Slovenská stredoveká a baroková literatúra: Analýza a kontext

Slovenská stredoveká literatúra (800 - 1500) sa delí na dve obdobia:

1. 800 - 1000: Obdobie pokusov reformovať stredovekú literatúru, do ktorého spadá aj Veľkomoravská ríša (prekladová a pôvodná literatúra).
2. 1000 - 1500: Literatúra písaná po latinsky, česky, slovakizovanou češtinou.

Veľkomoravské obdobie

Začiatky Veľkomoravskej ríše súviseli s príchodom kresťanstva, ktoré šírili franskí kňazi. Bohoslužobným jazykom bola latinčina, nezrozumiteľný jazyk pre Slovanov. Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti franským kňazom, pretože sa obávali toho, že by sa stali závislými na Východofranskej ríši.

Knieža Rastislav požiadal byzantského cisára Michala III., aby im poslal vierozvestcov, a tak roku 863 prišli na Veľkú Moravu Konštantín a Metod. Poznali slovanské nárečie, ktorým sa hovorilo v Solúne. Konštantín ešte pred príchodom na Veľkú Moravu zostavil písmo - hlaholiku (glagol = hláska) z malých písmen gréckej abecedy, ktoré upravil pre potreby Slovanov. Zostavil spolu 38 písmen a vymyslel pre ne názvy.

Franskí kňazi boli proti Konštantínovi a Metodovi, a tak v roku 867 odišli do Ríma obhajovať starosloviensky jazyk proti trojjazyčníkom, ktorí hovorili, že sa môže kázať iba v troch jazykoch (latinsky, grécky, hebrejsky). Pápež v Ríme schválil staroslovienčinu a Metoda vymenoval za arcibiskupa. Konštantín po vstupe do kláštora prijal meno Cyril. Onedlho ochorel a zomrel.

Jeho žiaci neskôr zjednodušili hlaholiku a podľa veľkých písmen gréckej abecedy zostavili iné, ktoré na počesť Konštantína pomenovali cyrilikou. Cyrilika vznikla na začiatku 10. storočia v Bulharsku. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu, kde sa vládcom stal Svätopluk, ktorý Konštantína a Metoda nepodporoval. Na podnet franských kňazov dal Svätopluk Metoda uväzniť, ale po dvoch rokoch ho prepustil. Po Metodovej smrti roku 885 pápež zakázal slovanskú bohoslužbu a žiaci jeho odišli do Čiech a Bulharska.

Prvé slovanské literárne pamiatky

Prvé slovanské literárne pamiatky boli napísané staroslovienčinou, čo bolo bulharsko-macedónske nárečie, ktorým sa hovorilo v okolí Solúna. Konštantín a Metod preložili Starý zákon, Evanjelia, Žaltár (zbierka žalmov), Breviár (modlitebná kniha pre kňazov), Spevník a Súdny zákonník pre svetských ľudí.

Pôvodné znenie Konštantínových a Metodových prekladov sa nezachovalo. Najstaršie rukopisy, úryvky odpisov, ktoré vznikli u nás, pochádzajú z 10. - 11. storočia. Patria k nim Kyjevské listy, čo sú zlomky staroslovienskej omšovej knihy písanej hlaholikou.

Prvé pôvodné literárne texty z 9. storočia sú:

Proglas

Proglas (predslov k Evanjeliu - Konštantín oslavuje slovanský preklad Biblie a domáci jazyk ako jazyk vzdelanosti) je najstaršia slovanská veršovaná skladba, prvá na našom území. Patrí do pôvodnej staroslovienskej literatúry. Najstarší odpis je z 13. storočia. Je to stredoveký básnický útvar hymnus („chvála”).

Kompozícia: 110 dvanásťslabičných veršov bez rýmu nemá členenie na slohy. Prvý verš je vyčlenený. Som predspev k svätému evanjeliu. Za posledným veršom nasleduje: Amen.

Proglas je príhovor Konštantína k Slovanom, pre ktorých preložil Božie slovo do ich rodného jazyka, zdôrazňuje potrebu používania vlastného jazyka každým národom. Oslavuje staroslovienčinu ako jazyk pochádzajúci od Boha, ktorým vysvetľuje Slovo Božie a umožňuje jeho poznanie v Slovanom zrozumiteľnom jazyku. Tvrdí, že radšej by povedal päť slov zrozumiteľných ako hŕbu nezrozumiteľných.

Človek má právo byť dôstojnou bytosťou a pomocou národnej slovesnosti sa môže zbaviť nevedomosti. Dušu bez kníh prirovnáva k mŕtvej duši a ústa, ktoré nevedia vypovedať rozumne, necítia sladkosť poznania, činia človeka kamenným. Národy bez kníh považuje za nahé, sú určené na večné muky, pretože nikdy nebudú poznávať. Národy, ktoré prijali knihy, sa zachránia pred večným nepoznaním a zatratením.

Forma: Bohato využíva výrazové prostriedky stredovekej poézie. V stredovekej literatúre je zreteľný synkretizmus (splývanie umeleckej a náučnej literatúry). Využíva anaforu, metaforu, personifikáciu, prirovnanie, oslovenie, básnickú otázku. Taktiež využíva amplifikáciu (širšie vysvetlenie pojmu), kumuláciu (hromadenie výrazov, ale zároveň graduje význam jednotlivých výrazov), parafrázované citáty - cituje slová svätého Pavla, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša, Jána a využíva podobenstvo.

Moravsko - Panónske legendy

Moravsko - Panónske legendy (zaoberajú sa Konštantínovým a Metodovým životom) Sú to legendy. Legenda je stredoveký prozaický alebo básnický útvar, zobrazujúci život svätcov. Život Konštantína a Život Metoda na rozdiel od typických legiend obsahujú veľa životopisných faktov. Konštantína a Metoda neidealizujú ako svätcov, zázraky a vnuknutia sú vzácne. Využíva idealizovanú charakteristiku, citáciu, exemplá.

Kliment - Život sv. Konštantína

Legenda sa sústreďuje na Konštantínovu činnosť pred príchodom na Veľkú Moravu, vykresľuje Konštantínovu povahu, štúdium, náboženskú, kultúrnu činnosť. Väčšina diskusií a polemík má za cieľ obhajovať kresťanské učenie o trojjedinom Bohu, sloviensku vzdelanosť a bohoslužobný jazyk.

Kompozícia: V I. kapitole je konštatovanie, že všetky národy dostanú svätých mužov, ktorí ich povedú správnou cestou k spaseniu. V II. kapitole je narodenie Konštantína. V III. kapitole sa Konštantínovi sníva sen, že spomedzi krásnych neviest si vyberá Sofiu, Múdrosť. Štúdium: Konštantín bol vynikajúcim žiakom, poverili ho, aby sa učil s mladým cisárom. III. - XIII. kapitola obsahuje opis štúdia v Carihrade, cestu k Arabom a Kazarom a návrat do Carihradu. XIV. kapitola obsahuje pozvanie od Rastislava a prosbu o vierozvestcov a Božie vnuknutie Konštantínovi, aby vytvoril hlaholiku. XV. kapitola opisuje príchod Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu, boj proti trojjazyčníkom a cestu ku kniežaťu Koceľovi. XVI. kapitola obsahuje obhajobu staroslovienčiny proti trojjazyčníkom. XVII. kapitola opisuje pobyt bratov Konštantína a Metoda v Ríme. XVIII. kapitola opisuje Konštantínov vstup do kláštora, prijatie rehoľného mena Cyril a smrť.

Gorazd - Život sv. Metoda

Život sv. Metoda je oveľa stručnejší ako Život sv. Konštantína, jeho celkové zameranie je iné. V Živote sv. Metoda niet histografických prvkov. Najpodrobnejšie sa zaoberá Metodovou činnosťou vo Veľkomoravskej ríši, v popredí stojí obrana slovienského bohoslužobného jazyka proti útokom franského kléru. Veľa miesta venuje aj Metodovej smrti, pohrebu, vykresleniu spoločenského a politického ovzdušia.

Kompozícia: I. kapitola obsahuje oslavu Božej dobroty. V II. kapitole je štylisticky brilantná charakteristika Metoda. V III. kapitole prichádza Metod do kláštora. V IV. kapitole prichádza na pomoc bratovi Konštantínovi na jeho misii u Charzarov. V. kapitola obsahuje list Rastislava Michalovi III. V VI. kapitole Pápež Hadrián posvätí učenie Konštantína a Metoda. VII. kapitola obsahuje posledné slová Konštantína bratovi Metodovi, VIII. kapitola Žiadosť Koceľa, aby mu pápež poslal Metoda. V IX. kapitole sú opísané spory s franskými kňazmi a Metodovo uväznenie. V X. kapitole pápež Moravanom opäť posiela Metoda. XI. kapitola obsahuje Metodove proroctvá, XV. preklad písma okrem kníh Makabejských. V XVII. kapitole sa opisuje ustanovenie Gorazda za Metodovho nástupcu. Taktiež zachytáva smrť sv. Metoda a jeho pohreb.

Ďalšie diela z tohto obdobia sú Pochvala Cyrilovi - Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda a Život Konštantínov.

Ohlas v slovenskej národnej kultúre

Veľkomoravskej tradícii sa začala venovať pozornosť až v 17. stor., keď sa začal formovať slovenský národ. Cyrilometodská tradícia mala význam všeslovanský, prvé literárne diela dávali predpoklad k ich kultúrnej jednote.

Históriou VM sa zaoberal Ján Baltazár Magin (Ostré námietky ... alebo Obrana) a Juraj Fándly, jazykom Daniela Sinapsius Horčička (Nový trh latinsko - slovenský) a neskôr Anton Bernolák (Kritická rozprava o slovenských písmenách). Od čias národného obrodenia sa Veľkomoravská tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre.

Ján Hollý v epose Svätopluk sa pokúsil ukázať slávnu minulosť Slovákov a ich hrdinstvo v boji za slobodu. V epose Cyrilo - Metodiáda si všímal otázky jazyka, čo bolo odozvou na národne pomery v jeho súčasnosti. Ján Kollár v Predspeve Slávy dcéry žiali nad dávnou minulosťou Slovanov, ktorí sídlili v oblasti Dunaja. Tejto tematike sa tiež venovali Ľ. Štúr, J. M. Hurban, P. O. Hviezdoslav, L. N. Jége atď.

Slovanské jazyky

Porovnávaním slovenčiny so slovanskými jazykmi sa dokázalo, že európske jazyky a jazyky značnej časti západnej Ázie vychádzajú zo spoločného prajazyka - indoeurópskeho, ktorým sa hovorilo asi 3500 rokov p. n. 1. Jednotlivé indoeurópske kmene sa postupne oddeľovali a osídľovali nové územia. Jazyky kmeňov sa ovplyvňovali a prichádzali do styku aj s jazykmi iných jazykových skupín.

Slovanskými jazykmi hovoria príslušníci slovanských národov v strednej a východnej Európe. Všetky sa vyvinuli zo spoločného základu - praslovančiny. Delíme ich na tri skupiny:

1. západoslovanské (slovenský, český, poľský, lužicko-srbský [na území Nemecka]),
2. južnoslovanské (srbský, chorvátsky, slovinský, bulharský, macedónsky),
3. východoslovanské (ruský, ukrajinský, bieloruský).

Západoslovanské jazyky sa členia na južnú vetvu (slovenský a český) a na severnú vetvu (poľský, lužicko-srbský). Slovenčina si podľa jazykovedca R. Krajčoviča zachovala 108 praslovanských slov. Sú to napr. slová: voda, človek, zem, kosa, hrad, pán.

Veda k týmto poznatkom dospela lexikologickou porovnávacou metódou: napr. slov. ruka, poľ. roka, ruš. ruka, chorv. ruka, slov. kovať, češ. kovat, poľ. koivač, ruš. kovať. Slovenčina a čeština sú najbližšie slovanské jazyky. Vyvinuli sa z prazápadoslovanských nárečí, ktorými hovorili slovanské kmene, ktoré sa v 6. - 8. stor. usadili na našom území. Obidva majú niektoré znaky spoločné.

Baroková literatúra

V 16. - 18. stor. sa šíril v Španielsku a Taliansku i v ostatných európskych krajinách nový myšlienkový a umelecký prúd barok. Barokové myslenie a umenie vyrástli z chmúrnej spoločenskej situácie (turecké vpády, tridsaťročná vojna, epidémie, živelné pohromy, sociálny útlak a protireformácia). Ľudí sa zmocňovala beznádejnosť a nedôvera v pozemský život, jediná istota sa hľadala v transcendentálnom (nadzmyslovom) svete. V barokovom myslení a umení sa pozemský svet chápal a zobrazoval ako odraz a symbol nadpozemského sveta. Do popredia sa dostávali náboženské hodnoty, viera v záhrobný život a pod.

Barokové myslenie a umelecké názory sa vyznačovali veľkými protikladmi:

1. duchovný, náboženský mysticizmus - pozemská až naturalistická zmyslovosť
2. pominuteľnosť, márnosť a ničotnosť svetských vecí - dychtivosť po svetskej nádhere a daroch života
3. neprirodzený pátos - prežitá vnútorná emocionálnosť
4. upevňovanie starých a uvádzanie nových literárnych žánrov
5. priepasť medzi písanou literatúrou a ľudovou slovesnosťou, ale i utváranie vzájomného tvorivého vzťahu medzi nimi.

Tieto protiklady sa odzrkadlili v štylistike literárneho baroka. Baroková štylistika vytvorila dekoratívny, pompézny a patetický knižný štýl so zložitými štylistickými a jazykovými prostriedkami a nezvyčajnými obrazmi. Taktiež sa formoval jednoduchý, až ľudový štýl s nekomplikovanými prostriedkami a zvyčajnými obrazmi.

Ústredné heslo baroka bolo „Vanitas vanitatum.” (Márnosť nad márnosť.) a znamená najmä to, že zbytočnosť človeka tkvie v jeho živote na zemi. („Pamätaj človeče, prach si a v prach sa obrátiš.”)

Slovenská baroková literatúra (1650 - 1780)

Jedným s najvýznamnejších protikladov u nás bola reformácia a protireformácia, ktoré zasiahli náboženskú, politickú a kultúrnu oblasť. Evanjelici mali podporu v prešovskom kolégiu a v bratislavskom lýceu. Strediskom vysokej katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave.

Neutešená spoločenská situácia zanechala hlboké stopy v slovenskom kultúrnom a literárnom živote. Slovenskú barokovú literatúru charakterizoval zvýšený záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku a jeho zintenzívnené používanie ako literárneho jazyka, väčšia pestrosť žánrov, z ktorých viaceré boli určené pre široké publikum: duchovná poézia, modlitby, kázne, školské hry.

Slovensky literárny barok sa vyznačoval všeobecnými črtami európskeho literárneho baroka, zároveň si vytváral špecifické barokové črty. V literárnej tvorbe prevládala náboženská literatúra.

Didakticko - reflexívna poézia

Zameriava sa na mravoučné uvažovanie o rozmanitých životných a spoločenských javoch a otázkach. Zverejňovala sa v rukopisnej podobe, neskôr sa verše vydali tlačou. Často sa prebásňovali ľudové príslovia. Zamýšľala sa nad etikou situácii v spoločenskom živote a nabádala k ušľachtilým postojom.

Peter Benický - Slovenské verše

Významnou črtou jeho básni je sklon k spoločenskej kritike a satire. Poukazuje sa v nich na rozpory medzi boháčmi a chudobou - (Prísne právo lidem nařízené všechnem svobodne jest všem hledat) a vyjadrujú sa sympatie s poddanými sedliakmi, najmä v súvislosti s oslavou osobnej slobody - (Samotný jako pták nesmýka se co rak) a satirizovaním šľachtickej a panskej zbabelosti - (Proč si kord pripínaš, jestli srdce nemáš zmužilého v neštestí).

Spája humanistické vzdelanie s ľudovou múdrosťou, poúča a moralizuje ale v súlade s vierou. Neuvádza len príklady a návody, ale aj podnecuje k samostatnému mysleniu. Básne sú napísané v silnej slovakizovanej češtine, slabičnom verši a dvanásťveršových strofách.

Hugolín Gavlovič - Valašská škola mravúv stodola

Hugolín Gavlovič napísal rozsiahlu veršovanú skladbu Valašská škola mravúv stodola. Život pastierov považoval za akúsi zásobáreň dobrých mravov. Cieľom tohto diela bolo dať čitateľovi bohatstvo mravných ponaučení a praktických rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach na základe náboženských a občianskych morálnych zásad.

V jednotlivých básniach skladby pranieruje opilstvo - Hle, človek opilý - żadnemu nemilý, oslavuje lásku k vlasti - Vlast svoja každému milá, zvelebuje prácu - Pracování stálé dává užitky nemalé, vyzdvihuje význam vzdelania a učenosti, poukazuje na nadanie chudobného ľudu, … atď.

Gavlovičove básne charakterizuje láska a obdiv k chudobnému poddanému ľudu a antipatia voči pánom a boháčom, ktorá vyúsťuje do kritiky ich života , morálky a vzťahu k nižšie postaveným spoločenským vrstvám. Oslavuje ľudí dobrej vôle bez rozdielu, vzťah jednotlivca k Bohu, blížnym a spoločnosti. Skladba je napísaná silne bohemizovanou slovenčinou. Obsahuje vyše tisícdvesto básni, ktoré sa skladajú z dvanástich veršov, graficky rozdelených na dvojveršie. Verše sú štrnásťslabičné a združené rýmované. Hlavným štylistickým prameňom sú prostriedky ľudového hovorového jazyka.

Andrej Sládkovič a Marína

Andrej Sládkovič (1820 - 1872; vlastným menom Andrej Braxatoris) bol štúrovec a významný predstaviteľ slovenského romantizmu. Narodil sa v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zamiloval do Márie Pišlovej, čo ho inšpirovalo k napísaniu skladby Marína.

Marína je lyricko-epicko-reflexívna báseň o láske, mladosti a kráse. Epické prvky sa vyskytujú len v úvode. Podnetom k napísaniu bola nešťastná láska k Márii Pišlovej. Je to skvost slovenskej ľúbostnej poézie, v ktorej je cítiť vplyv Hegela. Básnik rozvíja svoju úvahu po malých celkoch, ktoré vždy tvoria niekoľko slôh. Je to najumeleckejšia básnická skladba zo štúrovskej školy, ktorá obsahuje 291 desaťveršových slôh a nie je rozčlenená na časti. Jednotlivé témy rozvíja postupne za sebou.

Túžba po kráse

Má lyrickoepický charakter. Básnik vyslovuje svoj ideál krásy, ktorého stelesnením je Marína. Nad láskou sa začínajú sťahovať mraky, prilieta motýľ, ktorý symbolizuje zvodcu, ktorý lieta z kvetu na kvet. Potom sa objavuje skutočný zvodca - had, ktorý ju vystríha pred životom. Lyrický hrdina sa ale utvrdzuje v jej vernosti a vyznáva jej lásku. Autor povýšil kategóriu krásy na cieľ tvorivej činnosti básnika a krásu nachádza v dievčine.

V ďalších veršoch sa básnik teší z krásy, lebo „Krása je modla“. Ďalej básnik tvrdí, že ak ho neobklopuje krása, cíti sa ochudobnený. Krása sa musí spájať s mravnosťou a pravdou: „Jak je velebeno krásu matkou nazývať“.

Téma lásky

V ďalších veršoch rozvíja lásku a nadväzuje na Kollára. Najkrajšie svoje city k žene vyjadril v slohe a považuje sa za najoriginálnejšie vyznanie lásky v slovenskej literatúre:

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,možno mi ruky nedostať,možno mi v diaľky žialne utíeknuť,možno mi nemilým ostať,možno mi ústam smädom zomierať,možno mi žialiť v samote,možno mi život v púšťach zavierať,možno mi nežiť v živote,možno mi seba samého zhubiť!- nemožno mi ťa neľúbiť!

Po tomto vyznaní, láska dvoch mladých ľudí nenašla naplnenie a lyrický hrdina cíti, že jej hrozí nebezpečenstvo. „Slovensko mladé, rodisko moje aj mohyla mojich kostí, V tebe mám pekných obrazov dvoje a dvoje veľkých ľúbostí! Aká je krásna tá moja deva, aká k nej ľúbosť vo mne horieva: tak ty a k tebe, otčina.“

Ďalej básnik pokračuje a Marína sa mení na vílu, svoju milú nachádza v nadpozemskom svete. V závere skladby nachádza východisko v mladosti: „A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov? Ružových tvárí hlad jará? Či údov sila? Či strmosť krokov? Toto sa všetko zastará! Mladosť je túžba živá po kráse." Na závere skladby sa autor vracia k problémom národu a ďakuje tu za lásku.

„Marína moja, tak sme my. Ako tie Božie plamene, ako tie kvety na chladnej zemi, ako tie drahé kamene; padajú hviezdy, aj my padneme, vädnú tie kvety, aj my zvädneme a klenoty hruda kryje. Ale tie hviezdy predsa svietili a pekný život tie kvety žili a diamant v hrude nezhnije.“

Marína je napísaná v 10-veršových slohách a využíva bohaté trópy a figúry, hlavne personifikáciu, metaforu, epitetá, anaforu a básnické obrazy.

Tabuľka s prehľadom autorov a diel

tags: