Cukráreň, ktorú dnes vedie Rudolf Wagner z Veľkého Medera, založil jeho otec v roku 1947. Prevádzku už o rok neskôr komunisti zoštátnili, po Nežnej revolúcii ju zreštituoval.
Začiatky a zoštátnenie
Váš otec bol rodák z Topoľčian. On v roku 1946 ako topoľčiansky tovariš spravil majstrovské skúšky v Bratislave na Michalskej, kde sídlil cukrársky cech. Dali mu na výber - buď si otvorí živnosť v Prievidzi, alebo v Mederi. Vtedy to tak fungovalo, že po úspešných majstrovských skúškach človeku ponúkli, kde môže robiť cukrára.
Nie, ale to sa písal rok 1946, bolo po druhej svetovej vojne. Pokiaľ viem, tak sa po maďarsky naučil veľmi rýchlo. Jeho otec žil v Budapešti, prežil tam prvé manželstvo. Žiaľ, jeho manželka zomrela. Môj otec už pochádzal z druhého manželstva, keď sa dedo vrátil do rodných Topoľčian, kde sa druhýkrát oženil.
Nehnuteľnosť, v ktorej je aj teraz cukráreň, kúpil otec od človeka, ktorý prežil koncentračný tábor a rozhodol sa, že sa presťahuje do Palestíny. Na chvíľku sa zastavil doma, kde predal dom, a z tých peňazí začal v Palestíne žiť.
Na našom vidieku neboli cukrárne typické. Región je známy tým, že tam vždy boli dobré gazdinky, vždy sa vyváralo, vypekalo, takže nebola potreba cukrárov.
Váš otec si teda v roku 1947 otvoril prevádzku, no potom mu ju komunisti zoštátnili. Už v roku 1948. Vymysleli to tak, že cukrársku prevádzku zriadili popri mestskom národnom výbore, fungoval tam takzvaný Hospodársky dvor pri Mestskom národnom výbore Čalovo, ako sa vtedy Veľký Meder volal.
Robili aj salónky, piekli zmrzlinové kornúty, cukrárenská výroba bola na krátky čas utlmená. Otec bol cez vojnu partizán, takže mal medzi komunistami kamarátov.
Obnovenie živnosti a reštitúcia
V rámci dubčekovskej éry v roku 1968 si obnovil živnosť a asi rok a pol alebo dva roky takto fungoval. Na základe udania. Dostal som sa k tomuto spisu, mám ho odložený. Je to zaujímavé čítanie. Komunisti si vždy našli nejaký dôvod na to, aby živnosť zrušili. Viem, že tam nejaké opletačky boli, dokonca sa odvolával na prezidentský úrad v Prahe, kde na veľké prekvapenie uspel.
Zmrzlinári boli jediní remeselníci, ktorých za komunizmu strpeli. Síce tomu dávali dosť vymedzené mantinely, ale takto dokázali fungovať aj prišelci z vtedajšej Juhoslávie.
Otec tvrdil, že keď piškótové cesto miešate drevenou varechou, bude najlepšie. Len čo sa dotkne kovu, už to nie je ono. Nikto, kto vojde do našej dielne, neuvidí tam nejakú modernú technológiu.
Váš otec prevádzku zreštituoval v roku 1990. Áno. Ja som sa narodil do rodinnej firmy. No po reštitúcii som v nej hneď robiť nezačal. V 90. rokoch som sa otrel aj o politiku v rámci KDH, potom ma to nejako prešlo.
Bol som mladý, potreboval som si dokazovať veci. No skúsenosti, ktoré som získal na svojich výletoch, cukrárinu dopĺňajú. Študoval som architektúru. Verím, že je to na našich cukrárňach vidieť. Dokonca aj na zákuskoch. V štúdiách mi pomáhala aj manželka. My sa poznáme už spred vysokoškolských čias, tak aj na ňu sa architektúra nalepila.
Sú nejaké základné zásady, čo nás učil otec. Napríklad že jeden zákusok má zasýtiť jedného dospelého človeka. Náš recept na krémeš vymyslel môj otec, s tým už my nič nenarobíme. Sú zákusky, ktoré sa neujmú, tie sa menia. Ako si to možno predstaviť?
Samozrejme, musí tiež chodiť po rôznych školeniach, po svete. Bola na školení u belgického cukrára, u ruskej cukrárky v Prahe, často chodievala do Budapešti. Je to remeslo, ktoré sa dá zdokonaľovať donekonečna.
S bratom sme mali rozbehnutú aj pekáreň. Bola dokonca aj autobusová doprava. To boli veľmi krátke životné peripetie. Naučili sme sa, ako robiť logistiku a všeličo, čo s tým súvisí - poistné, šoféri. Začiatkom 90. Potom sa stalo, že brat bol na operácii, ktorá sa celkom nepodarila, a nejaký čas žil v presvedčení, že umiera.
Rozdelili sme sa, ale chvála Bohu, brat stále žije, vylízal sa z toho.
Expanzia a súčasnosť
Vaša firma začínala v Mederi, teraz máte prevádzky vo viacerých miestach. Išlo o postupný, kontrolovaný evolučný proces. Otvorenia prvej cukrárne mimo Medera, v Dunajskej Strede, sa dožil aj môj otec. V roku 2012 sme otvorili ďalšiu cukráreň v Dunajskej Strede, 2013 prvú cukráreň v Bratislave.
S otvorením cukrárne v bratislavskom Zuckermandeli sme asi mali chvíľku počkať. To bolo v roku 2018, o dva roky nás postihol covid, potom kríza, vojna na Ukrajine, ešte sa z toho stále lížeme.
Od otca nie katolícku, ale bolo to silno konzervatívne, čo sa týka pracovnej morálky. Počas komunizmu nemohli existovať hospodárske rady, ako sú teraz.
Otec sa vždy odvolával na zvyky, ktoré dostal od svojho majstra pána Diviša v Topoľčanoch. Človek až neskôr zistí, prečo bolo nutné si ich vypočuť. Musel som spraviť mnoho chýb a zlých rozhodnutí. Musíte dozrieť aj na to, aby ste pochopili i tú konzervatívnu výchovu. Časom začnete byť vďačný aj za tie, tak poviem, facky.
Povedal by som až starodávne. Nedisponujeme nejakými modernými zariadeniami. Otec tvrdil, že keď piškótové cesto miešate drevenou varechou, bude najlepšie. Len čo sa dotkne kovu, už to nie je ono. Nikto, kto vojde do našej dielne, neuvidí tam nejakú modernú technológiu.
Teraz už vo firme pracujú aj vaše deti. V dnešnom svete učiť tradičným technológiám až do tejto miery je veľmi náročné. Musel som spraviť mnoho chýb a zlých rozhodnutí.
Človek by si myslel, že podnikanie v rodinnej firme je jednoduchšie než práca s cudzími ľuďmi, ale nie je to tak. Pokiaľ cudzí človek nerobí to, čo má, môžete ho poslať preč. Keď vám však člen rodiny nerobí to, čo od neho chcete, aby robil, tak ho poslať preč nemôžete.
Zistíte, že nie vždy máte pravdu vy - veľakrát, možno dokonca častejšie majú pravdu deti. Či sa nám to páči, alebo nie, starneme a nie vždy dokážeme ísť s dobou. To sme sa bavili o výrobe zákuskov.
Rodinné hodnoty a budúcnosť
Myslím, že túto otázku by ste mali položiť našim deťom. Ale šlo to nejako prirodzene - Andrej vyštudoval ekonomickú univerzitu a teraz robí vedúceho prevádzok a HR, Alexandra je umelecky nadaná, pomáha mame zdobiť torty, začala sa venovať aj keramike. Ostatné naše deti ešte študujú. Dvere vo firme majú otvorené, aj keď neviem, či sa David so svojím programátorským zameraním v rámci cukrárne ujme.
Pre mňa je dôležité, aby som splatil všetky svoje podlžnosti, ktoré som vytvoril z akéhokoľvek dôvodu. To je v týchto dňoch môj asi najväčší boj, aby som sa zbavil všetkých dlhov, ktoré sa nakopili, či už neskúsenosťou, alebo vonkajšími okolnosťami.
Nikdy som to netajil, ale ani sa tým nehrdím a neplieskam to každému o hlavu. Skôr mi ide o to, aby hlavne deti videli ten vzor. Verím, že ani ostatné okolie nepotrebuje počúvať slová. Dôležitejšie je, aby ľudia videli reálne žitý život. Na slová máme odborníkov, ktorí sa volajú kňazi.
tags:
