Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla. I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.
Raj v Edene: Dar a zodpovednosť
Pán, Boh, vysadil raj v Edene. Raj v Edene je darom, ktorý pochádza z Božích rúk, prekrásne miesto bohaté na vodu, ktorá zavlažuje celý svet. Boh sa nechová žiarlivo k svojmu dielu, ale dáva ho bez akejkoľvek nedôvery a veľkoryso k dispozícii ľuďom. Nielenže Boh im zveruje do starostlivosti všetko ostatné stvorenie, ale obdarúva ich Duchom, aby sa mohli aktívne podieľať na Božom stvorení a tvarovať ho na jeho obraz.
Ľudia neboli stvorení - ako tvrdili niektoré náboženstvá starovekého Východu - aby nahradili prácu bohov alebo aby boli ich otrokmi a vykonávali ponižujúcu prácu. V biblickej tradícii má manuálna práca veľkú hodnotu a v rabínskych školách sa prepája so štúdiom. V dnešnej dobe, keď čím ďalej tým viac narastá pohŕdanie niektorými druhmi profesií, zvlášť remeselníckymi, je mimoriadne dôležité znovu objaviť hodnotu manuálnej práce. Príkaz strážiť a obrábať pozemský raj, ktorý Boh zveril ľudstvu, sa netýka len mysle a srdca, ale vzťahuje sa aj na ruky. Práca v poľnohospodárstve ako aj remeselnícka a priemyselná výroba zostávajú dvoma základnými druhmi práce, ktorou ľudia prispievajú k rozvoju každej osoby i celej spoločnosti.
Práca ako základná činnosť
Nielenže Boh vysadil rajskú záhradu, ale postavil do nej človeka, aby tam býval. Pozemská rajská záhrada bola darovaná ľuďom, aby spolu žili ako spoločenstvo a prácou sa vzájomne starali o svoj život. Práca nie je akýmsi Božím trestom, ako sa to opisovalo v starovekých mytológiách, ani stavom otroctva, ako si to predstavovala grécko-rímska kultúra; práca je základnou činnosťou každého ľudského bytia. Svet očakáva, že ľudia budú pracovať. Majú možnosť a zodpovednosť za to, aby v stvorenom svete uskutočňovali obraz Boha stvoriteľa. Práca teda nie je cieľom života, ale si má zachovávať správnu mieru prináležiacu prostriedku. Cieľom je spoločenstvo a spoločná zodpovednosť ľudí a ich Stvoriteľa. Ak sa práca stane cieľom, potom spolupráca, ktorú Boh žiada od ľudí, je nahradená modloslužbou práce. Od ľudí sa neočakáva, že budú jednoducho iba pracovať, ale že budú „prostredníctvom práce obrábať a strážiť“ Božie stvorenie. Človek nepracuje na vlastnom, ale spolupracuje na Božom diele.
Práca predurčená pre človeka v záhrade Eden je prácou roľníckou, spočíva predovšetkým v starostlivosti o pôdu, aby zasiate semeno prebudilo svoju plodnosť a prinieslo hojné plody.
Obrábať a strážiť
Zatiaľ čo v prvom opise stvorenia (Gn 1) sa žiada od človeka, aby panoval nad zvieratami a podmanil si zem, v druhom opise (Gn 2) sa skôr spomína siatie a obrábanie. V čase očakávania sa od človeka žiada čnosť vernosti podobná tej, ktorá sa vyžadovala od Izraelitov vykonávajúcich duchovnú službu v chráme. Správna miera využívania zdrojov zeme zahŕňa ochranu stvorenia a solidaritu s budúcimi generáciami. Jedna indiánska zásada učí, „že nikdy si nemáme myslieť, že sme zdedili zem od našich otcov, ale že sme si ju požičali od našich detí“. Úloha strážiť zem vyžaduje rešpekt k prírode a uznávanie poriadku daného Stvoriteľom.
V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb
Riziko, že sa práca stane modlou, platí aj pre rodinu. Stáva sa to vtedy, keď práca úplne prevládne nad rodinnými vzťahmi, keď sú obaja manželia zaslepení finančným ziskom a svoje šťastie vkladajú do materiálneho blahobytu. V každej dobe existuje riziko, že pracujúci človek zabudne na Boha, keď sa nechá úplne pohltiť svetskými starosťami v presvedčení, že iba v nich nájde naplnenie všetkých svojich túžob.
K správnej pracovnej rovnováhe, ktorá by sa vyvarovala týchto sklonov, je potrebné rodinné rozlišovanie v domácich a profesijných rozhodnutiach. V tejto súvislosti sa javí ako nesprávny princíp nechávať domáce práce a starostlivosť o domácnosť len na ženu; celá rodina musí byť do toho zapojená, a to rovnakou mierou rozdelenia úloh. Čo sa však týka profesijnej činnosti, je iste vhodné, aby sa manželia dohovorili a vyhýbali sa príliš dlhej neprítomnosti v rodine. Zanedbávanie náboženského života rodiny protirečí prikázaniu lásky k Bohu a k blížnemu, ktoré Ježiš označil za prvé a najväčšie prikázanie (Porov. Mk 12, 28-31).
Námaha je neoddeliteľnou súčasťou práce. V súčasnej dobe, ktorá chce „všetko a hneď“, sa výchova k práci „v pote tváre“, javí ako veľmi prozreteľnostná. Situácia dočasného a stále neistého života na zemi predstavuje aj pre rodinu námahu a bolesť, predovšetkým čo sa týka práce vykonávanej pre jej obživu. Niekedy sa rodičia usilujú o to, aby zbavili svoje deti akejkoľvek námahy. Títo by nemali zabúdať, že rodina je prvou školou práce, kde sa učíme byť zodpovední za seba a za druhých v spoločnom prostredí života.
Kresťan uznáva hodnotu práce, ale dokáže v nej vidieť i deformácie spôsobené hriechom. Kresťanská rodina preto prijíma prácu ako prozreteľnostnú pre svoj život a život rodinných príslušníkov. Ale odmieta učiniť z práce najvyššiu hodnotu a túto tendenciu, dnes veľmi rozšírenú, považuje za pokušenie modlárstva dnešnej doby. Nebojí sa vyjadriť opačné presvedčenie. Riadi svoj život podľa iných priorít.
Napriek tomu práca s celou svojou námahou - a možno v istom zmysle práve z tohto dôvodu - je dobrom človeka. Hoci toto dobro, podľa terminológie svätého Tomáša nosí charakteristiku „bonum arduum“ („príkre dobro“), to neznamená, že pritom všetkom ako také nie je dobrom človeka. A to nielen dobrom „užitočným“ alebo „úžitkovým“, ale dobrom „dôstojným“ čiže zodpovedajúcim dôstojnosti človeka; je to dobro, ktoré vyjadruje a zveľaďuje túto dôstojnosť. Keď chceme bližšie určiť morálny význam práce, treba mať pred očami najprv túto pravdu. Bez tejto úvahy nemožno pochopiť význam čnosti pracovitosti, zvlášť nemožno pochopiť, prečo by pracovitosť mala byť čnosťou - veď čnosť ako morálna schopnosť je tým, čím sa človek stáva dobrým ako človek.
Práca a dôstojnosť človeka
Práca je dobrom človeka, dobrom jeho človečenstva - prácou totiž človek nielen pretvára prírodu, prispôsobujúc ju svojim potrebám, ale sa aj realizuje ako človek, ba v istom zmysle „sa stáva viac človekom“. Je predsa známe, že prácu možno rozličným spôsobom použiť proti človeku, že ho možno trestať systémom nútenej práce v koncentračných táboroch, že z práce možno urobiť prostriedok útlaku človeka, že napokon možno rozličnými spôsobmi vykorisťovať ľudskú prácu, teda pracujúceho človeka.
Toto všetko hovorí v prospech morálnej povinnosti spájať čnosť pracovitosti so sociálnym poriadkom práce, ktorý umožní človekovi „stávať sa viac človekom“ v práci, a nie prácou sa degradovať tým, že stráca nielen telesné sily (čo je do istej miery nevyhnutné), ale najmä tým, že znižuje svoju vlastnú dôstojnosť a osobnosť.
Modlitba a pokánie
Počas Popolcovej stredy sa bude udeľovať pomazanie popolom na znak pokánia. Popolcová streda je dňom pokánia v celej Cirkvi, ktorý obnáša prísny pôst a zdržovanie sa mäsitého pokrmu. Zdržovanie sa mäsitého pokrmu sa nemôže nahradiť iným skutkom pokánia. Pôst znamená iba raz do dňa sa dosýta najesť (pričom možno prijať trochu pokrmu ešte dvakrát v priebehu dňa). „Cieľom pôstu je rozvíjať čistú, svätú a duchovnú činnosť.
Keď naši prví rodičia Adam a Eva spáchali hriech, Boh povedal Adamovi: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,19) Má nám pripomínať pominuteľnosť nášho života, aby sme si uvedomili, že náš pozemský život je len dočasný, lebo všetci sme pútnikmi do nebeskej vlasti (Flp 3,20).
V prvý deň pôstneho obdobia Cirkev v liturgii nabáda veriacich, aby sa zriekli hriechu a konali skutky pokánia a zadosťučinenia.
Svätý Pavol sa pýta: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4,7) Ústami proroka Izaiáša Boh prehovoril: „Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš? Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči: bude ťa predchádzať tvoja spravodlivosť a Pánova sláva uzavrie tvoje rady.
Chlieb života
Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: »Dal im jesť chlieb z neba«. Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života.
Dnešné evanjelium zahajuje veľkú Ježišovu eucharistickú reč, ktorá odznela v kafarnaumskej synagóge. Pre jej kľúčovú dôležitosť jej liturgia venuje pozornosť aj v nasledujúce tri nedele. Keďže Ježiš tu hovorí o chlebe z neba, rovnako prvé čítanie sa upriamuje na dar manny v časoch, keď izraelský ľud putoval púšťou z egyptského otroctva do zasľúbenej krajiny. Manna, znak Božej prozreteľnej starostlivosti o vyvolený ľud, si vyžaduje vieru. Tak aj Eucharistiu možno pochopiť len v osobnom spojení s Ježišom - „chlebom, ktorý zostúpil z neba“.
Záver
Citát "V pote svojej tváre budeš jesť chlieb" pripomína nielen dôležitosť práce a námahy, ale aj potrebu duchovného rozmeru v našom živote. Práca má byť spojená s hodnotami, ktoré nás vedú k spoločenstvu s Bohom a s blížnymi. Aj v námahe a práci môžeme nájsť požehnanie a prostriedok na zveľaďovanie našej ľudskej dôstojnosti.
tags:
