Žraloky sú fascinujúce tvory, ktoré odjakživa vzbudzovali strach a obdiv zároveň. Sú inteligentné, impozantné, gigantické a silné, a právom si zaslúžia pomenovanie „kráľ morí“. Mnohí ľudia si myslia, že žraloky sú krvilačné monštrá, no v skutočnosti sa do radu žralokov zaraďujú aj celkom krotké druhy. Cieľom tohto článku je priblížiť ich život, lov, vzťah s ľuďmi a zaujímavosti z biologického hľadiska, aby čitatelia mohli nahliadnuť na tieto tvory z inej - z dobrej stránky, nie len z tej nebezpečnej.
Drsnokožce: Charakteristika a zaradenie
Žraloky patria do skupiny drsnokožcov (Chondrichthyes), ktoré sa niekedy nazývajú aj paryby. Drsnokožce sú poslednou skupinou stavovcov, u ktorej ešte chorda ostáva zachovaná po celý život. Tá síce prechádza celým telom, ale okolo nej sa začínajú vytvárať chrupavkovité stavce, ktoré sú ešte neúplné. Aj zvyšok vnútornej kostry drsnokožcov, vrátane lebky, je tvorený z chrupky. Pohybovým ústrojom drsnokožcov sú plutvy. Párové plutvy sú prsné a brušné a nepárové sú chrbtová, análna a chvostová.
Ich koža je pokrytá ostrými, kopijovitými plakoidnými šupinami smerujúcimi dozadu, ktoré majú obdobnú stavbu ako ich zuby. Na dotyk sú veľmi drsné, preto názov drsnokožce. U drsnokožcov sa už vytvárajú čeľuste, ktoré sa vyvinuli z 1. páru žiabrového oblúku. 2. pár žiabrového oblúku zas vytvoril prepojenie čeľustí s tvárovou časťou lebky. 3.-7. pár žiabrových oblúkov si zachováva pôvodnú funkciu a predstavuje oporu žiabrového aparátu v podobe 5 párov žiaber.
Tráviaca sústava drsnokožcov
Tráviaca sústava je charakteristická črevom, ktoré nie je jasne rozdelené na rôzne časti, ako je to u vyšších stavovcov. Toto črevo je obyčajne jednoduchá trubica, ktorá sa tiahne od žalúdka až k análnemu otvoru. Nachádzajú sa v ňom slepé pylorické výbežky, ktoré vybiehajú tesne za žalúdkom a ich úlohou je spomaľovať priebeh potravy. Zvláštnosťou je taktiež prítomnosť vnútorného špirálovitého záhybu alebo riasy (typhlosolis). Črevo drsnokožcov taktiež obsahuje klky. Všetky tieto štruktúry čreva vo výsledku zvyšujú efektívnosť trávenia živín a ich vstrebávania.
Vylučovacia sústava drsnokožcov
Drsnokožce majú obličky typu opistonefros. Patria medzi ureotelné živočíchy - vylučujú dusíkaté látky z tela vo forme močoviny. Majú spoločný vývod močopohlavnej sústavy, ktorú nazývame kloaka. Súčasťou sústavy, ktorá reguluje hospodárenie s elektrolytmi a slúži na vylučovanie nadbytočných solí, je aj tzv. rektálna žľaza.
Zmyslové orgány žralokov
Drsnokožce sú dravé živočíchy s výborne vyvinutým zrakom a čuchom. Zo sluchového zmyslu majú dobre vyvinuté vnútorné ucho. Špeciálnym zmyslovým orgánom drsnokožcov sú Lorenciniho ampuly slúžiace na zisťovanie slabého elektrického poľa (patria medzi elektroreceptory), ktoré vysielajú telá rýb a iných živočíchov. Umožňujú vyhľadať korisť aj v tme alebo kalnej vode.
STEFANO LORENZINI (1652-?) bol taliansky lekár a ichtyológ, ktorý sa okrem iného zaoberal anatómiou a fyziológiou žralokov.
Rozmnožovanie drsnokožcov
Oplodnenie drsnokožcov je vnútrotelové. Páriace orgány, tzv. pterygopody, vznikli premenou časti brušných plutiev. Samce tieto štruktúry používajú na prenos spermií do tela samice. Drsnokožce sú najčastejšie tzv. vajcoživorodé (ovoviviparia), ale výnimočne sa vyskytujú aj ostatné formy vývinu (vajcorodosť - oviparia, živorodosť - viviparia).
Vajcoživorodosť je kombinovaná forma vajcorodosti (kladenia vajec) a živorodosti (rodenia mláďat) a vyznačuje sa tým, že samica produkuje vajcia, ktoré sú inkubované a vyliahnuté vnútri jej tela. Mláďatá sa "rodia" ako plne vyvinuté.
Systematické členenie drsnokožcov
Medzi drsnokožce patria:
- Chiméry (Holocephali): Starobylé, a v súčasnosti málo druhovo početné, morské drsnokožce s pretiahnutým tvarom tela a charakteristickým bičíkatým chvostom a veľkými, do strany smerujúcimi, prsnými plutvami. Najznámejším zástupcom je chiméra hlavatá (Chimaera monstrosa), ktorá sa vyskytuje v Stredozemnom mori a Atlantickom oceáne, a to až do hĺbky 1,5 km. Dorastať môže až do veľkosti 150 cm, pričom samice sú o niečo väčšie ako samce, čo je charakteristickým znakom pohlavného dimorfizmu všetkých chimér.
- Pásožiabrovce (Elasmobranchii): Sú typické štíhlym torpédovitým, alebo naopak zhora splošteným tvarom tela. Ich 5 žiabrových štrbín ústi samostatne po bokoch hlavy. Medzi pásožiabrovce patria relatívne veľké živočíchy, najväčšie jedince dosahujú dĺžky až 18 m.
- Žraloky (Selachii): Sa tvarom tela a plutvami podobajú na ryby zo všetkých skupín drsnokožcov najviac. Žiabrové štrbiny žralokov (5-7 párov) ústia na povrch tela na bočnej strane hlavy. Niektoré druhy majú tŕňové výbežky na chrbtovej plutve, ktorá je navyše často dvojdielna. Takmer všetky majú análnu plutvu. Samce žralokov majú špeciálne orgány na prenos spermií, nazývané gonopódia, ktoré vznikli premenou brušných plutiev.
- Raje (Batoidea): Sú charakteristické zhora splošteným telom. Ich žiabrové štrbiny ústia na povrch tela na brušnej strane tela. Majú výrazné hrudné plutvy, ktoré splývajú s bokom tela a vytvárajú typický vlnivý pohyb živočícha. Chýba im análna plutva. Chvostová plutva je redukovaná a na konci tela je často prítomný dlhý bičovitý výbežok. Na rozdiel od žralokov, pre raje je typická oviparia (kladenie vajec).
- Šibotvaré (Myliobatiformes): Boli v minulosti zaraďované medzi rajotvaré pre ich nápadnú podobnosť.
Žraloky: Výborní plavci a lovci
Žraloky sú výborní plavci a lovci a hoci sa v médiách často zobrazujú ako krutí zabijaci, v skutočnosti si svoju korisť opatrne vyberajú. Niektoré druhy sa dokonca živia malými morskými bezstavovcami alebo filtráciou planktónu. Žraloky, ako dominujúci morskí predátori, dosiahli vrchol svojho rozšírenia a druhovej diverzity počas obdobia karbónu. Podobne, ako u chimér, sa pohlavný dimorfizmus prejavuje väčším telom samíc.
Mnohé druhy žralokov sa dožívajú vysokého veku (až 70 rokov), pričom pohlavnú zrelosť taktiež dosahujú pomerne neskoro (cca od 28. roku života).
Rozdelenie žralokov
Žraloky sa rozdeľujú do viacerých radov na základe počtu žiabrových štrbín, prítomnosťou alebo absenciou niektorých plutiev, ako aj ich morfológiou a umiestnením na tele, tvarom a umiestnením čeľustí, a pod.
- Žralok biely (Carcharodon carcharias): Dosahuje dĺžku 3,7 m (samce) až 4,75 m (samice). Má krátke rostrum, sivú chrbtovú stranu a nápadné biele brucho. Často osamote pátra po väčších morských cicavcoch, ako sú delfíny alebo tulene.
- Žralok obrovský (Cetorhinus maximus): Patrí medzi najväčšie druhy žralokov (do 8 m), no paradoxne patrí medzi druhy, ktoré sa živia filtráciou planktónu. Vo vode sa pohybuje veľmi pomaly s otvorenými čeľusťami, ktorými zachytáva potravu.
- Žralokotvaré (Carcharhiniformes): Majú 5 párov žiabrových oblúkov, dvojdielnu chrbtovú plutvu, análnu plutvu, čeľuste končiace za úrovňou očí.
- Žralok modrý (Prionace glauca): Dorastá v priemere do dĺžky 2,3 m (samce) až 2,75 m (samice). Charakteristický je zašpicatenou hlavou s dlhším rypákom (rostrum) a modrou farbou na chrbtovej strane. Bežne sa živí rybami a hlavonožcami, no môže napadnúť aj väčšie morské cicavce. Jeho domovom sú všetky moria tropického, subtropického a mierneho pásma. Pomerne hojný je v Stredozemnom mori.
- Žralok kladivohlavý (Sphyrna zygaena): Dosahuje dĺžku 3,5 m. Jeho zvláštny tvar hlavy, pripomínajúci kladivo, mu umožňuje lepšie manévrovať a efektívnejšie lokalizovať korisť v morskom prostredí. Tento unikátny tvar hlavy tiež zlepšuje jeho schopnosť zaznamenávať elektrické signály vydávané korisťou.
Tabuľka: Rozmery a potrava vybraných druhov žralokov
| Druh žraloka | Priemerná dĺžka (m) | Potrava |
|---|---|---|
| Žralok biely | 3,7 - 4,75 | Morské cicavce (delfíny, tulene) |
| Žralok obrovský | Do 8 | Planktón |
| Žralok modrý | 2,3 - 2,75 | Ryby, hlavonožce, morské cicavce |
| Žralok kladivohlavý | 3,5 | Ryby, kôrovce, hlavonožce |
Žralok biely: Kráľ oceánu
Žralok biely je jedným z najobávanejších morských predátorov na svete. Jeho veľkosť, rýchlosť a sila ho robia kráľom oceánu. Dokáže dosiahnuť dĺžku až šesť metrov a váhu vyše dvoch ton. Tento dravec má rad silných a ostrých zubov, ktoré neustále dorastajú, čo mu umožňuje loviť bez straty efektivity. Rýchlosťou až 60 kilometrov za hodinu sa dokáže priblížiť k koristi takmer nepozorovane. Keď útočí, zvyčajne sa vynorí z hlbokých vôd a zasiahne obeť silným úderom. Pre ľudí je strašidelný, no útoky na človeka sú zriedkavé a väčšinou nejde o úmysel. Biela farba jeho spodnej časti tela mu slúži ako maskovanie, ktoré ho skrýva pri love zospodu. Má vynikajúce čuchové schopnosti, ktoré mu pomáhajú sledovať krv aj z niekoľkých kilometrov. Žralok biely je dôležitým článkom v ekosystéme, pretože reguluje populácie iných morských živočíchov. Je symbolom sily a nebezpečenstva, ktorý vzbudzuje rešpekt a strach u mnohých ľudí. Tento žralok, aj keď je hrozivý, je zároveň ohrozený a potrebuje ochranu, aby jeho populácia v oceánoch nevyhynula.
Potrava žraloka bieleho
Hlavnou potravou žraloka bieleho sú morské cicavce, najmä tulene a morské levy. Tieto zvieratá sú pre neho ideálnou korisťou, pretože obsahujú veľa tuku, ktorý poskytuje žralokovi energiu. Veľký biely žralok sa taktiež živí rybami, ako sú tuniaky a makrely, ktoré loví rýchlymi a nečakanými útokmi. Mláďatá a menšie jedince žraloka bieleho uprednostňujú ryby a menšie morské organizmy, kým dospelé jedince sa špecializujú na väčšie cicavce. Niekedy ulovia aj morské korytnačky a dokonca aj delfíny. Majú silné čeľuste a ostré zuby, ktoré im pomáhajú trhať veľké kusy mäsa. Žralok biely dokáže vycítiť pach krvi na veľké vzdialenosti, čo mu uľahčuje vyhľadávať zranenú alebo slabšiu korisť. Tento spôsob lovu ho radí medzi najefektívnejších predátorov oceánov. Okrem loveckých schopností je zaujímavé, že žralok biely dokáže vydržať dlho bez potravy, ak si najprv vytvorí dostatočné zásoby tuku. Vďaka tomu dokáže prežiť aj v obdobiach, keď je potravy menej. Biela farba jeho spodnej časti tela ho maskuje pred korisťou, čím zvyšuje úspešnosť lovu. Žralok biely je teda prispôsobený na to, aby efektívne lovil a prežíval v rôznych podmienkach oceánu.
Výskyt a rozmnožovanie žraloka bieleho
Žralok biely má rozšírený výskyt vo všetkých oceánoch, najmä v miernych a tropických oblastiach. Často ho nájdeme v pobrežných vodách, ale dokáže plávať aj ďaleko do otvoreného oceánu. Najznámejšie oblasti výskytu zahŕňajú vody pri pobreží Kalifornie, Južnej Afriky, Austrálie a Stredomoria. Žraloky biele sú schopné migrovať tisíce kilometrov v priebehu sezón, pričom nasledujú sezónne presuny koristi. Rozmnožovanie žralokov bielych je pomerne vzácny a dlhý proces. Tento druh žraloka sa rozmnožuje ovoviviparitou, čo znamená, že mláďatá sa vyvíjajú v tele matky, ale rodia sa živé. Gravidita trvá približne 11 mesiacov, počas ktorých mláďatá rastú vo vaječných obaloch. Samice rodia len niekoľko mláďat, zvyčajne 2 až 10, pričom mláďatá sú po narodení plne vyvinuté a schopné samostatného života. Mladé žraloky biele sú po narodení veľké približne jeden až jeden a pol metra a okamžite sa stávajú dravcami. Zaujímavé je, že počas vývoja v maternici sa môžu súrodenci navzájom požierať - ide o jav nazývaný embryofágia, ktorý zabezpečuje prežitie najsilnejších mláďat.
tags:
