostia konzumovali jedlá na lehátkach pri nízkych stoloch, sú častými obrazmi na stenách hrobov, budov. Konzumovala sa rôzna pečená hydina, zelenina, hovädzie mäso, paštéty a sladkosti. Nádoby s vínom sú umiestnené tak, aby na ne dosiahlo viacero hostí, ktorí vybavení trubičkami (spôsob slamky), pijú spoločne až do momentu totálnej opilosti. Za širokým opaskom alebo v plátených váčkoch si nosili malé pecníky chleba, kozí syr, figy, olivy, ktoré konzumovali cestou do práce.
Účastnila sa jej celá rodina, ak boli v dome hostia, nesmeli pri stole chýbať. Čas večere a nasýtenia sa sprevádzali rozhovory a rôzne zábavky, hádanky, hudba, tanec. Príslušníci rodiny jedávali na lehátkach v tvare podkovy. Stolujúci sa ľavým lakťom opierali o vankúše, pravá ruka ostávala voľná, hlava sa takmer dotýkala hrudi svojho suseda. Táto poloha dávala dobrú príležitosť k zdeleniu si dôverností, telesná prítomnosť iného člena rodiny vlastne podporovala súdržnosť a príbuzenský vzťah. Jedlo sa zo spoločných nádob holou rukou. Za prejav lásky, zdvorilosti a pozornosti sa považovalo ak zvlášť chutné sústo podal jeden člen rodiny druhému.
Súčasnosť: Ako sa mení význam spoločného obeda
Žijeme v uponáhľanej dobe, väčšina z nás sa ženie niekam do neznáma. Keď sa na konci zastaví a obzrie, zistí, že mu pretiekol cez prsty čas, ktorý sa už nevráti. Príslušníci vlastnej rodiny sa rozletia ako vrabce a záujem jeden o druhého je skôr výnimka ako pravidlo. Módnym trendom nie sú večere ala reklama omáčka od zaručeného výrobcu, ktorú všetci bezhlavo chvália, lebo majú zdegenerované chuťové poháriky a hlavným faktorom je prítomnosť chuťovo zvýrazňujúcich látok, ale princíp, kto si čo uchmatne to má. Príde syn, ukoristí klobásu, dcéra ryžovú pochúťku. Následne obaja vypadnú z domu, kde sa dokŕmia hot dogom, burgerom alebo inou tvrdšou drogou. Žena si dá bagetu či palacinku, muž siahne po slanine a včerajšom chlebe. Pekný večer je za nami, každý si robí to svoje a v konečnom dôsledku je rodina rozbitá ako lego po nájazde dvoch bratov, kedy chce každý z nich postaviť niečo iné.
Istá kniha hovorí o tom, aby človek neprechádzal do druhého dňa s bolesťami, nevyriešenými problémami, plný zášťi, s vlastnými v sebe dusenými starosťami. Niekedy stačí, aby sa o ne podelil s ostatnými. Aj keď sa tým situácia nemusí vyriešiť okamžite, pomoc a podpora rodiny dokáže zázraky.
Navštívil som severskú krajinu. V podvečer mi počas prechádzky padol zrak na otvorené okno. Za stolom sedí otec, okolo asi všetci príslušníci rodiny. Smejú sa, jedia, rozprávajú. Pri pohľade z penziónu nechtiac nazriem ešte do štyroch takýchto domácností. Tak ako spokojne vyzerajú pri večeri, tak aj žijú. Láska a súdržnosť z rodín sa prelieva i von do bežného života. Pokoj z tejto krajiny priam vyžaruje. Ak by som parafrázoval slová našej hymny, zastavme sa ľudia, veď sa láska stracia ...
Rodinné rituály a tradície
V psychológii obrad predstavuje pravidelne sa opakujúce správanie jedinca alebo sociálnej skupiny podľa dopredu daných (dohodnutých) pravidiel. Rituálom môžu byť aj na pohľad obyčajné, každodenné činnosti, ako je ranné pitie kávy. Samozrejme, každá rodina má svoje vlastné rituály. Dá sa povedať, že je to akási jedinečná „poznávacia značka“, ktorá odhaľuje jej identitu.
Podľa toho vieme povedať, čo máme radi, čo nás spája, a čo naopak nepovažujeme za významné. Aj náš všedný deň sprevádzajú rituály, ktoré sme si vytvorili, a pri ktorých si možno ani neuvedomujeme, že predstavujú akési oporné stĺpy nášho života. Môže to byť napríklad spoločné stolovanie pri raňajkách či večeri, spoločný odchod do práce. Aké tradície a rituály udržiavate vo svojej rodine vy?
Veľkonočné tradície a rodinné zvyky
Veľká noc, najvýznamnejší kresťanský sviatok, bola pre našich predkov nielen duchovným, ale aj spoločenským a kultúrnym vrcholom roka. Zvyky a tradície, ktoré sa s ňou spájali, mali hlboký význam a dodržiavali sa s veľkou úctou. V minulosti bol Veľký týždeň, teda týždeň pred Veľkou nocou, časom prísneho pôstu a zákazov. Napríklad na Veľký piatok sa nesmelo pracovať so zemou, rýľovať či okopávať, aby sa nepoškodila úroda.
Zákaz práce sa týkal aj iných dní: na Kvetnú nedeľu napríklad nebolo dovolené piecť, pretože podľa povier by zapiekli kvety na stromoch. Zaujímavým zvykom bolo aj zákaz prania počas veľkonočných sviatkov, ktorý mal zabrániť „vypraniu“ šťastia a zdravia z domu. Pôst trval často až 40 dní pred Veľkou nocou, počas ktorých sa nekonzumovalo mäso a nekonali sa zábavy ani svadby. Ženy nosili tmavé oblečenie a pokrývky hlavy.
Na Slovensku bola Veľká noc vždy bohatá na tradície a zvyky, no postupom času sa z našich domácností vytratili, hoci jej symboly stále pretrvávajú. Vajíčka sú jednými z hlavných symbolov Veľkej noci a jari a nemali by chýbať na žiadnom veľkonočnom stole. Závisel od nich totiž ďalší život roľníkov. Tento týždeň postupným rozširovaním kresťanstva v našich končinách splynul so starými pohanskými zvykmi našich predkov.
Veľkonočný týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, ktorá sa pôvodne volala nedeľa paliem, pretože nimi vítali Ježiša pri príchode do Jeruzalema. U nás sú to tzv. bahniatka, ktoré symbolizujú prvú jarnú zeleň. V minulosti ich ľudia, po príchode z kostola domov, zakladali za sväté obrazy, zrkadlá alebo nado dvere.
Podstatou Zeleného štvrtka je spomienka na pamiatku poslednej večere Ježiša so svojimi učeníkmi. Zelený štvrtok zväzuje zvony - utíchnu od tohto dňa až do veľkonočnej nedele. Počas troch dní, keď boli zvony zviazané, sa využívala mágia podobnosti - ľudia sadili hrach, mak a bôb, aby sa tiež dobre „zviazali“, aby dobre rástli. Jedlo bolo pôstne, symbolicky zelené - špenát, šťaveľ či žihľava mali ľuďom zabezpečiť zdravie po celý rok.
Veľký piatok je spojený so smrťou Ježiša Krista. Zároveň mal aj veľkú magickú moc. Rozšírené bolo ranné umývanie sa v tečúcej vode, čo sa považovalo za ochranu pred kožnými chorobami. Dievky mali mať hladkú tvár, sviežosť a krásu po celý rok. Veľký piatok bol tiež vhodný na štepenie stromčekov, inak platil nepísaný zákaz čokoľvek robiť na poli. Zem a pôda sa doslova nemohli hýbať, inak by to privolalo neúrodu. Nič sa ani nepožičiavalo. Požičaná vec sa mohla stať škodiacim nástrojom v rukách bosorky.
Biela sobota prináša svetlo - vzkriesenie. Po západe slnka sa zapaľoval posvätný oheň (tzv. pálenie Judáša). Ráno a predpoludnie sa využívali na domáce práce - chlapci dokončovali korbáče a dievčatá kraslice. Mäso sa mohlo jesť až po návrate zo slávnosti Vzkriesenia. Na stole nesmeli chýbať vajíčka - symbol nového života a plodnosti. Vajíčko gazda rozdelil medzi všetkých, aby rodina ostala súdržná. Jedli sa klobásky, údené mäso, huspenina, chlieb a koláče.
Pre kresťanov je najväčší sviatok v roku veľkonočná nedeľa - zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ústredným bodom veľkonočnej nedele je slávnostná „veľká“ svätá omša. Gazdiné prinášali do kostola na posvätenie chlieb, šunku, klobásy, maslo, tvaroh, vajíčka, soľ, chren, koláče alebo veľkonočné obradové pečivá, fľašu vína či pálenky. Posvätenému jedlu sa pripisovali magické vlastnosti, preto sa z neho dávalo aj dobytku, aby sa mu dobre darilo po celý rok. Obed bol sýty.
Potom nasledoval veľkonočný pondelok, čo už pre mnohých znamenalo zábavu. Chlapci chodili šibať a polievať dievčatá. Voda mala ozdravujúcu a očistnú silu. V predkresťanskom období sa oblievaním dievčat a žien mala na ne preniesť práve táto sila. Ak mal mládenec s dievčinou vážnu známosť, prišiel sám. Rodiny, kde mali dievky na vydaj, dávali šibačom aj peniaze, aby mali za čo večer zorganizovať zábavu.
Dievčatám je stále menej a menej príjemné oblievanie a novodobým veľkonočným zvykom sa stal „útek“ alebo „skrývačka“. Veľkonočné sviatky si väčšinou ľudia spájajú so sviatočnými dňami voľna, stretnutiami rodiny a priateľov, oddychom a plnými stolmi dobrôt, či kontrolou záhradiek a chát po zimných mesiacoch. Avšak symbolika v nás stále ostala. Nech budete prežívať veľkonočné sviatky akokoľvek, prajme si v tomto období hlavne zdravie.
Tradičné jedlo bolo jahniatko, ktoré sa však v druhej polovici 20. Najznámejšia tradícia - oblievačka a šibačka. Pôvodne symbolické šibanie prútmi malo zabezpečiť zdravie, krásu a pracovitosť dievčat.
Ako sa menili tradície Veľkej noci
Veľká noc kedysi znamenala pre našich predkov čas hlbokého duchovného prežívania, prísneho pôstu, rešpektovania zákazov práce a množstva symbolických rituálov, ktoré mali zaistiť zdravie, úrodu a rodinnú pohodu. Mnohé z týchto tradícií sa zachovali dodnes, hoci v pozmenenej forme, a niektoré už pomaly upadajú do zabudnutia.
- Kedysi: Veľká noc bola nielen kresťanským sviatkom zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ale aj časom hlbokého pôstu, očisty tela i duše a stíšenia. Predchádzal jej 40-dňový pôst, počas ktorého sa striktne vyhýbali mastným jedlám, zábavám a niektoré dni aj práci. Sviatky mali silný duchovný a magický rozmer, spájaný s očistou, obnovou života a ochranou úrody a zdravia. Dnes: Veľká noc sa vníma najmä ako čas voľna, oddychu a rodinných stretnutí.
- Kedysi: Platili prísne zákazy práce v určitých dňoch Veľkého týždňa - napríklad na Veľký piatok sa nesmelo pracovať so zemou, piecť ani variť, aby sa nepoškodila úroda a neznečistila svätosť dňa. Zákaz prania počas veľkonočných sviatkov bol bežný, aby sa „nevypralo“ šťastie z domu. Dnes: Tieto pravidlá sa takmer nedodržiavajú.
- Kedysi: Zvyky ako šibačka a oblievačka boli spojené s magickým významom - šibanie prútmi malo zabezpečiť zdravie, krásu a plodnosť, oblievanie vodou symbolizovalo očistu a obnovu života. Ďalšie zvyky zahŕňali vynášanie Moreny (symbol zimy), nosenie farebných šatiek podľa dní, posväcovanie jedla či špecifické prípravy jedál na Bielej sobote. Dnes: Tieto tradície sa zachovali, ale často stratili svoj pôvodný význam a sú vnímané skôr ako folklór alebo zábava.
- Kedysi: Počas pôstu sa konzumovalo málo alebo žiadne mäso, a po ňom sa na Veľkonočnú nedeľu pripravovali bohaté jedlá - pečené jahňacie mäso, údeniny, veľkonočný chlieb, mazance, ktoré mali zabezpečiť hojnosť a zdravie na celý rok. Dnes: Veľkonočné stoly sú stále bohaté, ale tradičné jedlá sa často menia alebo nahrádzajú modernými variantmi, napríklad sladkými baránkami namiesto jahniatka.
- Kedysi: Oslavy Veľkej noci boli úzko späté s prírodou, jej cyklami a magickými rituálmi, ktoré mali zabezpečiť ochranu ľudí, zvierat i úrody. Tieto rozdiely odzrkadľujú zmenu spoločenských hodnôt, životného štýlu a vnímania tradícií v priebehu storočí.
tags:
