Mária Antoinetta je nesporne jedna z najrozporuplnejších postáv v dejinách. Málokto bol za svojho života tak odsudzovaný a po smrti tak oslavovaný, ako práve ona. Učebnica dejepisu poskytuje len strohé informácie, ktoré neodhalia nič o jej povahe, pocitoch a názoroch. Jemná, láskavá, ušľachtilá mladá žena, v tej dobe ideál krásy, sa musela vydať do cudzej krajiny s inými mravmi a žiť s chladným, neohrabaným, uzavretým a fyzicky nepríťažlivým mužom. Vo väčšine dielach je opisovaná ako zhýralá a povrchná žena túžiaca len po zábave. Avšak nikde nie je spomenutá jej ťažká životná situácia.
Detstvo a mladosť
Mária Antoinetta bola pätnáste, predposledné dieťa rakúskej cisárovnej Márie Terézie a cisára Františka Štefana Lotrinského. Narodila sa 2. novembra 1755 vo viedenskom Hofburgu a pokrstili ju Mária Antónia Jozefa Johana. Francúzske meno Antoinetta sa zaužívalo až neskôr. Už od narodenia jej bola preukazovaná veľká úcta a ľudia jej volali na slávu. Bola veľmi pekná, temperamentná a mala talent obkrútiť si vychovávateľov okolo prsta. Pri slávnostiach a ceremóniách však platila prísna španielsko-habsburská etiketa, ktorú malá arcivojvodkyňa musela majstrovsky ovládať.
V tomto období sa na mnohých miestach Európy viedli mocenské boje medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami. Diplomati oboch krajín sa snažili medzi oboma dynastiami vytvoriť nejaký spolok. Spolok, ktorý by trval dlhšie než pár mesiacov, spolok, ktorý by bol zárukou mieru. To bolo niečo pre Máriu Teréziu, ktorá bola známa svojou sobášnou politikou. V danej dobe sa rysovali rôzne možnosti spojenia Bourbonovcov a Habsburgovcov. Najskôr rakúski ministri pomýšľali na sobáš niektorej habsburskej princeznej so starým kráľom Ľudovítom XV., ale kráľ si v tom období našiel novú metresu - pani Dubarry.
Mária Antónia však nebola pripravená na taký závažný krok, ako je sobáš s následníkom francúzskeho trónu. Francúzštinu, rodný jazyk jej budúceho manžela, neovládala slovom ani písmom, taktiež nemala žiadny všeobecný prehľad a v tom veku sa len čiastočne zaujímala o hudbu, umenie a literatúru. Po uzavretí predmanželskej zmluvy jej matka Mária Terézia prizvala do Viedne učiteľov, v ktorí mali z malej arcivojvodkyne vytvoriť budúcu kráľovnú a ,,madam“. Učili ju etikete, tancovaniu a jazykom. Učitelia ju charakterizovali ako nepozornú, neposednú a hlavne veľmi povrchnú. Napriek tomu, že Mária Antónia veľmi rýchlo chápala, bola lenivá premýšľať a nerada sa učila. Nemala snahu preniknúť až k jadru problém. Jej výučba trvala štyri roky.
Svadba a príchod do Francúzska
Mária Antonia vyrazila 21. apríla 1770 v kočiari francúzskeho kráľa smerom k svojej novej vlasti. Až na hranicu ju sprevádzala rakúska družina. V špeciálne vybudovanom dome si musela vyzliecť všetko, čo bolo rakúske a obliecť sa do francúzskych šiat. Vo Francúzsku bola veľkolepo privítaná a po 25-tich dňoch ju vzal pod svoju ochranu kráľ Ľudovít XV. Vtedy sa tiež prvýkrát stretla so svojím snúbencom - malým, nemotorným a tiež krátkozrakým Ľudovítom XVI. Privítal ju s ospalým výrazom na tvári podľa etikety a pri chabom úsmeve odhalil svoje krivé zuby.
Skutočný svadobný obrad sa konal 16. mája 1770 vo Versailles. Na pergamene svadobného aktu je podpísaná Mária Antoinetta Josepha Jeanne a vedľa jej mena je veľká machuľa, vraj zlé znamenie. Mária Antoinetta sa stala právoplatnou manželkou Ľudovíta XVI. Nedospelý následník trónu však počas obradu Márii Antoinette predčasne navliekol svadobný prsteň a cez svadobnú noc jej nepovedal ani slovo a celú ju prespal.
Kráľovná Francúzska vo Versailles
Keď Mária Antoinetta prišla do Versailles, jej úmyslom určite nebolo stať sa módnou ikonou. Ľudia sa o ňu veľmi zaujímali, presne ako predpokladala jej matka Mária Terézia. Do Francúzska ju posielala s varovaním: ... „Všetky oči sa budú upierať na teba ,tak sa správaj na úrovni“. Očí, ktoré striehli na každý jej pohľad, úsmev, či odraz citu v tvári nebolo rozhodne málo, sledoval ju celý francúzsky dvor. Mária Atoinetta od začiatku nechápala svoju zodpovednú úlohu, byť francúzskou kráľovnou. Idylické prostredie okolo Versailles tvrdú realitu zakrývalo. Nevedela nič o daňovom zaťažení krajiny, o biede mimo honosných sídiel. Na dvore sa nenašiel nik, kto by jej to vysvetlil. Možno nik nenašiel odvahu, možno nik nechcel kráľovnú obťažovať „banálnymi“ problémami a možno si všetci mysleli, že práve tak to má byť.
Izolovanosť vtedajšieho panovníckeho dvora od problémov bežného človeka bola pre tú dobu skutočne príznačná. Kráľovná si žila vo svojej zlatej klietke a o skutočnom svete za múrmi paláca nič nevedela. Francúzsky ľud privítal svoju novú kráľovnú s veľkým nadšením a svojou láskavou povahou si hneď získala služobníctvo. Pár mesiacov po svadbe umrel Ľudovít XV. a na mladého Ľudovíta XVI. pribudlo veľa nových vladárskych povinností. Vtedy sa začal prejavovať ako neschopný panovník, ktorého rozhodnutia boli pomalé a váhavé. Čo sa týka vzťahu ku kráľovnej, bol príliš hanblivý a v konečnom dôsledku ju aj zanedbával. Potrebovala okolo seba život, aktivitu v ktorej by naplno realizovala svoju energiu, nežnosť, lásku. Jediným riešením k existencii - prežitiu, ktoré sa jej ponúkalo v „cudzom“ svete a v „cudzích“ palácoch, keď už nemala po boku milujúceho (a už vôbec nie vášnivého) manžela, bolo vrhnúť sa do víru hektického spoločenského života. Alebo ešte lepšie - organizovať ho.
Diktovať spoločenský život, udávať dobovú módu, ohurovať dvor a cudzích vyslancov, inšpirovať okolie svojím správaním a vizážou sa stali zbraňou i nástrojom jej každodenného života, hľadaním životnej cesty. Pochopila, že vyzerať dobre je jedným z možných nástrojov k prežitiu, že zaujímavosť a vplyvnosť sa navzájom dopĺňajú, že ovplyvňovať dvorný život je tiež svojím spôsobom druh vládnutia. A v konečnom dôsledku aj omnoho príjemnejší. Byť kráľovnou zábavy a večierkov, stredobodom salónneho vesmíru, práve to sa stalo najdôležitejšie v tomto jej životnom období.
Pohltili ju dostihy, hazardné hry, ktorým neskôr úplne prepadla, prebdené noci akoby nemali konca. Mária Terézia vo svojich listoch dcéru nabádala, aby viac čítala, chodila medzi ľud, venovala sa charite, prestala organizovať rôzne večierky a hlavne hazardné hry. Svet šľachtických darebákov, povaľačov a pochlebovačov ju natoľko ovládol, že skutočný spoznala, až keď sa tento umelý svet zrútil. Práve hazardné hry sa stali neskôr tŕňom v oku Francúzov. Francúzsko v tej dobe sužovala veľká bieda. Úroda na poliach bola zničená nepriazňou počasia, dane boli príliš vysoké a zle rozložené. Najbohatšia šľachta a cirkev neplatili dane vôbec a najchudobnejší poddaní mali dane najvyššie a nemilosrdne vymáhané.
Mária Antoinetta však všetky rady svojej matky ignorovala. Miesto toho, aby využila svoju moc, ktorá jej spadla do lona, využívala ju len na ukojenie svojej túžby po sebaprezentácii, po pôžitkoch, po vlastnom „šťastnom“ živote. Versailles, Trianoon, Marly, Fontainebleau, Sain Cloud a Rambouillet. Nechcela navštíviť provincie Francúzska, aj keď bola kráľovnou mora, pobrežia, hôr, pevností, miest a katedrál. Nestarala sa ani o svojich poddaných a už vôbec nie o národ ako celok.
Módna ikona
Spolu s Máriou Antoinettou prišiel do Francúzska nový umelecký smer - hravé rokoko. Dauphinka bola od prvej chvíle bohyňou rokoka. Podľa nej sa riadila móda a dobový vkus. Ona bola ideálom krásy tej doby, ona sa stala alfou a omegou kráľovského dvora. Ona bola tou, ktorá odmietala nosiť korzety vystužené kosticami z veľrýb (ako bolo v tej dobe zvykom) a na vychádzky na koni si obliekala nohavice. A to bola v tej dobe veľká trúfalosť! Jej svojhlavosť vyprovokovala na dvore vlnu závisti (i nenávisti). Na korunovácii svojho manžela v roku 1775 sa prvýkrát ukázala vo vysokom účese, ktorý sa neskôr stal jej poznávacím znamením (niekedy dosahoval aj polmetrovú výšku). Obklopovala sa kreatívnymi ľuďmi ako architektmi, maliarmi a hudobníkmi.
Predovšetkým však mala osobnú krajčírku menom Rose Bertin a kaderníka Leonarda. Títo dvaja fungovali rovnako, ako dnešní ,,stylisti celebrít“. Keď sa s jednou z mála spriaznených duší, s princeznou de Lamballe, objavila na sánkovačke v Boulonskom lesíku, oblečená celá v bielom ozdobená diamantami a kožušinami, celý Paríž mal o čom hovoriť. Naučila sa jazdiť na koni obkročmo, pozývala najbližších priateľov na pikniky, plavby na loďkách, nechala si postaviť súkromné divadlo a sama v ňom tiež hrala. Utrácala obrovské sumy, zatiaľ čo ekonomika Francúzska upadala. Napriek tomu si bez problémov nechávala voziť drahý mušelín z Anglicka a Rakúska (za čo bola neskôr označená za nepriateľa štátu). Materiály ako hodváb, zamat, mušelín, batist a čipky sa vďaka nej stali módnym trendom toho obdobia.
Všetci jej bohatí priatelia ju zbožňovali a obdivovali. Chceli byť ako ona. V ich očiach ,,bola perfektná“. Ženy sa obliekali ako ona a muži ju milovali. Bola to tá najlepšia hostiteľka! Čo povedala, bolo múdre. Čo urobila, bol zákon. Čo si priala, bolo splnené. Ak si zmyslela a urobila hocijakú hlúposť, celý dvor ju s nadšením napodobňoval. Jej deň začínal dôležitou ceremóniou Slúžka, ktorá mala na starosti jej garderóbu, pristúpila s niekoľkými košeľami, vreckovkami a uterákmi k rannej toalete. Po boku stála jej prvá komorná. Tá sa vzápätí poklonila a podala jej látkové vzory všetkých jej šiat. V žiadnom prípade si kráľovná nemohla vziať šaty, ktoré už mala raz na sebe! Kráľovná si vybrala šaty. K tomu ranný župan, krajkové šály, čepce, plášte, pásy, rukavice a spodné prádlo.
Nikdy v histórii ženy nevyhodili toľko peňazí za oblečenie ako za vlády Marie Antoinetty. Ich účesy a klobúky boli naozaj až smiešne. Mali tak vysoké účesy, že sa museli vyrábať vyššie kočiare, aby sa tam dámy zmestili. Taktiež v tomto období sa kúpeľ častejší ako raz za tri mesiace považoval za škodlivý a dokonca za prejav kožnej choroby. Samotný panovník Ľudovít XVI. sa kúpal len dvakrát za život a aj to ho donútili, pretože jeho telesný zápach bol už neznesiteľný. A Mária Antoinetta nebola na tom o nič lepšie. Jej krásne dlhé vlasy boli dielom parochne (ženy ich nosili aj niekoľko týždňov bez prestávky) a vlastné vlasy mala ostrihané nakrátko. Ako všetkým dámam v tomto období, aj kráľovnej robili problémy vši. Na ich zneškodnenie sa používali zlaté škrabadlá na dlhej tyči, ktoré sa nazývali grattoir. Týmto nástrojom sa škrabali v parochniach. Parfum, ktorý používala Mária Antoinetta je aj dnes možné kúpiť vo Versailles, v pôvodnej receptúre, ktorej zložku tvorí najmä levanduľa.
Manželstvo s Ľudovítom XVI.
Od začiatku bolo jasné, že toto manželstvo nebude šťastné a naplnené. Ľudovít XVI. bol o pätnásť mesiacov starší ako Mária Antoinetta, ale veľmi nevyspelý. Čo sa týka telesného vzhľadu, rozdiel medzi nimi nemohol byť väčší. Ona bola krásna a obľúbená, on bol nepríťažlivý a nemotorný. Ľudovít mal prázdne modré oči, vyčnievajúci nos, plné a vraj zmyselné pery, ktoré však svedčili viac o láske k jedlu, ako záujmu o opačné pohlavie. Bol obézny a svoju nemalú váhu nosil s ťažkosťami. Ľudia bývali zaskočení jeho hrubosťou, nedostatkom zdvorilosti a sklonom ku krutým a hrubým žartom. V jeho povahe boli aj sadistické rysy, bol posadnutý lovom zvierat, bezmyšlienkovite strieľal po mladých jeleňoch, srnách a dokonca aj po psoch.
Svojich sluhov niekoľkokrát zbil a bol hrubý aj k ostatnému služobníctvu. Vlastnil veľký ďalekohľad, ktorým sledoval každého v okolí zámku a taktiež svoju manželku. Dauphin bol vo svojich pätnástich rokoch úplne nekultivovaný. Jeho manželka si zamilovala francúzsku hudbu a divadlo, on oboje z duše nenávidel. Čo sa týkalo tanca, ktorý Mária Antoinetta zbožňovala, bol pre ňu Ľudovít nerovným partnerom a to, že tancovala s inými mužmi, ho nechávalo chladným. Pravdepodobne mu vyhovovalo, že jeho spoločnosť vyhľadávala, len keď to bolo nutné. Len dobrá nálada a humor jej umožňovali zniesť svoju neľahkú situáciu. Ľudovít XVI. nielenže sa o svoju manželku takmer vôbec nezaujímal, ale nebol schopný akéhokoľvek fyzického kontaktu.
Svadba vo fyzickom slova zmyslu sa neuskutočnila ani už v spomínanú svadobnú noc, ani v nasledujúcich týždňoch, mesiacoch a rokoch. Mladý Ľudovít bol impotentný. Samozrejme, táto novina nezostala utajená. Na kráľovský dvor bolo predvolaných niekoľko lekárov. Zistili, že dauphinova impotencia nemala fyzickú príčinu, ale spočívala v malom vrodenom defekte. Po tomto zistení prebiehala porada za poradou. Všetci naokolo radili Márii Antoinette, ako uspokojiť Ľudovíta. Ale nič nepomáhalo. Snažili sa ho prehovoriť k malej operácii, ktorá by problém vyriešila. Ale Ľudovít XVI. sa svojou váhavou povahou nevedel rozhodnúť. Ďalšie dva roky prebiehali v podobnej situácii. Vtedy sa ale rozhodol zasiahnuť Jozef II.(brat Márie Antoinetty) a pokúsil sa prehovoriť švagra k operácii. Podarilo sa. Po siedmich rokoch manželstva Mária Antoinetta konečne otehotnela.
Deti Márie Antoinetty a stretnutie...
Mnohí z nich stále veria nesprávnym informáciám a nezdá sa, že by ich to nejako obťažovalo. Každý vie, že dejiny píšu víťazi. Maria Antoinetta a jej manžel Ľudovít XVI mali tú smolu, že počas revolúcie vo Francúzsku stáli na opačnej strane a utrpeli tú najväčšiu porážku. No spŕška ohovárania a osočovania, najmä na adresu Marii Antoinetty, sa začala už pred rokmi. Na francúzsky dvor prišla v máji 1770 ako rakúska arcivojvodkyňa, ktorá sa mala vydať za dediča trónu. Mnohí ľudia na francúzskom dvore, vrátane niektorých Bourbonovcov, predstierali, že si Mariou Antoinettou budú rozumieť, no boli už od začiatku proti sobášu. Rakúsko a Francúzsko boli viac ako 950 rokov znepriatelené krajiny a nezdalo sa, že by ich svadba dvoch tínedžerov odrazu dokázala stmeliť. Takže, kritici si našli dôvod pohŕdať Mariou Antoinettou, bez ohľadu na to, čo urobila.
Navyše, v čase sobáša mala len štrnásť rokov, a aj keď sa pred príchodom na francúzsky dvor intenzívne vzdelávala, stále bola dospievajúcim a nezrelým dievčaťom. Nedokázala sa zdržať kritiky a výsmechu dvornej etikety. Nenávidela nezmyselné zvyky, najmä početný sprievod dvorných dám, ktoré ju za chrbtom ohovárali. Prečo by sa mali v jej prítomnosti pohybovať neprajníci? Nebolo by jednoduchšie obklopiť sa niekoľkými dôveryhodnými ľuďmi? Omietala prijímať protokol, ktorý diktovali neznámi ľudia. Jediné čo ju s nimi spájalo, boli ich staré šľachtické rody. Dôsledky preto nenechali na seba dlho čakať - na dvore si pohnevala „starú gardu“, ktorú by určite bolo lepšie získať si na svoju stranu. Keď sa neskôr utiahla do Malého Trianonu a obklopila sa najbližšími priateľmi, dvorania zvyknutí na neobmedzený prístup do jej komnát sa urazili a začali šíriť o nej tie najhoršie klebety. Mnohí z nich mali k dispozícii tlačiarenské stroje a tak vyrábali hanlivé letáky, pričom útočili priamo na mladú Mariu Antoinettu. Opisovali ju ako pôžitkársku a promiskuitnú ženu. A tak jedinou neobľúbenou osobou na dvore bola samotná kráľovná. Bez akejkoľvek hanby ju hanili tí, čo žili možno ešte vo väčšom prepychu a nekontrolovateľne utrácali. Kritiku si vyslúžila jej garderóba či jej poburujúce účesy.
Neskôr, v roku 1780, keď si uvedomila, že nie je vhodné stále čeliť nepríjemným rečiam, obmedzila svoje výdavky. Začala sa obliekať jednoducho, do bielych šiat, ktoré na dvore nazývali „spodničky á la Reine“, pripomínajúce šaty kreolských žien z karibských ostrovov. Nič nepomohlo. Ani v tomto prípade neprestali obviňovania z toho, že Francúzsko priviedla ku krachu. Mariu Antoinettu takisto s radosťou obviňovali, že zasahuje do politiky. V skutočnosti však nemala žiadny hlas v oblasti spravovania kráľovstva, za čo si zas vyslúžila kritiku vlastnej matky, cisárovnej Márie Terézie. Kritici však vždy prišli s novými klebetami, aby v ľuďoch vyvolávali odpor voči jej osobe. A v čase, kedy mnoho ľudí nevedelo čítať, v dobe kedy neexistoval žiadny internet, rádio, alebo televízia či „sociálne médiá“, sa každá klebeta šírila rýchlosťou blesku v kaviarňach a na chodbách. Lož sa rýchlo menila na pravdu. Veď to poznáte aj dnes - jedna pani povedala. Ľudia, ktorí vniesli ako prví špinu na čistý štít Marie Antoinette nepochádzali z ľudu, ale z nespokojnej vrstvy aristokracie. Tá bola presvedčená, že ich kráľovná urazila a zosnovali svoju pomstu tak, že zničili jej reputáciu. Jedným z neprajníkov, ktorí financovali rôzne vulgárne letáky bol kráľov vlastný bratranec, vojvoda d’Orleans. Ten tajne túžil po tróne.
Jej problémom však bolo, že si ho užívala v čase, keď ľudia vo Francúzsku hladovali. Ale obviňovať ju za jej životný štýl (keď si ho užíval každý na kráľovskom dvore) a spájať ho s krachom Francúzska, považujem za nesprávne. Je to nedôslednosť. Počet jej vyšívaných šiat, topánok a rukavíc nemohol ohroziť štátnu pokladnicu. Bol to len zlomok financií, ktoré napríklad Francúzsko minulo na podporu amerických kolonistov v období vojny za nezávislosť. Je však pravdou, že ľud hladoval, no spôsobil to zlý ekonomický a sociálny systém krajiny. Veď jedinými triedami v krajine, ktoré disponovali financiami bolo duchovenstvo a šľachta. No namiesto toho, aby prispievali do štátnej pokladnice, skôr míňali. A nemali ani snahu tento stav zmeniť. Neplatili dane a toto bremeno prenechávali na strednú triedu a chudobu.
Hoci bol francúzsky kráľ absolútnym vládcom, v skutočnosti museli byť všetky jeho dekréty ratifikované parlamentom. Členovia parlamentu pochádzali z príslušníkov šľachty a duchovenstva, tak bolo samozrejmé, že neschválili žiadne dekréty, ktoré by im prikazovali platiť dane. Propagandisti však tvrdili, že práve kráľ je zodpovedný za ich strádanie, a tak z veľkej časti nevzdelaný ľud, ktorý nemal potuchy o tom, ako vláda pracovala, ochotne uveril klamstvám.
Mária Antoinetta prišla do Francúzska ako mladé dievča a prvé roky manželstva neboli naplnené, keďže kráľ trpel fyzickým problémom, ktorý sa podarilo vyriešiť až neskôr. Aj táto situácia negatívne ovplyvnila jej osud. Svoje utrpenie tak dokonale ukrývala pod pláštikom zábavy, častých návštev opery, hazardných hier a hlavne módy. Počas obdobia jej vlády dosiahla móda obrovský rozmach, ktorý naposledy zaznamenali za čias Madame de Pompadour. Jej kratochvíle však neznamenali, že bola povrchná a hlúpa, ako ju mnohí ľudia na dvore očierňovali. Bola skôr osamelá, hlavne v období pred narodením svojich detí. Preto sa snažila vyplniť prázdnotu priateľmi (z ktorých všetci neboli veľmi bystrí) a možno tiež uviesť, že vo svojej zúfalej túžbe po blízkom priateľovi, niekedy až pochabo verila ľuďom, ktorým nemala. Tých jej problémy vôbec nezaujímali. Pokiaľ by do jej manželstva vstúpili hneď deti, možno by sa história Francúzska vyvíjala trochu odlišne. Bola by sa venovala výchove detí v súlade s Rousseauovými pravidlami, ktoré boli v tom čase medzi ženami veľmi moderné. Určite by si nenašla čas ponárať sa do víru zábavy, hazardných hier a módnych výstrelkov, za ktoré ju tak kritizovali jej neprajníci.
"Nech jedia koláče!"
Nikto zrejme nevie, ako sa do Rousseauových spisov dostala táto veta (nemožno ho považovať za jej tvorcu), a kto ju vložil do úst Marie Antoinetty. V skutočnosti neexistuje jasný dôkaz, kto vôbec známu vetu „Nech jedia koláče“ povedal. Vo francúzštine znie „qu´ils mangent de la brioche“. (Brioška, aj nám dobre známa, však nie je torta, lež sladké pečivo.) Francúzsky výraz pre slovo torta je „gâteau“, čiže o správnosti by sme mohli polemizovať. Na otázku, čo majú ľudia jesť, keď krajinu trápil nedostatok chleba, odpovedala iná kráľovná. Údajne sa tak vyjadrila manželka slávneho kráľa Slnko - Ľudovíta XIV. - španielska infantka Marie Thérese. Maria Antoinetta bola vychovávaná v úcte k chudobným ľuďom a snažila sa venovať charite. Takže je nepravdepodobné, že by niečo podobné vypustila z úst. A pokiaľ ide o Rousseaua a jeho dielo Confessions, tak v čase keď bolo publikované, bola Maria Anoinetta malé dievčatko.
Ekonomická situácia vo Francúzsku nebola jednoduchá ani za vlády Ľudovíta XIV. A počas vlády Ľudovíta sa XVI. sa život v krajine zhoršil natoľko, že vypukol hlad. A hladný žalúdok hľadá pôvod zla najbližšie a na tom najzraniteľnejšom mieste. Stačilo niekoľko urážlivých pamfletov na adresu Marie Antoinetty a nezmyselnú vetu jej bez okolkov prisúdili.
Skutočná Maria Antoinetta začala svoj život ako najmladšia dcéra (15. zo 16. detí) rakúskej cisárovnej Márie Terézie. Stala sa figúrkou vo veľkej politickej hre, v ktorej hrala hlavnú úlohu, ako nevesta francúzskeho následníka trónu. Manželstvo malo zabezpečiť mier pre obe krajiny a posilniť pozíciu Rakúska pred Pruskom a Ruskom. V čase, keď sa stala kráľovnou, bola stále očarujúca mladá žena. Keďže nebola v styku s ľuďmi, ktorí žili mimo kráľovského paláca, nevedela presne o stave, v akom sa nachádza krajina. Za to, že sa nestarala o osud obyčajných ľudí ju mnohí kritizovali, no mýlili sa. Nebolo to spôsobené jej necitlivosťou k ich osudu. Ani ona a ani jej manžel Luďovít XVI. nikdy nepomysleli na nebezpečenstvo revolúcie. Boli totiž do špiku kostí zástancami monarchie a nepredpokladali, že niekedy môže dôjsť k takej vyhrotenej situácii. Do politických rozhodnutí sa manželovi nechcela miešať, no spochybnila opodstatnenosť rozhodnutia finančne podporovať americké kolónie v boji na nezávislosť. Prijala však vysvetlenie, že Anglicko, ako najväčší nepriateľ Francúzska, sa vojnou v Amerike oslabí natoľko, že bude musieť venovať všetko úsilie práve tomuto konfliktu, a nemyslieť na prípadnú inváziu do Francúzska.
Počas revolúcie sa zachovala veľmi statočne. Kráľovská rodina bola nútená opustiť Versailles, dve z jej detí zomreli na choroby (dcéra Sophie v júni 1787 a prvý následník trónu Louis Joseph, v júni 1789). V tom čase venovala už všetok čas rodine a zábavu, módu i operu úplne zavrhla. Naučila sa písať šifrované listy svojmu bratovi a grófovi de Mercy, s ktorými korešpondovala pričom hľadala nádej v podobe vyslobodenia z pazúrov revolucionárov. Aj keď jej manželstvo s kráľom Ľudovítom XVI. nemožno nazvať idylickým (trvalo 22 rokov), ťažko znášala jeho smrť na popravisku v januári 1793. Keď ju neskôr odviedli do väzenia v Concergerie, ktoré bolo v tej dobe prezývané ako brána na popravisko, neprejavila záchvev strachu. Rovnako dôstojne zomrela (16. októbra 1793).
tags: #Kolac
