Priznám sa, že ma téma tohtoročného Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorú vybrala a pripravila pracovná skupina, ktorú vymenovala Minnesotská rada cirkví, prekvapila. Príjemne.
Kritérium Skutočného Kresťanstva: Ovocie
Ono vlastne existuje len jediné kritérium skutočného kresťanstva, jediné, podľa ktorého bude posúdený každý - a tým je ovocie. "Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa." (Mt 3, 10), hlása Ján a Ježiš opakuje úplne a doslova: "Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa." (Mt 7, 19) a pokračuje: "[Môj Otec] každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Ja som vinič, vy ste ratolesti.
Božie Slovo o Ovocí
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.
Dnešné evanjelium nám ukazuje kontrast medzi dobrým a prehnitým stromom. Ježišove výroky sa na prvý pohľad zdajú úplne jednoduché a môžeme si pomyslieť, že aplikovať ich do života je úplne ľahké. My však môžeme potvrdiť, že to až také jednoduché nie je. Čo teda znamená „každý dobrý strom rodí dobré ovocie“ (Mt 7, 17)? Znamená to, že dobrý je dobrý dovtedy, kým neprestane robiť dobré veci. Že robí dobré veci a neunavuje sa tým. Robí dobro a nevzdáva sa pred pokušením robiť zlo. Koná dobro a vytrvá až do konca.
Koná dobro, a ak náhodou podľahne únave takto konať, podľahne pred pokušením konať zlo, úprimne a pravdivo si to prizná, koná pokánie a… začne odznova. Robí to okrem iného aj preto, lebo si je vedomý, že ak strom neprinesie dobré ovocie, bude vyťatý a hodený do ohňa. Nestačí len povedať: „Pane, Pane!“ Viera sa prejavuje prostredníctvom našich skutkov!
Keď na konci čias príde oslávený Kristus súdiť živých i mŕtvych, odhalí skryté úmysly sŕdc a každému človekovi odplatí podľa jeho skutkov a podľa toho, či milosť prijal, alebo odmietol.“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č.
Milosť a Skutky
SUPERSCHOPNOSTI - slovami Pavla: „Napodobňujte Boha ako milované deti 2 a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône“ (Ef 5, 1-2). Toto je naša časť práce. My sa musíme pre toto rozhodnúť. - "Čo teda povieme? Budeme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť? Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu! Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní.
- "Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. A myslím, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť." (Rim 8, 16-18) Trpieť s Kristom - a tým osvedčiť, že je v nás tá istá láska, tie isté túžby, tie isté postoje, to isté rozhodnutie konať Otcovo dielo, až do úplnej krajnosti.
- "Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom. Ak ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo?
Jednota Kresťanov a Ekumenizmus Ovocia
A TOTO JE TÁ JEDINÁ SKUTOČNÁ JEDNOTA KRESŤANOV: jednota ovocia. - "Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. - a ktoré Ján do tretice rovnako lakonicky konkretizuje: "Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov" (1Jn 3, 16). Bodka. O toto ide. Toto je všetko, na čom záleží. "Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska.
MÔŽEME SA SPORIŤ Ó TOM, KTORÁ CESTA JE LEPŠIA - a prečo nie? Kým to nie je pyšný a sebecký boj a hnev ale vzrušujúce a pokorné pátranie, kde v láske hľadáme to, čo je pravda, otvorení Kristovi a plní túžby byť Mu podobní a slúžiť Mu, prečo nie? ALE ZÁLEŽAŤ BUDE VŽDY NA TOMTO. NA EKUMENIZME OVOCIA, ekumenizme lásky na vrchole Hory. Existuje len jedna jednota, jednota ovocia. A medzi nimi nikdy žiadne rozdelenie nebolo, nie je ani nebude a ani byť nemôže, pretože ako svedčí a nabáda Pavol: "Nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti" (Kol 3, 14) a opakuje, vari ešte viac nám, ľuďom 21. storočia než svojim súčasníkom: "Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska nikdy nezanikne.
Misijná Viera a Evanjelizácia
Len natoľko sme opravdivými kresťanmi, nakoľko sa usilujeme o šírenie viery medzi ľuďmi. Preto našej kresťanskej viere dávame meno „misijná viera“.1. Keď hovoríme o misijnej viere, treba povedať, že misijnú vieru máme, ak je naša viera duchovne plodná. Táto plodnosť je v tom, že sme schopní vzbudzovať vieru v iných ľuďoch. Ak naša viera nie je schopná reprodukovať sa, vzbudzovať sa v ďalších ľuďoch, tak je chorá, nezdravá, ak nie celkom mŕtva. Je málo, ak máme vieru. Treba, aby tá viera zrodila ďalšiu vieru. A práve táto duchovná plodnosť, čiže vzbudzovanie viery v srdciach našich ľudských bratov a sestier, s ktorými prichádzame do styku, je uskutočňovanie misijnej viery.
Plodnosť našej viery treba rozumieť ešte aj v inom význame. Ide o ten význam plodnosti viery, ktorý nachádzame v Kristových podobenstvách. „Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,16-20) Ovocím viery je dobro a láska, sú to naše dobré skutky.
Svätý Pavol apoštol ich nazýva ovocie Ducha a ich typológiu prináša v Liste Galaťanom: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5,22-23) Aj táto duchovná plodnosť viery v konaní dobrých skutkov je uskutočňovaním misijnej viery, lebo práve naše dobré skutky sú poslami nášho svedectva pre ľudí, podľa Ježišových slov: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 16)
Pokánie a Jeho Ovocie
Spomeňme si na slová svätého Jána: „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie vytnú a hodia do ohňa." ( Lk 3,9) Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! ( Mt 3,8 )… veľmi mobilizujúce!!! Ale čo to znamená? Čo znamená to: „ ...neprináša dobré ovocie...“, a „ovocie hodné pokánia“? Čo znamená „dobré ovocie“? Ježiš nám pomôže svojimi slovami: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého." ( Jn 14,21 ) To znamená, že ovocím pokánia má byť naša väčšia snaha milovať Boha!
Milovať Boha aj väčšou snahou o zachovávanie Božích prikázaní! Veľkou pomocou na ceste pokánia, polepšovania sa, sú aj slová svätého Jána:„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a Kto má jedlo, nech urobí podobne!" (Lk 3,11 ) Aj samotný Ježiš nám pomáha: „ Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. ( Mt 5,7 ) Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! ( Lk 6,36 ) Vidíme, že ovocím pravého pokánia je väčšia snaha o verné plnenie Božej vôle, vyhýbania sa hriechu a konanie skutkov milosrdenstva.
Skutky a Znovuzrodenie
Ak človek nenesie žiadne ovocie - to znamená žiaden viditeľný dôkaz zmeny, ktorá sa uskutočnila v jeho srdci odkedy prijal Ježiša Krista za svojho Spasiteľa - potom takáto osoba nie je kresťanom. V rozšírenom gréckom preklade by tento verš hovoril: „Každý, kto sa narodil z Boha nehreší zo zvyku, pretože Jeho semeno ostáva v ňom. A nemôže hrešiť zo zvyku, pretože sa narodil z Boha. Pri tomto je zrejmé, kto sa narodil z Boha a kto z Diabla. Každý, kto pravidelne nekoná spravodlivosť, nie je z Boha a rovnako každý, kto nemiluje svojho brata“ (preklad Kennetha Wuesta).
„Vieme, že nikto, kto sa narodil z Boha, nehreší. Keď Ján napísal, že Božie dieťa „sa chráni“, nemyslel tým, že to kresťania robia sami zo seba, pretože to je práca Ducha Svätého, ktorý nás zapečatil (Ef 1:13-14) a Ježiša Krista, ktorý sa za nás prihovára (R 8:31-39). Zatiaľ čo my sami sa nechránime, potrebujeme, aby nás chránili! Písmo vraví: „Udržujte sa v láske Božej“ (Jud 1:21). Niektorí ľudia, miesta a aktivity uľahčujú diablovi, aby nás pokúšal. Teraz, keď sme sa zbavili Satanovho kráľovstva, by sme nemali mať žiadnu túžbu dostať sa úmyselne späť do jeho pazúrov.
Dva Dôvody, Prečo Nás Boh Poslal na Svet
Boh nás poslal na svet z dvoch základných dôvodov: aby sme poznali, kráčali a oslávili Boha a aby sme prinášali ovocie. Pred tisíckami rokov prehovoril Boh k rebelujúcemu kráľovi Bélšaccarovi, keď na stenu kráľovského paláca napísal písmo (pozri Dan 5). Prorok Daniel pretlmočil nápis na stene takto: „mené znamená, že Boh spočítal dni tvojho kráľovstva a spôsobil mu koniec; tekél znamená, že si bol odvážený na váhe a zistilo sa, že si ľahký; perés znamená, že tvoje kráľovstvo bude rozdelené a dané Médom a Peržanom.
Koreňom jeho problému bolo to, že nevelebil Boha. Jeho vzbura - ktorej dôkazom je uctievanie falošných bohov - nebola len výsledkom opomenutia pravého Boha. Význam oslavy Boha sa skrýva v snahe uctievať Ho vždy keď môžeš. Písmo často používa koncepciu prinášania ovocia na opísanie výsledkov niekoho, kto má živý vzťah s Ježišom Kristom (pozri Mk 4:20; Kol 1:10). Prinášanie ovocia nie je podľa Ježiša možnosťou, ale poverením.
Potom mi zaznelo slovo Hospodinovo: Človeče, o čo je vinič viac ako iné stromy, ako ratolesť medzi stromami lesa? Možno vziať z neho drevo a použiť ho na výrobok? Či vezmú z neho klin na zavesenie náčinia? Ohňu sa dáva na strávenie. Keď oheň strávil oba jeho konce a jeho stred zotlel, či je súci na niečo? Kým bol celý, nedal sa použiť na nič; tým menej potom môže sa použiť na niečo, keď ho strávil oheň a keď zotlel“ (Ez 15:1-5). V Ozeášovej knihe Boh opisuje Izrael ako vinič, ktorý „prinášal ovocie sám pre seba“ (Oz 10:1). Akou pravdou o mnohých ľuďoch je to aj dnes a dokonca aj o vyznávajúcich kresťanoch! Ďaleko viac ich zaujíma to, čo môže Boh urobiť pre nich, než to, čo oni môžu urobiť pre Boha.
Niekedy nám Boh dáva privilégium osobne niekoho viesť ku Kristovi, zatiaľ čo inokedy nám jednoducho dovolí „zasiať semienko.“ Vždy to je a bude Boh, ktorý dáva vzrast - ale určite v tom hráme svoju úlohu. „Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.
Rok Viery
Vo svetle tohto všetkého som sa rozhodol vyhlásiť Rok viery. Začne sa 11. októbra 2012, na 50. výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu, a skončí sa na slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru, 24. novembra 2013. Na 11. októbra 2012 pripadá aj dvadsať rokov od vydania Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý promulgoval môj predchodca, blahoslavený pápež Ján Pavol II. (3), s cieľom objasniť všetkým veriacim silu a krásu viery. Preto som na október 2012 zvolal generálne zhromaždenie Biskupskej synody na tému Nová evanjelizácia pre odovzdávanie kresťanskej viery. To bude tá najlepšia príležitosť ako uviesť celú Cirkev do tohto obdobia osobitného uvažovania o viere a jej znovuobjavovania.
Nie je to po prvý raz, čo je Cirkev pozvaná sláviť Rok viery. V roku 1967 môj ctihodný predchodca Boží služobník Pavol VI. vyhlásil podobný rok na pamiatku 1900. výročia mučeníckej smrti apoštolov Petra a Pavla, ktorí tak vydali svoje definitívne svedectvo. Mala to byť slávnostná príležitosť nato, aby celá Cirkev „hodnoverne a úprimne vyznala tú istú vieru”; pápež si okrem toho želal, aby sa táto viera posilnila - „individuálne aj kolektívne, slobodne a vedome, vnútorne aj navonok, pokorne i úprimne” (5). Myslel si, že tak môže celá Cirkev znovu získať „pravé poznanie svojej viery, aby ju oživila, očistila, upevnila a vyznávala” (6).
Obnova Cirkvi sa deje aj prostredníctvom svedectva, ktoré ponúka život veriacich: kresťania sú povolaní svojím vlastným životom vo svete umožniť, aby zažiarilo Slovo pravdy, ktoré nám zanechal Pán Ježiš. Práve koncil vo svojej dogmatickej konštitúcii Lumen gentium hovorí: „Zatiaľ čo Kristus, ,svätý, nevinný, nepoškvrnený‘ (Hebr 7, 26), ,nepoznal hriech‘ (2 Kor 5, 21), ale prišiel jedine preto, aby ,odčinil hriechy ľudu‘ (Hebr 2, 17), Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.
Cirkev ,napreduje vo svojom putovaní, prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom‘, hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, kým on sám nepríde (porov. 1 Kor 11, 26). Z tohto pohľadu je Rok viery výzvou k opravdivému a novému obráteniu k Pánovi, jedinému Spasiteľovi sveta. V tajomstve jeho smrti a zmŕtvychvstania zjavil Boh v plnosti zachraňujúcu Lásku, ktorá volá všetkých ľudí k zmene života skrze odpustenie hriechov (porov. Sk 5, 31). Podľa apoštola Pavla vedie táto Láska človeka k novému životu: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4). Skrze vieru tento nový život stvárňuje celú ľudskú existenciu podľa radikálnej novosti vzkriesenia.
tags:
