V náboženských dejinách indoeurópskych národov hralo uctievanie stromov vždy veľkú úlohu. Je to celkom prirodzené, pretože na úsvite dejín bola Európa pokrytá nesmiernymi panenskými pralesmi. Až do prvého storočia pred Kristom sa na východ od rieky Rýn do obrovskej diaľky rozkladal Hercýnsky les. Podobne na tom bolo i územie západnej Európy, ale i dnes takmer holé územia Anglicka či údolia Pádu.
Posvätné miesta
Skúmaním teutónskych výrazov pre chrám dospeli etnológovia k záveru, že u starých Germánov boli najstaršími svätyňami pravdepodobne panenské lesy. Zachovali sa početné dôkazy, že kult stromov existoval vo všetkých veľkých kmeňoch dávnovekej Európy i ostatných častiach sveta. Keltskí druidovia uctievali dub, u Germánov boli všeobecne rozšírené posvätné háje, kde bola zakázaná akákoľvek manipulácia so stromami. Aký skutočný bol tento kult, dokazuje krutý trest, ktorý starogermánske zákony ukladali tým, čo sa odvážili strhnúť kôru zo živého stromu.
Vinníkovi sa mal vyrezať pupok a pribiť na poškodený strom a potom vinníka naháňali okolo stromu tak dlho, kým sa všetky jeho črevá neomotali okolo kmeňa. Zámerom tohto trestu malo byť zrejme nahradiť kôru životom vinníka. Posvätné stromy a háje mali i Slovania. Početné dôkazy o všeobecnom uctievaní stromov máme tiež zo starého Grécka a Ríma. V srdci samotnej metropole ríše bol až do časov cisárstva uctievaný posvätný Romulov figovník. Stačilo, aby začal usychať, a v meste to vyvolalo veľké obavy. V ugrofínskych kmeňoch sa posvätný kult uctieval v ohradených hájoch. Jeho ústredným bodom bol posvätný strom, popri ktorom všetko ostatné strácalo význam. Pred ním sa zhromažďovali uctievači a kňaz tam odriekaval svoje modlitby, pri jeho koreňoch sa prinášala obeta a konáre slúžili ako kazateľnica. Ženám, ako nehodným, bol väčšinou vstup do týchto hájov zakázaný.
Keď sa rúbe krásny strom...
Na akých predstavách je založené uctievanie stromov a rastlín? Ako vo svojej slávnej knihe Zlatá ratolesť uvádza anglický kultúrny antropológ James George Frazer, pre predliterárne spoločenstvá je celý svet, teda aj rastliny a stromy, živý. Naši predkovia verili, že ako oni sami, i stromy majú dušu, a preto je nutné s nimi aj tak zaobchádzať. Podobne severoamerickí Indiáni Hidatsovia veria, že každý predmet v prírode má svoj tieň, týmto tieňom patrí úcta a vážnosť, ktorá však nie je rovnaká pre všetky predmety. Napríklad tieň topoľa má podľa indiánskej viery rozum, s ktorým keď sa dobre zaobchádza, môže ľuďom pomôcť pri plnení dôležitých úloh. Niekde sa predpokladá, že niektoré zvláštne druhy stromov obývajú duchovia. V Dalmácii to vraj boli niektoré veľké duby či buky. Človek, ktorý taký strom vyrúbal, mal na mieste zomrieť alebo aspoň po zvyšok svojho života žiť ako mrzák.
Ale ak majú stromy dušu, majú nutne i cit a ich zoťatie potom býva i chúlostivou lekárskou operáciou, ktorá musí byť urobená čo možno najšetrnejšie a s ohľadom na pocit trpiteľa, ktorý by sa mohol obrátiť a neobratnému chirurgovi spôsobiť nešťastie. Ešte pred storočím verili starí sedliaci v niektorých oblastiach Rakúska, že lesné stromy majú dušu a nedovolia, aby sa bez zvláštneho dôvodu robili do ich kôry zárezy. Z tohto dôvodu predtým, ako nejaký strom zoťali, poprosili ho najprv o odpustenie.
Liečba šokom
K duchom rastlinstva sa však nie vždy treba správať s úctou. Keď nepomáhajú vľúdne slová a láskavé zaobchádzanie, musí sa niekedy prikročiť k tvrdším opatreniam. Keď chcú Malajzijčania povzbudiť durianový strom, ktorý pestujú kvôli jeho ovociu, aby viac plodil, uchyľujú sa k zvláštnemu obradu. Jeden z miestnych kúzelníkov vezme sekeru a niekoľkokrát ju zatne do kmeňa najmenej plodného stromu so slovami: "Budeš dávať ovocie alebo nie? Keď nie, zotnem ťa!" Na to odpovedá strom ústami iného muža: "Áno, budem rodiť; prosím ťa, nezotínaj ma."
Takýto spôsob záhradníctva sa nám, samozrejme, môže zdať veľmi zvláštny, ale svoju obdobu má aj v Európe. V Bulharsku sa na Štedrý večer roľníci zaháňajú sekerou proti ovocnému stromu, ktorý nerodí, zatiaľ čo iný muž sa za ohrozený strom prihovára sľubom, že strom už skoro zarodí. Muž so sekerou sa trikrát zaženie, ale na prosby sa zastaví. Po takom zľaknutí by mal strom na ďalší rok poriadne rodiť.
Dôležitá zmena
S postupom času, keď strom prestal byť považovaný za telo stromového ducha a stal sa len jeho útočiskom, ktoré môže duch kedykoľvek opustiť, zaznamenalo náboženské myslenie dôležitý pokrok. Animizmus prechádza na polyteizmus. Inými slovami, človek už nepovažuje každý strom za žijúcu bytosť, ale vidí v ňom len predmet, v ktorom sídli nadprirodzená bytosť. A pretože tá už môže voľne prechádzať zo stromu do stromu a má právo na určité vlastníctvo stromov, prestala byť dušou stromu a stala sa lesným bohom.
Strom, ktorý nerodí dobré ovocie v Biblii
Ján Krstiteľ hovorí, že ľud Boží zo zásluh Abraháma a jeho viery, ani zo zásluh minulých generácií pred Pánom Bohom neobstojí. V Jánovej zvesti je vážna výzva, ale aj nádej. Výzva a hrozba je v tom, že Pán Boh si svoje pravé deti môže vzbudiť aj z "kameňov", teda z tých, ktorí dnes sú a pripomínajú srdcia tvrdé ako kameň. On môže svoj nebeský dom naplniť aj bez tvrdošijných Židov, ale aj bez tvrdošijných evanjelikov.
Ján Krstiteľ mal hlbokú bázeň pred Pánom Bohom i pred prichádzajúcim Spasiteľom. Po vzore prorokov Starého zákona hovoril najmä o hrozbe, ktorá prichádza s Božím súdom. "Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie vytnú a hodia do ohňa". Táto skazozvesť znepokojila mnohých mužov i ženy.
Je zaujímavé, ako veľa sa aj dnes hovorí o pokání. Nielen medzi veriacimi, ale aj medzi ateistami a všetkými možnými skupinami ľudí v našej spoločnosti všade okolo nás. Hoci ľudia hovoria o zmene, alebo volajú po zmene - ale obyčajne ju židajú len u tých druhých! Iba výmimočne si niekto "sype popol na hlavu a odieva sa vrecovinou" - čiže sám koná pokánie. Väčšinou sa pokánie odporúča robiť iným. Ján sám žil v ustavičnom pokání. Žil v ústraní a asketickým spôsobom života očakával Božie oslovenie. Túto výzvu adresoval nielen jednoduchým ľuďom, ale aj mocným tejto zeme.
Prinášať "ovocie hodné pokánia" znamené, že uznanie hriechu iba slovami nestačí. Pán Boh očakáva konkrétnu zmenu myslenia a konkrétny skutok človeka. Adventý čas nám pripomína, že v plnosti času prišiel náš Pomocník a Darca novej duchovnej sily k novému životu. Advent je príhodným časom "k prebudeniu a povstaniu" a k duchovnému obživeniu. Čas príprav na sviatky narodenia nášho Pána nám hovorí: Zmeň niečo vo svojom myslení a konaní!
Nemysli iba na seba, ale podaj ruku svojmu blížnemu, ale aj Kristovmu spoločenstvu konkrétnou službou. Inak zostane pokánie iba púhym slovom, ktoré uletí. A my zostaneme bez ovocia, ktoré bude svojím časom hľadať Pán vinice.
Symbol figovníka
Figy mali v strave Izraelitov veľmi dôležité miesto. Preto slabá úroda fíg - možno súvisiaca s nepriaznivým rozsudkom od Jehovu - bola skutočnou pohromou. (Hozeáš 2:12; Ámos 4:9) Prorok Habakuk povedal: „Keby ani figovník nerozkvitol a keby nebola žiadna úroda na viničoch; keby sa dielo olivovníka naozaj nevydarilo a ani terasy by v skutočnosti neurodili potravu...“
V Písme sa figy a figovníky niekedy používajú v obraznom zmysle. Napríklad Jeremiáš prirovnal verných judských vyhnancov ku košu dobrých skorých fíg, ktoré sa zvyčajne jedávali čerstvé. Ježiš vo svojom podobenstve o neplodnom figovníku ukázal, akú trpezlivosť má Boh so židovským národom.
Rovnako falošný dojem, aký vytváral zdanlivo zdravý neplodný figovník, vytváral aj židovský národ. Neprinášal ovocie, ktoré sa páči Bohu, a napokon zavrhol Jehovovho Syna. Ježiš preklial neplodný figovník a na druhý deň si učeníci všimli, že strom vyschol.
Ježiš použil figovník, aj keď chcel odovzdať jednu dôležitú myšlienku týkajúcu sa jeho prítomnosti. Povedal: „Od figovníka sa naučte podobenstvom toto: Len čo jeho vetvička zmäkne a vypučia na nej listy, spoznávate, že je blízko leto. Tak aj vy, keď to všetko uvidíte, vedzte, že on je blízko pri dverách.“ (Matúš 24:32, 33) Jasnozelené listy figovníka sú dobre viditeľnou a neklamnou predzvesťou príchodu leta.
tags:
