Náš vesmír nie je až taký rozmerný, ako si to naša veda vo svojich teóriách vysvetľuje, ba aj obhajuje. Samozrejme že nie je ani malý, ako by si zas naopak niekto myslel.
Pochopiť tento model nášho vesmíru, ale nebude jednoduché pre toho, kto nemá obraznú predstavivosť, ba nie je aj fyzikálne dostatočne gramotný. Musíte si dokázať predstaviť štvorrozmerné zrkadlo! To dvojrozmerné, ktoré poznáte, musíte ešte doplniť o rozmer priestoru a času. To je náš vesmír.
Predstavte si šošovku, ktorá sa rozpína, ale nič sa z nej nemôže dostať za jej hranice, ba práve naopak, všetko sa odráža späť od konečnej hranice, ktorá sa ale posúva v priestore a aj v čase. Teda s časom sa mení priestor a tým aj vnútorné usporiadanie objektov v nej sa nachádzajúcich.
Potom to má za následok, že ten istý objekt pozorujeme v rôznych časoch a aj priestoroch a my sme ich odlúčili ako objekty už iné - cudzie, lebo sú v inom priestore, dokonca aj čase, ba aj samotné sú značne zmenené.
Jeden a ten istý objekt, napríklad slnečnú sústavu potom pozorujeme v mnohých podobách, v rôznych miestach priestoru, ba aj času, ktorý je vlastne tou príčinou zmeny.
K tomuto tvrdeniu tiež nájdeme priliehavý citát v Posolstve Grálu, v prednáške č. „Čas! Plynie skutočne? Prečo sa pri tejto zásade naráža na prekážky, ak sa to má ďalej domyslieť? Celkom jednoducho preto, že základná myšlienka je nesprávna; lebo čas stojí! Ale my sa mu ponáhľame v ústrety! My sa ženieme do času, ktorý je večný a hľadáme v ňom Pravdu.
Čas stojí. Zostáva rovnaký dnes, včera i o tisíc rokov! Menia sa len formy. Noríme sa do času, aby sme čerpali z lona jeho záznamov, aby sme obohatili svoje vedenie v zbierke času! Lebo nič sa nestratilo, všetko uchoval. Nezmenil sa, pretože je večný. Aj ty, ó, človeče, ostávaš vždy len ten istý, či si mladý alebo starec!
Zostávaš tým, čím si! Necítil si to už sám? Nepoznávaš zreteľne rozdiel medzi svojím zovňajškom a svojím „ja“? Ako pomôcka pre dokonalejšie pochopenie nech poslúži táto, tiež skutočná, ale aj skrývaná skutočnosť - teda presne tak, ako je to písané v PG, kde sa hovorí, že čas všetko uchoval, že sa nič nestratilo.
To je teda stručne vysvetlený model nášho vesmíru, ktorý následne mení všetky naše teórie, z doterajšieho modelu vychádzajúce. A toto bol ten rozhodujúci dôvod, prečo som prikročil k tomuto zverejneniu!
Dokonalosť a harmónia vládne teda nie iba v našom hrubohmotnom vesmíre, ale v celom stvorení Božom. K tejto dokonalosti patria aj tie ideálne rozmery, umožňujúce dokonalú výchovu všetkých tvorov stvorenia.
Ďakujme Tvorcovi za túto dobrotivú milosť, a nesnažme sa ju rušiť svojou neznalosťou, ale hlavne vlastnou túžbou po moci. Ten pravý vládca je nenahraditeľný!
V tejto odpovedi je zhrnutých vlastne viacero odpovedí na dôležité otázky, ktoré si mnohí kladú, ba nad ktorými si veda láme márne hlavu, lebo neuznáva podstatnú a všetko pôsobiacu silu, jedinú ohromnú živú silu - Boha, a následne tú podružnú silu, ale tiež mohutnú, všetko pôsobiacu silu v hmotnosti nášho vesmíru - ducha!
Pokiaľ teda neuznáme tieto dve podstatné sily, nemôžeme pochopiť stavbu vesmíru, ba ani cestovanie v ňom, lebo všetko je výsledkom týchto dvoch popísaných síl, ktoré následne pôsobia všetky - nami pozorované už iba následky!
Ľudstvo od nepamäti zaujímali otázky, ktoré charakterizujú priebeh a zmysel ľudského života jednotlivcov, ako aj celej spoločnosti: Kto je človek? Odkiaľ prichádza a kam smeruje? Prečo človek trpí a zomiera? Je vôbec možné, že po smrti zostáva z človeka len mŕtve telo?
Je existencia človeka len slepou hrou prírody? Ak áno, tak smrťou človeka všetko končí. Môže však byť človek so všetkými svojimi schopnosťami obyčajným výplodom náhodných udalostí vo vesmíre? Je vesmír ako taký schopný vyprodukovať sám seba, alebo tu musí byť niekto iný, kto ho rozumne tvorí a riadi?
Ak je tu nejaký rozumný Tvorca, tak ten musel stvoriť človeka a aj všetko ostatné pre nejaký cieľ. Tento cieľ by potom mal dať zmysel aj všetkým utrpeniam človeka. Pri skúmaní vesmíru sa stretajú filozofia, teológia a prírodné vedy.
Otázkami fyzikálnej kozmológie sa zaoberá druhá časť. Teologické otázky, ako aj postoj katolíckej cirkvi k niektorým otázkam, sú zahrnuté v našej rozprave z dvoch dôvodov: Po prvé náboženstvo bolo počas stáročí neodmysliteľnou súčasťou diskusií o vzniku a zmysle sveta. Myšlienku o Bohu Stvoriteľovi vnášajú do teológie posvätné spisy.
Žalmista to napríklad formuloval takto: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 19,2) „Veď náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel.“ (Ž 115,3) Podobné myšlienky sa nachádzajú aj v spisoch Konfucia a Lao-cʼeho, ako aj v kázňach Budhu.
Túžba po pravde patrí k samotnej prirodzenosti človeka. Človek má mnohoraké možnosti, aby ju rozvíjal. Filozofia je systematickým rozvinutím lásky k múdrosti. Filozofia vznikla a rozvíja sa odvtedy, odkedy si človek začal klásť otázku o príčine vecí a o ich cieli.
Človek hnaný túžbou objaviť posledné príčiny vecí sa zároveň usiluje lepšie pochopiť aj seba samého. Každý filozofický systém uznáva napríklad princíp neprotirečenia a mnohé filozofie aj princípy účelnosti a príčinnosti v prírode.
Osobu chápu ako slobodný a rozumový subjekt, ktorý je schopný poznať pravdu, dobro a Boha ako príčinu existencie. Filozofia postupuje podľa svojich vlastných metód a je zameraná na pravdu o všetkom, čo jestvuje.
Prameň jej autonómie spočíva v rozume, ktorý je svojou povahou zameraný na pravdu a je schopný túto pravdu dosahovať. Filozofia posledných desaťročí sa sústreďuje na skúmanie prirodzenosti ľudského poznávania.
Rada zdôrazňuje ohraničenosť a podmienenosť schopnosti človeka poznať pravdu. Niekedy zdôrazňuje, že všetky postoje sú rovnocenné, čím sa vytvára nedôvera voči pravde.
Pod pojmom empirická veda rozumieme cestu metodického hľadania pravdy o tom, čo je alebo môže byť experimentálne overené. Dnes máme k dispozícii rozsiahle poznatky o vesmíre z prírodných vied; napríklad fyziky, chémie, astronómie atď. Tieto vedy si všímajú vonkajšie javové stránky hmotného sveta, to, čo môžeme vnímať a merať.
Pre prírodné vedy je vždy rozhodujúci pokus. Niečo meriame, pozorujeme súvislosti a na tomto základe si vytvárame rôzne predstavy a teórie o tom, aký je náš svet. Okrem prírodných vied existuje celý rad akademických disciplín, ktoré skúmajú materiálne a duchovné podmienky ľudskej existencie.
Filozofia skúma základné (alebo prvé) princípy všetkého, čo je predmetom skúsenosti človeka, či ide o prírodu alebo o svet duchovna, ideí, myšlienok, pocitov, alebo ľudskej spoločnosti ako takej.
Filozofia je disciplína, ktorá skúma najvyššie princípy toho, čo jestvuje, čo môže jestvovať a čo je predmetom ľudskej pozornosti vôbec. Kozmos v gréčtine znamená poriadok, harmóniu, opak chaosu.
Kedysi sa používal pojem kozmológia na označenie filozofickej náuky o materiálnom súcne, čiže ako veda o svete z hľadiska jeho posledných príčin založená na prirodzenom rozumovom poznaní. Pod silnejúcim vplyvom prírodných vied sa kozmologické úvahy o svete postupne začínajú spájať s fyzikou a astronómiou.
S rozvojom experimentálnych metód filozofická stránka kozmológie čoraz viac ustupuje jej fyzikálnej stránke. Filozofi niekedy používajú slovo „kozmológia“ ako synonymum filozofie prírody. Samozrejme, myslí sa tým filozofická kozmológia, ktorá vo veľkej miere prekračuje hranice fyzikálnej kozmológie.
Dobré je upozorniť na to, že v presnejšom zmysle slova patrí do filozofie prírody popri filozofickej kozmológii alebo filozofii neživej prírody aj filozofia živej prírody.
Filozofická kozmológia sa niekedy pokladá za súčasť metafyziky, ktorá kombinuje metafyzické úvahy s vedeckými poznatkami o vesmíre. V našom chápaní tvoria problémy patriace do filozofie prírody súčasť metafyziky a zahrňujú otázky o čase, priestore, večnosti, zmene, látke atď.
Pod filozofickou kozmológiou rozumieme filozofickú disciplínu, ktorá sa zaoberá pôvodom a štruktúrou vesmíru, pokiaľ sa v ňom neuplatňujú špecifické prejavy života a správania živých organizmov.
Obe oblasti sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, pretože každé vysvetlenie vesmíru predpokladá pojmy ako čas, priestor a zmena. V tejto prvej časti je filozofická kozmológia prepojená s problémami filozofie prírody.
V prvej časti vezmeme do úvahy aj historické obdobia vo vývoji vedných disciplín. Počas týchto období nebola dôležitosť týchto disciplín a ich odlíšenie od filozofie vždy jasné. Historický prístup si vyžaduje rozvedenie niektorých teologických a biblických tém, pretože tie stvárňovali svetonázory generácií počas celých stáročí.
Často sa u nás rozvoju filozofie prírody bránilo, keď sa do filozofie prenášali materialistické a idealistické ideológie, čím sa táto disciplína v očiach vedeckého sveta akoby diskvalifikovala a zaujímal sa k nej pohŕdavý postoj.
Vesmír vzbudzoval odpradávna údiv ľudí ‒ svetlom Slnka, Mesiaca, hviezd, svojou nesmiernosťou a pravidelnosťou pohybov nebeských telies, ktorú nebolo možné narušiť ľudskými zásahmi. V staroindických rigvédach z obdobia asi 1500 rokov pred Kristom nachádzame stvoriteľskú hymnu. V rokoch 750‒500 pred Kr. vznikajú filozoficky významnejšie staroindické Upanišády.
Brahma ‒ tvorivý princíp ‒ stvoril bohov a dal im nadvládu nad svetom. Druhým dôležitým pojmom je átman, čo opisuje osobné „ja“ človeka. Podobne je orientovaný aj budhizmus, ktorý založil Budha (563‒483 pred Kr.).
Jedna z jeho filozofických škôl ‒ sankjá, ponúka akýsi filozofický systém prírody, v ktorom sa jednotlivé pojmy pomerne precízne rozlišujú. Proti sebe sa kladú dva princípy: materiálny aktívny princíp (prakrti) a duchovný pasívny princíp (puruša), ktorý má vedomie. Predmety reálneho sveta vznikajú tak, že sa oba princípy spájajú.
Takto sa zároveň rodí aj ľudská schopnosť myslieť, konať a cítiť. Čínska filozofia je orientovaná skôr prakticky, s dôrazom na čo najvhodnejšie usporiadanie spoločenských vzťahov. V Konfuciovej Knihe premien sa hovorí o prírodných silách ako kombinácii dvoch prvkov: jang ‒ aktívny prvok, svetlo, pohyb, život a prvok jin ‒ pasívny prvok, pokoj a hmota.
Babylonské mýty hovoria, že Zem je plochou rovinou a spočíva na stĺpoch. Zo všetkých strán je obkľúčená morom. Nad Zemou a morom je polguľovitá obloha so Slnkom, Mesiacom a hviezdami. Pokladali ich za božstvá.
Keď Slnko a Mesiac prejdú svoju dráhu, zanikajú v mori a na druhý deň sa znovu rodia z mora. Babylonský obraz vesmíru bol predlohou aj pre biblický opis stvorenia sveta. Texty Biblie sú však monoteistické. Babylonské mýty hovoria aj o iných bohoch. Boh Marduk zahubil Tiamat (zosobnenie chaosu) a nastolil poriadok.
Myšlienky náboženstva sú takmer vždy sprevádzané vysvetlením existencie a poriadku vo vesmíre. Grécki filozofi si kládli otázky o prirodzenosti tohto sveta. Jednou z nich bola otázka, z čoho sa skladá vesmír?
Čo je jeho konštitutívnym prvkom? Existuje nejaká pralátka, z ktorej je vybudovaný? Druhou otázkou bola otázka o zmene. Sú meniace sa veci menej reálne alebo menej dôležité ako tie stabilné, nemenné? Je zmena reálna?
Filozofia sa v hľadaní odpovedí vzďaľovala od mýtických predstáv. Uprednostňovalo sa logické myslenie, hľadanie prvých princípov a príčinné zdôvodňovanie.
Táles Milétsky (624‒547 pred Kr.) pokladal vodu za základný prvok kozmu. Naša zem je ako disk plávajúci na vode. Voda je základom všetkého života. Ak sa trochu zamyslíme nad každodennou skúsenosťou s vodou, môžeme nadobudnúť dojem, že všetky veci možno vysvetliť ako rozličné stupne odparovania alebo akoby zhusťovania vody.
Aristoteles o Tálesovi hovorí, že bol pravdepodobne inšpirovaný tým, že vodu (vlhkosť) možno vidieť vo všetkých veciach, v našich životných potrebách aj v rastlinách. Všetky semená obsahujú vlhkosť.
Tálesov žiak Anaximandros z Milétu (610‒545 pred Kr.) predpokladal neurčito (απειρον, apeirón) ako neohraničenú a večnú substanciu. Z tejto substancie všetko pochádza a na konci svojej existencie sa na ňu všetko opäť premieňa.
Voda alebo nejaký iný materiálny element nemôže byť prvým a konečným prvkom, pretože každý materiálny element je len jedným z protikladov. Napätie medzi protikladmi si vyžaduje hlbší princíp alebo element, ktorý musí byť neurčitý, lebo predchádza protiklady.
Svet, ako ho poznáme, bol formovaný krúživým pohybom (rotáciou), pri ktorom ťažšie elementy (zem a voda) zostali v centre, oheň sa ustálil po obvode a vzduch zostal medzi nimi. Zem nie je disk, ale má tvar cylindra. Zem je podľa neho guľatá a nie je ničím podopretá. Je obklopená nebom, ktoré má tvar gule. Nebeské telesá sa neustále otáčajú.
Zemská sféra bola obklopená sférou vody. Nad sférou vody sa nachádza sféra vzduchu, nad ktorou je sféra ohňa. Anaximenés z Milétu (588‒525 pred Kr.) pokladal za principiálnu pralátku vzduch.
Jeho teória sa môže zdať akoby návratom k Tálesovmu spôsobu myslenia. Iste pozoroval, že vzduch obklopuje celý svet a život trvá, len kým dýchame. Novinkou je, že zaviedol pojmy kondenzácie a zrieďovania.
Kondenzovaním vzduchu dostávame vietor, oblaky, vodu, zem a kamene. Zrieďovaním vzduchu dochádza k zahrievaniu, ba až k vzniku ohňa. Vzduch je nositeľom ducha a života. Demokritos si myslel, že svet sa skladá z nestvorených tvrdých, malých, hmotných, ďalej už nedeliteľných čiastočiek ‒ atómov.
Herakleitos z Efezu (540‒480 pred Kr.) hovoril, že všetky veci sú v pohybe. Pripisuje sa mu výrok: pantha rhei (všetko plynie). Stálosť vecí je iba ilúziou. Nič nie je stabilné. Toto nie je však v jeho filozofii to najhlavnejšie.
Herakleitos si podobne ako Anaximandros všimol boj protikladov, ale na rozdiel od Anaximandra ten boj alebo napätie pokladá za čosi podstatné pre jednotu (a nie za zdroj neporiadku). Realita je jedna a konflikty protikladov sú podstatným prvkom jej existe...
tags:
