Zmyslom predstavovania je v podstate zbavovanie sa anonymity, uvádzanie neznámeho jedinca do konkrétnej spoločenskej situácie. Po predstavení sa z neznámeho pána stáva muž s menom. Pokúsime sa vymedziť, čo je v situácii predstavovania pre človeka, ktorý chce byť pokladaný za dobre vychovaného, za gentlemana či dámu, absolútne nevyhnutné a kedy možno voliť medzi konzervatívnejším a modernejším prístupom.
Kedy sa predstavovať a ako na to
Nemusíme sa predstavovať kdekoľvek, kde je zhromaždený väčší počet ľudí. Nepredstavujeme sa svojmu susedovi vo vlaku, autobuse, divadle, kine, na výstave. Nepredstavujeme sa ani vtedy, keď si prisadneme k čiastočne obsadenému stolu v reštaurácii či kaviarni - ani ak v týchto situáciách povieme niekoľko zdvorilostných viet. Práve tak nie je predstavenie ani z jednej strany potrebné, ak žiadame niekoho o informáciu, pomôžeme niekomu s batožinou, ponúknutím ohňa a podobne. Naproti tomu je nevyhnutné predstaviť sa pri úradnom či pracovnom rokovaní a ak chceme na verejnosti osloviť všeobecne známu osobu.
Je vhodné sa predstaviť dáme pri tanci - ak ju muž vyzve do tanca niekoľkokrát, stáva sa predstavenie nevyhnutnosťou. V kontakte muža so ženou to znamená, že muž sa musí predstaviť vždy, ak rozhovor presiahne zdvorilostné frázy. Nijaká žena, ktorá chce byť pokladaná za dámu, by sa nemala baviť s mužom, ktorého nepozná po mene. Žena má v spoločenskom styku v porovnaní s mužom vždy výsadnejšie, prednostnejšie postavenie. V danej situácii, keď mužovou povinnosťou je predstaviť sa, žena tak urobiť nemusí. Môže si zvážiť, či prezradí svoje meno. Toto pravidlo sa netýka pracovného styku a tých situácií, keď má žena iniciatívnu úlohu, v akomkoľvek obchodnom rokovaní (v úlohách, ktoré boli kedysi vyhradené iba mužom).
Okrem situácií, keď sa človek nemusí predstaviť sám, by sme ešte mali vedieť aj to, v ktorých prípadoch nesmieme zabudnúť predstaviť ďalšie osoby. Logika spoločenského správania napovedá, že ide o situácie, keď sme v určujúcej, "ručiteľskej", zodpovednej úlohe. Bezprostredný priamy nadriadený by mal svojho podriadeného predstaviť všetkým spolupracovníkom. Malo by sa to stať absolútne samozrejmou súčasťou jeho pracovných povinností, formálnym prejavom jeho schopnosti riadiť. Tak ako hostiteľ ručí za svojich hostí, nadriadený za svojich podriadených, garantuje muž postavenie svojej manželky, partnerky, rodičia svojich detí aj napriek tomu, že predstavovať svoje deti nie je nevyhnutne potrebné, je to vhodné. Učíme tým deti spoločenskému styku, podporujeme ich sebaistotu a individualitu. Mali by sme trvať aj na tom, aby nám deti vždy predstavovali svojich kamarátov.
Vždy predstavujeme spoločensky menej významnú osobu človeku významnejšiemu. Spôsob predstavovania má svoje ďalšie pravidlá. Predtým bolo v podstate neprípustné predstaviť sa sám. Predstavenie musela vždy sprostredkovať tretia osoba. Dnešná spoločenská konvencia toleruje aj predstavenie priame. Pri pracovných kontaktoch je prípustné, a často nevyhnutné, predstavenie priame. V týchto prípadoch sa dokonca preferuje stručnosť a neokázalosť. Pri obchodných a podobných rokovaniach teda stačí pozdraviť sa a povedať "Som Ján Novák, zástupca firmy tej a tej". Pri predstavovaní treťou osobou, ktoré má najobradnejší ráz, osloví táto osoba spoločensky významnejšieho človeka (staršieho, ženu atď.): “Pán xy, dovoľte, aby som vám predstavil pána AZ". Pri osobách známych, spoločensky vysoko postavených neoslovujeme menom, ale iba titulom, funkciou. Hovoríme teda, pán prezident, pán minister, pán riaditeľ. Mená predstavovaných osôb uvedieme aj s akademickým titulom (inžinier, doktor, profesor, akademik atď.), v služobnom styku treba uviesť funkciu (riaditeľ, námestník, vedúci oddelenia, prokurátor, primár atď.).
Pri predstavovaní je vhodné stručne bližšie charakterizovať predstavované osoby - ich záujmy, prednosti, dôvod, prečo stojí za to sa s nimi zoznámiť. Umožňujeme tým predstaveným partnerom bez ťažkostí nadviazať konverzáciu. Po úvodnej formulke sa obaja predstavovaní jemne uklonia a spoločensky významnejšia osoba podá ruku na stisnutie (to je v našich podmienkach povinnosťou, pozabudnutie by sa mohlo chápať aj ako urážka). Zvykom je pri stisku rúk vysloviť jeden variant vety "teší ma, že vás poznávam". Potešenie má prejaviť prvá predovšetkým osoba spoločensky významnejšia. Pri predstavovaní musia muži v každom prípade stáť (netýka sa to iba veľmi starých, chorých a invalidných). Žena smie sedieť, ak jej predstavujú muža alebo výrazne mladšiu ženu. Muž tiež nemusí vstávať pri predstavovaní v divadle, keď sa už usadil a nedovoľuje to úzky priestor uličky. Je však samozrejme oveľa vhodnejšie, aby sme s predstavením počkali až do prestávky.
Oslovovanie a tykanie
Pri oslovovaní je potrebné si zapamätať, že v našich podmienkach oslovujeme pán, pani a slečna iba osoby neznáme, teda tie, ktorým sme neboli predstavení. V ostatných prípadoch pripojíme buď akademický titul, funkciu alebo priezvisko. V niektorých prípadoch je obvyklé oslovenie pani, slečna plus krstné meno (napr. v kaderníctve: tento spôsob je vžitý aj v určitých profesionálnych skupinách napr. v divadlách - je však dovolený iba tým, ktorí sú súčasťou týchto skupín, má totiž v sebe istú mieru familiárnosti). Krstným menom oslovujeme iba veľmi dobrých priateľov a známych, spravidla tých ľudí, s ktorými si tykáme. Oslovovanie krstným menom je zvyčajné aj v rozličných záujmových kluboch (športových, ochotníckych krúžkoch a pod.). Hovoriť komukoľvek iba priezviskom je úplne chybné a svedčí o nedostatku spoločenského taktu.
Mieru dôvernosti spoločenského kontaktu osôb vyjadruje aj vykanie a tykanie. Rozhodne by sme tykanie nemali zneužívať. Vykanie oveľa lepšie vyjadruje vzťah vzájomnej úcty. Zvyčajné je tykanie medzi priateľmi či príbuznými, veľakrát aj vzdialenejšími. V širšom meradle ide už o otázku spornú, lebo tykanie zvádza k zbytočnej familiárnosti a dôvernosti. Tykanie vždy navrhuje osoba spoločensky významnejšia, žena mužovi, starší mladšiemu, nadriadený podriadenému.
Vizitky a pozdravy
K predstavovaniu patria aj vizitky, navštívenky. Ich pôvodným účelom bolo ohlásenie návštevy odovzdávali sa služobníctvu a podriadenému personálu v úradoch. V osobnom styku ich v tomto zmysle už zvyčajne nepoužívame, ale pri služobných rokovaniach je táto forma predstavovania dokonca spoločensky najsprávnejšia. Navštívenku odovzdávame sekretárke, tá nás ohlási a oznámi nám, či a kedy nás môžu prijať. Ak prijatie nasleduje ihneď a ak nás priamo osloví prijímajúci menom (a to je vhodné), nepredstavujeme sa už znova. Vizitky môžeme použiť aj na odovzdanie jednoduchého odkazu (píšeme ho na druhú stranu navštívenky). Prikladáme ich aj k darčekom a kvetinám, ak ich neodovzdávame osobne. Vizitkou sa možno poďakovať za blahoželanie alebo darček (do ľavého dolného rohu pripíšeme p.r.), môžeme ju použiť aj na blahoželanie (vtedy pripíšeme p.f., pri blahoželaní k novému roku pripájame letopočet).
Základnou povinnosťou ženy pri pozdrave je pozdrav' vrúcne prijať a s úsmevom opätovať. Klobúk si pri pozdrave neskladá. Pozdrav môžeme dovŕšiť bližším kontaktom, ktorým je podanie ruky. Niektoré národy z hygienických dôvodov taký fyzický kontakt vôbec nedovoľujú. V našich zemepisných šírkach je však podanie ruky zvyčajné - no nemalo by sa zneužívať. Hovorí sa, že zo spôsobu podania a stisku ruky možno posudzovať povahu človeka. Fakt je, že nedbanlivé alebo mdlé podanie ruky bez pohľadu do očí pôsobí nepríjemne a akoby usvedčovalo z nezáujmu. Pri podávaní ruky platí presne opačné poradie ako pri pozdrave. Ruku vždy podáva ako prvá osoba spoločensky významnejšia.
Pobozkanie ruky kedysi patrilo aj u nás k bontónu. Ženy stredných a vyšších spoločenských vrstiev tento spôsob pozdravu priamo vyžadovali a nepodávali ruku na stisnutie. Muž uchopí ženu jemne za prsty, mierne sa skloní k jej ruke, ktorú zároveň pozdvihne k ústam. Bozk je väčšmi symbolický než skutočný. Rozhodne je neprípustné vlhké pritisnutie pier na kožu. Ruku v rukavičke muž nebozkáva, len naznačí priblíženie ruky k ústam. Na ulici je táto forma pozdravu nevhodná. Používame ju len pri veľmi výnimočných príležitostiach. Nemala by sa rozpačito brániť, schovávať ruku za chrbát, všelijako sa zvíjať a chichotať - prezrádza tým svoju spoločenskú neskúsenosť a neznalosť základných pravidiel. Žena - i dievčina - by pobozkanie ruky mala prijať so samozrejmosťou, ale bez spupnosti. Nemala by význam tohto "vyznamenania" preceňovať.
Najdôležitejší pozdrav je bozk. Okrem vášnivých bratských štátnikov sa bozkávajú iba ľudia dobre známi. Na verejnosti by sa nemali odohrávať bozky milenecké, prípadne manželské, ak nezostanú v zdvorilostnej podobe. Na vidieku býva dobrým zvykom, že sa bozkávajú členovia širokej rodiny, keď sa zídu pri výnimočných príležitostiach. Ani vtedy sa však nebozkávajú muži: muži bozkávajú ženy, bozkávajú sa aj ženy navzájom. Ak zdravíme príchodiacich povedzme v reštaurácii alebo niekde u známych na večierku, treba vedieť, kedy máme vstať a kedy môžeme zostať sedieť. Kým muži musia povstať takmer vždy (posediačky zdravia iba mužov mladších alebo výrazne nižšie spoločensky postavených), žena zasa takmer nikdy nemusí vstať. Iba ak zdraví staršiu dámu, váženého seniora alebo osobu významnú. Niekedy treba zdraviť aj rudí neznámych. Napríklad ak oslovíme chodca na ulici a žiadame ho o informáciu alebo pomoc, nesmieme a pozdrav zabudnúť. Neznámych rudí zdravíme tam, kde ich stretávame iba málo.
Etiketa v reštaurácii
Vstupom do pohostinstva, kaviarne, reštaurácie a obchodných podnikov služieb verejnosti vstupuje človek zároveň do trochu zložitejších spoločenských vzťahov a kontaktov. Zhruba sa dá povedať, že v tomto prostredí ide o tri typy vzťahov: vzťah medzi hosťom a obsluhujúcim, medzi hosťami, ktorí sa navzájom poznajú a medzi hosťami neznámymi. Náročnosť na poznanie pravidiel narastá s náročnosťou typu podniku. So stúpajúcou cenou zároveň stúpa aj možnosť očakávania hosťa a nároky, ktoré môže klásť na obsluhu. V najdrahších zariadeniach sa hosťovi toleruje oveľa viac ako sa napríklad v reštaurácii strednej kategórie rešpektujú rozmary, výstrednosti, dokonca aj neznalosť pravidiel slušného správania. V rozličných typoch rýchleho občerstvenia so samoobsluhou vystačíme s jednoduchou zdvorilosťou k personálu či ostatným hosťom. Slušný človek sa nedá horším prostredím strhnúť k hrubostiam, aj keď sa s nimi môže stretnúť, a to aj od zamestnancov takého podniku. Nie je však taktné vyvyšovať sa svojou "vychovanosťou" a vychovávať ostatných.
V lepších reštauráciách, kaviarňach, cukrárkach, vinárňach, nočných baroch a pod. sa od nás očakáva, že sme oboznámení s príslušnými vzorcami správania. Najlepšie poznanie je vlastná skúsenosť; preto by si rodičia mali niekedy urobiť čas, aby svoje dorastajúce deti s takým prostredím zoznámili, vysvetlili im všetko potrebné a trebárs komentovali jednotlivé situácie, pri ktorých sú prítomní. Pri vstupe do reštaurácie vždy vchádza prvý pán. Ak ide o väčšiu spoločnosť, idú za pánom všetky dámy a za nimi potom ostatní muži. Spoločensky menej významná osoba je povinná starať sa o osobu významnejšiu. To platí po celý čas pobytu v reštaurácii. Muž teda vstúpi prvý, aby ženu uviedol do cudzieho prostredia. V šatni jej pomôže vyzliecť kabát a postará sa o jeho uloženie. Ak s ním ide viac žien, pomôže len tej najstaršej (najváženejšej), ostatné nečakajú a postarajú sa o seba samy. Muž nájde miesto pri stole, na čo je niekoľko možných spôsobov: buď prechádza miestnosťou s partnerkou, ktorá sa vyjadrí, či jej miesto vyhovuje, alebo ho nájde sám a pre partnerku sa vráti. V o všetkých lepších reštauráciách, baroch či vinárňach sa o príchodiacich stará čašník, ktorý ich ku stolu uvedie.
Ak nie je v miestnosti voľný stôl, vyhľadáme si vhodný stôl poloobsadený , kde sediacich najskôr pozdravíme, požiadame o dovolenie, či si môžeme prisadnúť (očakávame, že budú súhlasiť) a za súhlas sa poďakujeme. Čestné miesta pri stole v reštaurácii sú tie, ktoré sú chránené pred prevádzkou a z ktorých je dobrý výhrad po miestnosti. Pri sadaní k stolu muž odsunie stoličku od stola, a potom ju prisunie späť tak, aby si žena mohla sadnúť. V prípade, že k stolu uvádza čašník, preberá túto povinnosť on vo svojej funkcii zástupcu hostiteľa. Ak prichádza muž so ženou ku stolu, kde sedia ich známi, mali by muži pri stole povstať a po vzájomných pozdravoch s prípadným podaním ruky znovu si sadnúť až po žene.
Ako správne jesť polievku
Polievky sa, bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú závarku, ponúkajú v tanieroch alebo šálkach. V oboch prípadoch používame lyžicu, ktorá je umiestnená vpravo. Lyžicu naplníme len do polovice alebo tretiny. Plnú nenaberáme, pretože cestou k ústam z nej väčšinou vylejeme. Nabrať si úplne málo tiež nie je ideálne riešenie. V prípade, že je tá naša príliš horúca, nemusíme sa báť ofúkať ju. Je to spoločensky prípustné. Ak nám polievka mimoriadne chutí, môžeme ju vychutnať do poslednej kvapky. Je to povolené. Rovnako v prípade, že nám polievku servírujú v šálke. Nie je dovolené nakláňanie taniera. Ak to už musíme urobiť, odkloňme tanier od seba, je to elegantnejšie.
Polievky sa považujú za dostatočne tekuté, aby sme k nim museli piť. Výnimkou je situácia, ak je polievka aj hlavným jedlom (kapustnica, držková, fazuľová). Po tých pijeme tak ako po gulášoch a omáčkach.
Špecifické druhy polievok
Posilniť sa cibuľovou polievkou nie je o nič zložitejšie ako si dať čistý vývar alebo krémovú zemiakovú polievku. Horšie je, ak sa toast, ktorý pláva na polievke, piekol aj so syrom. Chlieb tak mení svoju pôvodnú charakteristickú vlastnosť a získava inú kvalitu. Od gumeného po tvrdý. S tým musíme rátať. Opečený chlieb, ak je mäkší, rozdelíme lyžičkou alebo aj malou vidličkou a primerané sústo si pripravíme na okraj taniera. Rovnako, ako keby sme mali v tanieri dlhé cestoviny alebo veľké halušky. Aj „závarku“ z opečeného chleba so syrom porciujeme príborom na okraji taniera. Ak sa nám zdá chlebík v polievke pritvrdý a väčší ako lyžica, pomôžeme si vidličkou a rozdelíme ho na primerané kúsky.
Záver
Pri objednávaní a konzumácii jedla postupujeme od ľahších jedál k ťažším; vybrané nápoje musia byť v súlade s chuťou jedla. Ako prvý v poradí menu je aperitív. Predkrmy môžu byť studené (servírujú sa pred polievkou) alebo teplé (servírujú sa po polievke). Múčnik konzumujeme dezertnou lyžičkou alebo vidličkou. Káva sa podáva po ukončení celého menu. Hovorí sa, že polievka je základ. Dobrá polievka je už od nepamäti dôležitým prvkom vyváženej stravy. Človek si ju cení a pripravuje už od nepamäti.
tags: #Polievky
