Rozdiely medzi sýkorkou chochlatou a lasicou myšožravou

Súčasný stav rozšírenia živočíchov na území Tatranského národného parku je výsledkom dlhodobého pôsobenia prírodných, ako aj ľudských faktorov.

Fauna Tatranského národného parku

Veľký vplyv na tatranskú faunu mali najmä studené obdobia (v dobách ľadových), z ktorých pochádzajú potomkovia druhov obývajúcich severskú tajgu a tundru. Studené obdobia vystriedali teplejšie obdobia s teplomilnejšími druhmi z východnej a juhovýchodnej Európy. Kozmopolitnú a palearktickú zložku reprezentujú druhy vyskytujúce sa v nižších polohách. Európska zložka je zastúpená mnohými druhmi bezstavovcov i stavovcov ako napr. skokan zelený (Rana esculenta), žlna zelená (Picus viridis) a iné.

K početnejším zložkám sa radí eurosibírska, ktorú reprezentuje značný počet druhov bezstavovcov i stavovcov, napr. skokan hnedý (Rana temporaria), vretenica severná (Vipera berus), tetrov hoľniak (Lyrurus tetrix), jariabok hôrny (Tetrastes bonasia), sýkorka chochlatá (Parus cristatus). Boreálnu (severskú) zložku reprezentuje napr. šidlo belasé (Aeschna coerulea), chochláč severský (Bombycilla garrulus), myšiak severský (Buteo lagopus). Boreoalpínsku zložku charakterizujú druhy rozšírené najmä pri hornej hranici lesa, napr. piskor vrchovský (Sorex aplinus), myšovka vrchovská (Sicista betuliana), hraboš snežný (Microtus nivalis), pomerne značné množstvo rôznych skupín bezstavovcov a patrí sem aj glaciálny relikt žiabronôžka severská (Branchinecta paludosa).

Pre Tatry je charakteristická alpínska zložka, ktorú reprezentujú druhy svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris), kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ľabtuška vrchovská (Anthus spinoletta), rôzne druhy ulitníkov (Gastropoda), pavúkov (Arachnida), chvostoskokov (Collembola) a hmyzu (Insecta). Sudetokarpatská zložka je zastúpená napr. slizniakom karpatským (Bielzia coerulans), chvostoskokom obrovským (Tetrodontophora bielanensis). Sarmatská zložka je v Tatrách zastúpená pomerne málo. Z cicavcov patrí do tejto zložky napr.

Významnou časťou tatranskej fauny sú endemity (tatranské, karpatské a alpskokarpatské). Členitý reliéf a pestrá paleta biotopov vytvára príležitosť pre existenciu spoločenstiev bezstavovcov, ktoré zahŕňajú rozmanité formy živočíchov obývajúce prakticky všetky typy biotopov. Podobne ako u rastlinstva i u živočíšstva existuje vertikálne usporiadanie. Celý horský (montánny) vegetačný stupeň Tatier patrí do oblasti prirodzeného rozšírenia smreka v Karpatoch.

Montánny vegetačný stupeň

Z bezstavovcov (Evertebrata) sú pre montánny vegetačný stupeň typické lesné druhy ulitníkov napr. slizniak karpatský (Bielzia coerulans) - karpatský endemit. Bohatšia fauna je na vápencoch a dolomitoch, napr. endemit Chondrina tatrica, ale aj iné ulitníky ako Macrogastra borealis a Bulgarica cana. Veľmi početná je skupina hmyzu (Insecta). Zo vzácnych a zákonom chránených druhov chrobákov je to fúzač zemolezový (Pseudogaurotina excelens), ktorý sa vyskytuje na viacerých lokalitách Tatier. Bohatá je fauna motýľov (Lepidoptera). Osobitné postavenie majú endemické druhy, často malé a nenápadne sfarbené ako je Kessleria tatrica, Aethes rutilla tatrica. Vyskytuje sa tu druh jasoň červenooký (Parnassius apollo) - galciálny relikt.

Zo stavovcov (Vertebrata) sú to napr. z rýb dominantný pstruh potočný (Salmo trutta morpha fario) a hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus). V Štrbskom plese je evidovaný výskyt geneticky čistej populácie síh maréna (Coregonus maraena). Obojživelníky a plazy sú zastúpené druhmi, napr. skokan hnedý (Rana temporaria), ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), mlok horský (Triturus alpestris), kunka žltobruchá (Bombina variegata), jašterica živorodá (Lacerta vivipara), vretenica severná (Vipera berus).

Dominantné postavenie majú v montánnom stupni vtáky, a to najmä pinka obyčajná (Fringilla coelebs) a sýkorka uhliarka (Parus ater). Typické druhy pre horskú tajgu v podmienkach Tatier sú kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris), orešnica perlavá (Nucifraga caryocatactes), hýľ obyčajný (Pyrrhula pyrrhula), sýkorka čiernohlavá (Parus montanus), hlucháň hôrny (Tetrao urogallus), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ďubník trojprstý (Picoides tridactylus), sýkorka chochlatá (Parus cristatus), krivonos smrekový (Loxia curvirostra).

Z karpatského zmiešaného lesa sú to jariabok hôrny (Tetrastes bonasia), jastrab veľký (Accipiter gentilis), sluka hôrna (Scolopax rusticola), holub hrivnák (Columba palumbus), myšiarka ušatá (Asio otus), ďateľ čierny (Dryocopus martius), sojka obyčajná (Garrulus glandarius), drozd trskota (Turdus viscivorus), drozd plavý (Turdus philomelos). Vzácne treťohorné relikty sú zastúpené pôtikom kapcavým (Aegolius funereus), ďubníkom trojprstým (Picoides tridactylus), kuvičkom vrabčím (Glaucidium passerinum), orešnicou perlavou (Nucifraga caryocatactes) a drozdom kolohrivcom (Turdus torquatus).

Z významných a ohrozených druhov dravých vtákov a sov sú tu zastúpené orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol myšiar (Falco tinnunculus), myšiak hôrny (Buteo buteo), výr skalný (Bubo bubo). Z cicavcov bol zistený výskyt, napr. piskor lesný (Sorex araneus), piskor vrchovský (Sorex alpinus), bielozúbka krpatá (Crocidura suaveolens), myšovka vrchovská (Sicista betulina), hrdziak hôrny (Clethrionomys glareolus), kuna lesná (Martes martes), hranostaj obyčajný (Mustela erminea), lasica myšožravá (Mustela nivalis), jazvec lesný (Meles meles), z netopierov ucháč svetlý (Plecotus auritus), netopier fúzatý (Myotis mystacinus), netopier severský (Eptesicus nilsoni), netopier pobrežný (Myotis dasycneme).

Z veľkých šeliem je to v súčasnosti pomerne silná populácia medveďa hnedého (Ursus arctos), vyskytuje sa tu takisto rys ostrovid (Lynx lynx), vlk dravý (Canis lupus).

Subalpínsky (kosodrevinový) stupeň

Subalpínsky (kosodrevinový) stupeň je tvorený v podstate zónou kosodrevinových porastov, je to prechodné pásmo medzi horským (montánnym) a vysokohorským (alpínskym) vegetačným stupňom. Alpínsky vegetačný stupeň od nadmorskej výšky 2 300 m prechádza v podsnežný (subniválny) vegetačný stupeň. Vyznačuje sa špecifickými nelesnými formami živočíchov prevažne reliktného a endemického charakteru s boreoalpínskym rozšírením.

Bezstavovce (Evertebrata) sú v subalpínskom a alpínskom stupni zastúpené druhmi, ktoré sú prispôsobené drsným vysokohorským klimatickým a iným podmienkam. Terestrická fauna bezstavovcov je tvorená predovšetkým hmyzom. Lúky alpínskeho stupňa majú svoju osobitnú faunu chrobákov. Endemitom je nosáčik Trachysoma beigerae, ktorý bol opísaný z poľskej strany Tatier, endemickým druhom je tiež malý a slepý behúnik (Duvaliopsis pilosellus). Do subalpínskeho a alpínskeho stupňa vystupuje aj pestro kovovolesklo sfarbená bystruška zlatolesklá (Carabus auronitens), bystruška fabríciová (Carabus fabricii).

Z motýľov sú to napr. druhy rodu Erebia - Erebia pandrose a Erebia manta, glaciálny relikt jasoň červenooký (Parnassius apollo). Do alpínskeho stupňa preniká len málo druhov obojživelníkov. Z nich je to napr. skokan hnedý (Rana temporaria), ktorý vystupuje až do nadmorskej výšky 1 850 - 2 000 m, mlok horský (Triturus alpestris). Z plazov do alpínskeho stupňa prenikajú len dva druhy, aj to len vzácne, a to jašterica živorodá (Lacerta vivipara) a vretenica severná (Vipera berus).

Z vtákov vysokohorské lúky a skalné biotopy osídľujú vrchárka červenkavá (Prunella collaris) a ľabťuška vrchovská (Anthus spinoletta), taktiež žltochvost domový (Phoenicurus ochruros), skaliarik sivý (Oenanthe oenanthe) a tetrov hoľniak (Lyrurus tetrix), Častým návštevníkom týchto polôh je orol skalný (Aquila chrysaetos), sokol myšiar (Falco tinnunculus) a krkavec čierny (Corvus corax).

Z cicavcov sa v subalpínskom a alpínskom stupni nachádzajú reliktné druhy hraboš tatranský (Pitymys tatricus), hraboš snežný (Microtus nivalis mirhanreini), svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris) a kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktoré sú existenčne viazané len na tieto biotopy. Sporadicky do biotopov alpínskeho stupňa prenikajú medveď hnedý (Ursus arctos), vlk dravý (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), líška hrdzavá (Vulpes vulpes).

Hmyzožravce sú zastúpené druhmi krt obyčajný (Talpa europaea), piskor obyčajný (Sorex araneus), piskor malý (Sorex minutus) a piskor vrchovský (Sorex alpinus).

Špecifické druhy

V TANAP-e sa koncentruje vlk tam, kde sa momentálne nachádza jelenia a diviačia zver. V lete sú to odľahlé doliny a ich alpínske pásmo, v zime predhorie a ústia jednotlivých dolín. V zime tiež používajú hrebene a doliny ako migračné trasy. Vlci žijú vo vegetačnom období hlavne v alpínskom pásme a v odľahlých lesných komplexoch, kde sa sústreďuje ich korisť - jelenia zver. Nie je výnimkou, keď je vlčí brloh priamo v oblasti s vysokou koncentráciou tejto zveri. Alpínske pásmo poskytuje vlčej svorke veľmi vhodný priestor pre lov v otvorenej krajine aj počas dňa. V poľnohospodárskej krajine je tento spôsob lovu dnes už prakticky nemožný, pretože voľná krajina v predhorí je do značnej miery osídlená človekom.

V tatranskej oblasti sa rys ostrovid najčastejšie vyskytuje v predhorí, kde žije aj jeho hlavná korisť - srnčia zver. Stretnúť rysa v typicky tatranskej doline je vzácne. Rys okrem obdobia párenia a výchovy mláďat žije samotárskym spôsobom života. Rysy, ktoré chodia loviť aj nad hornú hranicu lesa, sa niekedy špecializujú na lov kamzíkov a svišťov. Aktívny je za šera a v noci, v bezpečných miestach aj počas dňa. Pári sa od februára do apríla.

Hlucháne žijú veľmi skrytým spôsobom života. Stretnúť ich za normálnych okolností je vzácne. Tokanie prebieha od apríla do druhej polovice mája. Kohúty sa večer zlietajú na tokaniskách, a skoro ráno ešte pred rozbrieždením vydávajú zo stromov zvuky, ktoré sú pre bežného pozorovateľa nepostrehnuteľné. Tokanie kohútov pozostáva z fáz klepkanie, trilkovanie, výlusk a brúsenie. Pri poslednej fáze - pri brúsení kohút na okamih stráca sluch. Od toho je odvodený jeho názov - hlucháň. Je to polygamný vták - nevytvára trvalé páry, ale pári sa s viacerými sliepkami. Sliepka si stavia hniezdo zvyčajne v blízkosti tokaniska na zemi. Aj z tohto dôvodu je jeho populácia značne ohrozená.

Sýkorka chochlatá je typickým druhom pre horskú tajgu v podmienkach Tatier. Na rozdiel od hlucháňa je možné jeho hlasové prejavy počúvať aj na väčšie vzdialenosti. Na tokaniská prilietajú holniaky skoro ráno a ozývajú sa šuikaním a bublaním.

V Tatrách je orol skalný najväčší hniezdiaci druh dravca s rozpätím krídel približne 2 metre. V širšom okolí hniezdiska sa orly skalné zdržujú počas celého roka. Hniezda si stavajú na skalných bralách alebo na vysokých stromoch, hlavne jedliach. Znášku zahrieva samica 45 dní. Samec, ktorý jej prináša potravu, ju pri sedení občas vystrieda. Z dvoch vyliahnutých mláďat väčšinou prežije len staršie, ktoré mladšieho súrodenca napáda a nepustí ho k potrave. Jav, pri ktorom prežíva len jedno silnejšie mláďa, sa nazýva kainizmus. O mláďa sa rodičia na hniezde starajú až 80 dní a dokrmujú ho aj po opustení hniezda. Orly skalné majú pestré zloženie potravy. Menší druh orla, ktorého počas krúženia spoznáme podľa toho, že konce krídel ohýba smerom nadol . Počas toku a hniezdenia sa pomerne často ozýva. Hniezdi v lesoch, ktoré susedia s otvorenými plochami do výšky 1000 metrov nad morom. Hniezda bývajú umiestnené hlavne vo vrcholoch smrekov, borovíc a jedlí. Samica znáša väčši...

Tabuľka: Charakteristika vybraných druhov

tags: