Hlad a chudoba vo svete: Príčiny a dôsledky

Chudoba znamená stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii.

Príčiny hladu a chudoby

Hlad nie je dôsledkom nepriazne prírody. Na svete sa vypestuje viac potravín, ako ľudstvo v skutočnosti potrebuje. Hlad je obrovský biznis. Je to spôsob, ako zabezpečiť veľké zárobky pre úzku skupinu ľudí a nutný vedľajší systém, v ktorom je výroba potravín činnosťou riadiacou sa len zákonmi dopytu a ponuky. Vyrába sa len to, na čo je dostatočný odbyt, spotrebúva len ten, kto má kúpnu silu.

Ekonomické faktory

Problémom nie je to, že týmto krajinám nepomáhame, ale ako im pomáhame. Pretože faktom je, že napríklad v priebehu rokov 1982 - 1990 získali krajiny Tretieho sveta 927 miliárd dolárov rôznymi formami rozvojovej pomoci. V rovnakej dobe však zaplatili 1345 miliárd dolárov na splácanie dlhov a úrokov.

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia americká vláda vynaložila viac peňazí než zarobila a aby tento rozdiel nejako preklenula, rozhodla sa vytlačiť viac dolárov. Bola to zlá správa pre krajiny, ktoré boli hlavnými producentmi ropy, ktorej cena bola udávaná v dolároch. Za peniaze, ktoré zarobili na exporte si mohli kúpiť menej. Preto v roku 1973 zvýšili svoje ceny. A potom začali skutočné ťažkosti.

Banky veľkoryso a nezodpovedne požičiavali, pričom sa ani veľmi netrápili nad tým, na čo tieto peniaze budú v skutočnosti použité, alebo či príjemcovia sú schopní ich aj platiť. Vlády štátov Tretieho sveta zasa boli potešené, že môžu využiť pôžičky za veľmi nízke, ale tzv. Niektoré krajiny ako Mexiko a Venezuela brali pôžičky na splácanie predchádzajúcich dlžôb. Iné však mali po prvý raz možnosť požičiavať si od komerčných bánk. V konečnom dôsledku iba málo z týchto peňazí sa dostalo k chudobným. Asi pätina šla na zbrane, často ako opora utláčateľských režimov. Mnohé vlády sa pustili do megalomanských projektov diskutabilnej hodnoty. Priveľa peňazí však skončilo na súkromných bankových účtoch.

V polovici sedemdesiatych rokov sa krajiny Tretieho sveta, posmeľované Západom, aby pestovali plodiny, ktoré potom budú môcť predávať za hotové, zrazu zistili, že už nedostávajú ceny, na ktoré boli zvyknuté za plodiny a suroviny - ako je meď, káva, čaj, bavlna, kakao - ktoré vyvážali. Potom prišla zrada. Úrokové miery začali stúpať pobádané nárastom amerických úrokových mier. A prečo vlastne vzrástli americké úrokové miery? Pretože Reaganova vláda bojovala s infláciou dolára tak, že sprísnila monetárnu politiku, v dôsledku čoho úrokové miery vyleteli hore. Ona svoj problém vyriešila, ale na toto riešenie doplatili zadlžené štáty.

Krajiny Tretieho sveta sa ocitli v pasci. Zo svojho exportu zarábali menej než kedykoľvek predtým a za pôžičky na to, čo potrebovali dovážať, museli zrazu platiť oveľa viac, než dovtedy. Politika ekonomických úsporných opatrení spätá s pôžičkami Svetovej banky (ďalej ako SB) a Medzinárodného fondu (MMF) viedla k vyostreniu chudoby v mnohých afrických krajinách.

Vplyv MMF a Svetovej banky

MMF mal pôvodne podporovať stabilný rast a plnú zamestnanosť ponúkaním pôžičiek bez akýchkoľvek (!!!) podmienok ekonomikám nachádzajúcim sa v kríze a vytvorením mechanizmu na stabilizovanie výmenných kurzov a uľahčovanie výmen medzi menami. Namiesto toho, pod tlakom predstaviteľov Spojených štátov sa MMF podujal ponúkať pôžičky za striktných podmienok, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi.

SB (Medzinárodná banka pre rekonštrukciu a rozvoj) bola vytvorená za účelom financovania prebudovania infraštruktúry v štátoch zničených druhou svetovou vojnou. Aj jej vízia sa však čoskoro zmenila. V polovici päťdesiatych rokov 20. storočia banka odvrátila svoju pozornosť od Európy, upriamila ju na Tretí svet a začala financovať projekty masívneho priemyselného rozvoja v Latinskej Amerike, Ázii a Afrike. Podľa mnohých odborníkov a aktivistov práve agresívny postup banky pri rokovaní s rozvojovými štátmi, ktoré boli často pod vládou diktátorských režimov, viedol k zhoršeniu zadlženosti rozvojového sveta a k zdevastovaniu lokálnych ekológií.

Aj keď sú ich ciele mierne odlišné, politika SB a MMF sa navzájom doplňujú: Reštrukturalizačné programy sa vzájomne líšia podľa role, ktorú každá z týchto inštitúcií má. Vo všeobecnosti podmienky pôžičiek MMF sa zameriavajú na monetárne a fiškálne otázky. Reštrukturalizačné programy SB majú širší záber a zameriavajú sa na dlhodobejší rozvoj. Napriek týmto rozdielom sa tieto dve inštitúcie pri zavádzaní programov podporujú.

Tým, že MMF a SB trvajú na tom, aby lídri štátov uprednostňovali záujmy medzinárodných finančných investorov pred potrebami vlastných občanov, obidve inštitúcie obchádzajú skladanie účtov, čím korumpujú samotný demokratický proces. Podriadenie sociálnych potrieb záujmom finančných trhov zasa sťažilo vládam možnosti zaistenia potravín pre svojich ľudí, zdravotnej starostlivosti a vzdelania, ako základných ľudských práv definovaných vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.

MMF a SB sú z väčšej časti pod kontrolou a vo vlastníctve priemyselne rozvinutých štátov ako sú USA, Nemecko, Veľká Británia, Japonsko atď. Na stránke MMF je presné rozdelenie podielov a hlasovacích práv. Spojené štáty napríklad majú pod kontrolou 17 až 18% hlasovacích práv. Keď sa na prijatie rozhodnutia vyžaduje väčšina 85%, USA majú právo veta.

Politika MMF a SB bola skutočne kritizovaná mnoho rokov ako zbytočná, niekedy nezodpovedná kvôli tomu, že zvyšovala závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.

V roku 2002 upútal pozornosť prípad, keď MMF nútil vládu Malawi, aby predala svoj nadbytok obilia za zahraničnú menu, čím by uspokojila svojich veriteľov. Krátko nato krajinu postihol hladomor, pri ktorom 7 miliónov ľudí z celkového počtu 11 miliónov trpelo vážnym nedostatkom potravín.

Ekonomiku Malawi majú v rukách veritelia reprezentovaní MMF. Keďže Malawi prekročilo svoj rozpočet stanovený zahraničnými veriteľmi, MMF mu odoprel pomoc vo výške 47 miliónov USD. Na radu personálu fondu potom aj ďalší západní veritelia odmietli poskytnúť svoju pomoc dovtedy, kým fond neschváli štátny rozpočet. A aby poníženie vlády Malawi bolo úplné, MMF tiež pozastavil predpokladaný odpis časti dlhu.

V rámci ekonomického programu Malawi muselo odstrániť všetky poľnohospodárske a potravinové dotácie s cieľom, aby dopyt a ponuku určoval iba trh. To viedlo k zníženiu podpory pre roľníkov, takže v dôsledku zvýšených cien mnohí hladovali.

Obchodné praktiky

Kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole. Napríklad Mexiko najprv tisícky rokov pestovalo kukuricu ako svoju základnú plodinu. Dnes však vďaka ekonomickej politike MMF musí dovážať 20% tejto základnej plodiny z USA. MMF povzbudzoval a odporúčal Mexiku, aby namiesto svojej základnej plodiny pestovalo trhové plodiny, za ktoré môže inkasovať peniaze, ako napr. exotické ovocie. Tiež sa postaral o to, aby krajiny zrušila akúkoľvek obchodnú ochranu svojich poľnohospodárskych plodín. Mexiko na tom stráca a chudobní trpia.

Zdravotníctvo

Za posledné dve desaťročia výdavky na zdravotníctvo poklesli v mnohých krajinách patriacich medzi najchudobnejšie na svete. Niektoré zlepšenia dosiahnuté v zdravotníctve v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia boli v osemdesiatych rokoch, kedy vypukla kríza, zvrátené alebo zastavené. Počet detí zomierajúcich pred piatym rokom života sa zvýšil v mnohých zadlžených krajinách vrátane Zimbabwe, Zambie, Nikarague, Chile a Jamajky po desaťročiach úspešného poklesu. Súvislosť medzi chudobou a zlým zdravím je teda preukázaným faktom.

Prehlbujúca sa chudoba na celom kontinente vytvorila vhodnú pôdu pre šírenie rôznych chorôb. Zlé životné podmienky a obmedzený prístup k základným službách viedol k zhoršovaniu zdravotného stavu. Skutočnosť, že splátky dlhov priamo konkurujú výdavkom na zdravotníctvo Afrike vôbec neprospievajú.

Privatizácia zdravotníctva na radu Svetovej banky ešte väčšmi znemožňuje hľadanie primeranej odpovede na zdravotnú krízu. Táto privatizácia prakticky na celom africkom kontinente obmedzila prístup k potrebným službám. Zavedenie trhových princípov do zdravotníctva spôsobilo premenu zdravotnej starostlivosti z verejnej služby na súkromnú komoditu. Nejde tu však len o otázku dostupnosti. Súkromná zdravotná starostlivosť je nevhodná aj kvôli africkým špecifikám. Keďže infekcie predstavujú najväčšiu hrozbu pre zdravie v Afrike, kľúčový význam tu musí zohrávať práve „verejné zdravotníctvo“. Keďže súkromné nie je schopné vykonávať potrebné zákroky na úrovni komunity. Súkromná starostlivosť je menej efektívna pri prevencii a je menej výkonná pri výskyte epidémií.

Vzdelávanie

Osobitne je postihnuté školstvo v subsaharskej Afrike, kde percento detí vo veku 6 - 11 rokov navštevujúcich školu pokleslo z takmer 60 percent v roku 1980 na menej než 50% v roku 1990. Takýto pokles bol zaznamenaný počas 10 rokov, v súčasnosti je to ešte horšie.

Dôsledky hladu a chudoby

Spomedzi žien zomrie ročne 530 000 v dôsledku komplikácií počas tehotenstva alebo pri pôrode. Až 99 percent z nich je z rozvojových krajín.

Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok alebo dokonca ich dlhodobá absencia- ako je to tento rok- ďalekosiahle následky. Suchá spôsobujú neúrodu poľnohospodárskych plodín a vysychanie pastvín. V rozvojových krajinách, v ktorých je väčšina závislá na samozásobiteľskom poľnohospodárstve, môžu dlhotrvajúce suchá spôsobiť všeobecné hladovanie a smrť. Práve suchá sú hlavnou príčinou hladomoru v Afrike a niektorých častiach Ázie, vrátane Číny a Indie.

Hladomor je definovaný ako obdobie dlhotrvajúceho nedostatku potravín, ktoré vedie k hromadnému hladovaniu a úmrtiu obyvateľstva. K najväčšiemu hladomoru došlo v Číne v rokoch 1959-1961, pri ktorom zomrelo približne 30 miliónov obyvateľov.

Suchá ako obdobia, kedy priemerné dažďové zrážky v nejakej oblasti značne poklesnú pod úroveň normálneho množstva na dosť dlhý čas. Suchá môžu mať za následok zníženie stavu vody vo vodných tokoch, jazerách a prameňoch, ktoré sú napájané zo zásob podzemných vôd. Tiež spôsobujú pokles vlhkosti pôdy. To spôsobí neúrodu a nedostatok pôdy na pasenie hospodárskych zvierat.

Možné riešenia

Existuje východisko z tejto priepasti hladu a zúfalstva? Jedným je zníženie populačného rastu programami plánovaného rodičovstva. Zmenšenie populačného rastu a rozumnejšie hospodárenie s prírodnými zdrojmi by viedli i k odstráneniu nedostatku potravín a najväčšej biedy. Bez sústavnej pomoci OSN by Afrika vôbec nebola schopná zvládnuť svoje zložité problémy. Obrovský podiel v pomocných akciách pozostáva nielen z priamo potravinovej pomoci, ale z dlhodobej podpory poľnohospodárstva.

Západné definície hladu

Existuje mnoho spôsobov, ako hlad definovať. Keď o hlade hovoria politici alebo medzinárodné humanitárne skupiny, zvyčajne majú na mysli dlhodobý nedostatok uspokojivého množstva potravy. Tento typ hladu býva označovaný ako hlad chronický. Obvykle ho spôsobuje zlá dostupnosť jedla, nedostatok potravín alebo chudoba. Chronický hlad sa bežne vyskytuje v rozvojových oblastiach či vojnových zónach.

Fyzický hlad

Fyzický hlad môžeme definovať ako dočasné nepohodlie spojené s nutkaním dať si niečo na jedenie. Medzi fyziologické príznaky hladu radíme škvŕkanie v žalúdku, malátnosť, pocit únavy, náladovosť, závraty alebo tiež špecifickú nevoľnosť. Všetky tieto symptómy sú sprevádzané túžbou konzumovať jedlo.

Cyklus hladu

Cyklus hladu a sýtosti je riadený z veľkej časti mozgom, presnejšie časťou medzimozgu zvanou hypotalamus. Nervová sústava podľa americkej štúdie z roku 2017 analyzuje potravu a rozdeľuje ju na energeticky bohatú a chudobnú. Pocity hladu a sýtosti sú ovplyvňované dvoma základnými hormónmighrelinom a leptínom.

Ak ste už nejakú dobu nejedli, začne váš žalúdok produkovať ghrelin, ktorý zvyšuje chuť do jedla, mimovoľné pohyby žalúdka a sekréciu žalúdočnej kyseliny. Úroveň ghrelinu je najvyšší tesne pred jedlom, keď máte nízku hladinu cukru v krvi a prázdny žalúdok. Ak ste sa však už najedli dostatočne, prichádza na scénu leptín. Ten je vylučovaný tukovými bunkami a interaguje s mozgom. Upozorňuje ho, že máte už dostatok kalórií, a preto je čas signály hladu potlačiť.

Ďalšie faktory ovplyvňujúce hlad

Hlad a chuť k jedlu môžu ovplyvniť tiež napríklad cvičenie a aktivita počas dňa. Ak cvičíte často, pravdepodobne budete mať hlad častejšie, pretože vaše telo potrebuje pre svoje fungovanie viac kalórií a s nimi spojených živín.

Nálada môže mať na chuť k jedlu obrovský vplyv. Napríklad už spomínaný stres, nuda, depresia alebo silné emócie môžu chuť k jedlu zmeniť na nepoznanie. Psychický stav je tiež neodmysliteľne spätý s hormónmi. Sú to častokrát skôr ony, ktoré zodpovedajú za tieto špecifické chute, obzvlášť v tehotenstve.

Ako zabrániť hladu

Ak máte rýchly metabolizmus, alebo vás často sužuje hlad, uistite sa, že jete dostatok potravín s vysokým obsahom vlákniny. Vlákninu a komplexné sacharidy totiž trávi vaše telo výrazne pomalšie ako rýchle cukry a rafinované potraviny. Účinky vlákniny podporte konzumáciou potravín s vysokým obsahom bielkovín a zdravých tukov.

Nerovnosť vo svete

Podľa Immanuela Wallersteina, bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté. Krajiny „jadra“, ako ich Wallerstein nazýva, využívajú svoju ekonomickú a politickú moc, aby zachovali systém nerovnej výmeny v rámci kapitalistickej svetovej ekonomiky.

Wallerstein tvrdí, že tento pohľad na problematiku sa snaží rozvoj hľadať a vysvetliť v rámci štátov, resp. kultúr a vzorce z úspešných prípadov preniesť do nerozvinutých oblastí. Podľa neho však štáty a kultúry nie sú samostatnými systémami.

Podľa Wallersteina je „základnou črtou kapitalistickej svetovej ekonomiky výroba za účelom predaja na trhu, kde cieľom je dosiahnuť maximálny zisk”. Postavenie krajiny vo svetovej ekonomike môže významne pomôcť aj pri vysvetľovaní chudoby a hladomorov. To, že niektoré krajiny trpia hladomormi, možno len ťažko interpretovať oddelene od úlohy, ktorú zohrávajú v rámci sveto-systému.

Ako uvádza Wallerstein, “bez nerovnej výmeny by nebolo výnosné rozširovať objem deľby práce”. Krajiny severozápadnej Európy vybudovali silné štáty v dôsledku série historických, ekologických a geografických udalostí a v dôsledku záujmov rôznych miestnych skupín. Tieto krajiny nazýva „jadrom“ kapitalistickej svetovej ekonomiky. Úplný opak predstavujú krajiny so slabými štátmi a slabou ekonomikou - „periféria“.

Skôr sa zdá, že krajiny jadra sa úmyselne snažia držať periférne krajiny v nerovnej výmene využívaním sily svojich štátnych mechanizmov. Ako uvádza Wallerstein, „moc štátnej mašinérie v krajinách jadra je funkciou slabosti ostatných štátnych mašinérií.

Kľúčovou myšlienkou Wallersteinovej teórie je, že rozvoj jednoducho nemôže prebiehať simultánne. Wallerstein tvrdí, že „tzv. rozširujúca sa priepasť nie je odchýlkou, ale pretrvávajúcim základným mechanizmom fungovania svetovej ekonomiky“.

Erik Olin Wright predstavuje triednu analýzu vykorisťovania pracujúcich kapitalistami a definuje tri základné kritériá, ktorými sa takéto vykorisťovanie riadi: „(i) Princíp opačne závislého blahobytu: materiálny blahobyt vykorisťovateľov príčinne závisí od materiálnej deprivácie vykorisťovaných. Blahobyt vykorisťovateľa ide teda na úkor vykorisťovaných. (ii) Princíp vylúčenia: príčinný vzťah, ktorý vytvára princíp (i), zahŕňa asymetrické vylúčenie vykorisťovaných z prístupu k určitým dôležitým produktívnym zdrojom a z kontroly týchto zdrojov. Toto vylúčenie je zvyčajne kryté silou v podobe vlastníckych práv, v osobitných prípadoch to však tak byť nemusí. (iii) Princíp privlastnenia: príčinný mechanizmus, ktorý posúva (ii) vylúčenie do (i) opačne závislého blahobytu, zahŕňa privlastnenie si plodov práce vykorisťovaných tými, ktorí ovládajú príslušné produktívne zdroje. Toto privlastnenie sa často označuje aj ako privlastnenie ‚nadvýroby’.“

Aj keby to malo znamenať, že niektoré skupiny ľudí v periférnych krajinách ostanú bez obživy. Biznismeni sa pri uzatváraní obchodov málokedy pýtajú, aké budú lokálne následky ich obchodov - skôr sa zaujímajú o to, koľko zisku im prinesú. Ak má nastať privlastnenie, je tiež dôležité aktívne a cieľavedome udržiavať perifériu vylúčenú a závislú, aby nemala veľmi na výber a musela prijať obchodné podmienky určené jadrom.

Ako uvádza Scheper-Hughesová: „Prúd orgánov vo všeobecnosti sleduje moderné trasy kapitálu: z Juhu na Sever, z tretieho do prvého sveta, od chudobných k bohatým, od čiernych a hnedých k bielym a od žien k mužom.“ V prípade chudobných je potreba nedostatkových zdrojov obživy, čiže dopyt po nich, natoľko intenzívna, že sa mrzačia, len aby ich získali.

Svetový hlad

Takmer každý tretí človek na svete nemal v roku 2020 prístup k dostatku jedla. Mnohí sa domnievajú, že svetový hlad je spôsobený „príliš veľkým počtom ľudí a nedostatkom jedla“. Táto jednoduchá, no nesprávna predstava pretrváva od 18. storočia.

„V skutočnosti hrá nerovnosť a ozbrojené konflikty väčšiu úlohu. Svet produkuje dostatok potravín na to, aby každý muž, žena a dieťa dostali viac ako 2 300 kilokalórií denne, čo je viac než dostatočné. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou.

Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.

Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment ohrozujú kolektívnu produkciu potravín vrátane pôdy, vody a opeľovačov. Živočíšna výroba, rastlinná výroba, rozširovanie poľnohospodárstva a spracovanie potravín tvoria štvrtinu všetkých emisií skleníkových plynov. Okrem toho sa jedna tretina všetkých vyrobených potravín stratí alebo sa vyhodí do odpadu.

Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov. Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu na riešenie chronických chorôb súvisiacich so stravovaním, environmentálnymi problémami a klimatickými zmenami. Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach.

Štatistiky

tags: