Hlad, bieda a chudoba vo svete: Štatistiky, príčiny a riešenia

Skutočnosť, že viac ako miliarda obyvateľov našej planéty hladuje, je nepochybne najväčším škandálom súčasnosti. Napriek tomu, že ľudstvo disponuje takým bohatstvom ako nikdy v minulosti, zomiera každých 5 sekúnd od hladu jedno dieťa do desať rokov. Na nesmiernom bohatstve dnešného sveta nič nemení ani hospodárska a finančná kríza, ktorou svet prechádza a ktorá nemôže slúžiť ako ospravedlnenie dnešného hanebného stavu. Napokon, obrovské množstvo ľudských jedincov hladovalo alebo bolo vážne podvyživených i pred rokom 2007, hoci na druhej strane kríza výrazne rozmnožila ich počet.

K hladovaniu spôsobenému nedostatočným každodenným prísunom kalórií (denné minimum je podľa WHO stanovené na 2700 kalórií) sa pridáva tzv. zlá výživa, ktorá síce rešpektuje kritérium potrebného obsahu kalórií, ale neobsahuje viaceré prvky nevyhnutné na „udržateľné“ prežívanie, pričom ide najmä o vitamíny a viaceré stopové prvky. Zlá výživa spôsobuje mnohé vážne chronické patológie (napríklad oslepnutie z dôvodu nedostatku vitamínu A) a v konečnom dôsledku vedie k predčasnému úmrtiu.

Podľa OSN, patrí právo na potraviny už od roku 1948 medzi základné ľudské práva a od roku 2000 existuje i funkcia osobitného spravodajcu OSN pre právo na potraviny. Prvých osem rokov ju vykonával Švajčiar Jean Ziegler, ktorého neskôr vystriedal belgický právnik Olivier de Shutter. Obidvaja sú špičkoví odborníci, ktorí dobre poznajú svoj „terén“ a výrazne prispeli k poznaniu podstaty hladu vo svete (a obidvaja sú veľmi skeptickí pokiaľ ide o riešenie hladu prostredníctvom GMO). Na podniknutie niečoho účinného im ale chýbali (a chýbajú) potrebné právomoci.

Problém je v tom, že skutoční páni tohto sveta, to znamená ctihodná spoločnosť, ktorá sa vždy v januári schádza v Davose na Svetom ekonomickom fóre, neuznávajú ani právo na potraviny a ani iné práva ekonomického charakteru. Finančné a ekonomické elity a ich „výkonní práporčíci“ (Svetová obchodná organizácia /WTO/, Medzinárodný menový fond /MMF/, Svetová banka a vlády ekonomicky vyspelých krajín) sa formálne hlásia iba k politickým „ľudským právam“. Uznanie ekonomických práv by podľa nich znamenalo narušenie voľného pohybu tovaru a kapitálu a nedeformovaného konkurenčného prostredia, ktoré sú údajne najlepšou garanciou riešenia všetkých ekonomických a sociálnych problémov vrátane hladu.

GMO ako riešenie hladu?

Záchrana ľudstva od hladu patrí už tradične medzi hlavné argumenty obhajcov poľnohospodárskych GMO. Predstavitelia biotechnologických firiem, ich lobistických nátlakových združení typu ILSI, ako i pracovníci nimi platených PR agentúr už dvadsať rokov upozorňujú na nárast počtu obyvateľov Zeme, ktorý by mal okolo roku 2050 presiahnuť 9 miliárd, a na simultánne znižovanie poľnohospodárskeho potenciálu v dôsledku narastajúcej urbanizácie, degradácie pôdy a klimatických zmien. Toto podľa nich predstavuje výzvu na ktorú môžu priniesť primeranú odpoveď iba geneticky modifikované plodiny (GMP).

Riešenie hladu vo svete pomocou pestovania geneticky GMP je založené na dvoch predpokladoch. Prvým sú údajne výrazne vyššie hektárové výnosy GMP ako dnešných konvenčných plodín a podľa druhého dnes veľké množstvo ľudí hladuje kvôli nedostatočnej výrobe potravín. Hneď na začiatku treba povedať, že primárnym zámerom transgenézy zameranej na získanie dnes pestovaných GMP nebolo dosiahnutie vyšších hektárových výnosov. Viac ako 99% z nich bolo modifikovaných s cieľom zracionalizovať používanie pesticídov a to prostredníctvom sprostredkovania tolerancie na niektorý z nich (najmä na herbicíd Roundup) alebo zabezpečenia ich generovania samotnou rastlinou (insekticíd Bt), alebo sprostredkovania kombinovaných vlastností.

Ostáva otázka, či môže mať zjednodušená aplikácia pesticídov pozitívny dopad na hektárové výnosy. Doterajšie agrárne skúsenosti ale zďaleka nedávajú jednoznačnú odpoveď, pretože popri udávaných prípadoch mierneho zvýšenia hektárových výnosov existuje i veľa vedecky dokumentovaných príkladov, keď sa výnosy naopak znížili. Napokon, ak by dnešné GMP mali mať priaznivý dopad na vyprodukované množstvo potravín (a ak by hlavným problémom hladu bola nedostatočná produktivita klasického poľnohospodárstva) potom by sa to muselo už dnes prejaviť na výraznejšom znížení počtu hladujúcich, pretože GMP sa dnes pestujú na približne 20% svetovej ornej pôdy.

Ako vidno, po niekoľkých desaťročiach poklesu počtu hladujúcich sa okolo rokov 1995 - 1997 tento trend zvrátil. Samozrejme som ďaleko od tvrdenia, že GMP zvyšujú hlad vo svete, pretože, ako uvidíme nižšie, príčiny sú veľmi komplexné, ale vývoj jednoznačne vylučuje i obhajobu opaku. Isteže je možné tvrdiť, že vo fáze vývoja sú GMP druhej (alebo tretej?) generácie, ktorých primárnou úlohou je zabezpečiť vysoké hektárové výnosy, tak ako i toleranciu na sucho alebo na slané prostredie. Vylúčiť sa to naozaj nedá, je ale možné argumentovať, že takéto GMP sú sľubované už dávno a podľa propagandy Monsanta mala byť Saudská Arábia ešte koncom deväťdesiatych rokov premenená na nový Kansas...

Pokiaľ ide o tzv. „zlú výživu“, už pred viacerými rokmi sa ju Monsanto pokúsilo riešiť prostredníctvom vyvinutia tzv. zlatej ryže. Tento produkt, ktorý má vysoký obsah vitamínu A, bol určený najmä pre tie chudobné regióny sveta, kde je ryža hlavnou potravou. Ako vidno, odpoveď na prvú otázku, či GMP môžu zabezpečiť výrazne vyššiu produktivitu (a kvalitnejšiu výživu), nie je jednoznačná.

Štatistiky sú neúprosné. Podľa FAO sa dnes vyrobí dostatok potravín pre 8 miliárd ľudí, čo je o jednu celú miliardu viac ako svetová populácia. Opäť podľa FAO má svetové poľnohospodárstvo potenciál uživiť i bez GMO 12 miliárd obyvateľov. Pre výrobu potravín stále existuje obrovské nevyužité rezervy, napríklad iba v krajinách strednej a východnej Európy leží ladom asi 10 miliónov hektárov poľnohospodárskej pôdy a obrovské plochy ornej pôdy sú dnes využívané na nepotravinárske účely (výroby biopalív).

Príčiny hladu vo svete

Príčinou hladovania miliónov detí, žien a mužov teda určite nie je nedostatočná výroba alebo malý potenciál konvenčného poľnohospodárstva, ale celý rad faktorov, na prvom mieste nedostatok prostriedkov u hladujúcich na obstaranie (reálne existujúcich) potravín. Je to extrémna chudoba vo veľkých častiach sveta, ktorá do veľkej miery vyplýva z ekonomickej polarizácie, ku ktorej došlo za posledných 30 rokov.

Medzi ďalšie príčiny patria:

• strata potravinovej bezpečnosti niektorých regiónov z dôvodu uplatňovania princípov voľného obchodu
• zadlženosť krajín tretieho sveta
• úniky kapitálu
• špekulácie na komoditných trhoch
• prepad cien niektorých exportovaných poľnohospodárskych surovín
• orientácia na nepotravinárske a exportné poľnohospodárstvo
• skupovanie najúrodnejšej pôdy
• nevyriešené otázky spojené s vlastníctvom pôdy
• deformované princípy „voľného obchodu“
• korupcia a kleptománia miestnych oligarchov a diktátorov
• bezohľadné vykorisťovanie hraničiace s otrokárstvom
• mrhanie potravinami

Vyššie uvedený zoznam je iba rámcový, všetky spomenuté fenomény sú bohato zdokumentované, existujú k nim množstvo dát i rozsiahla odborná literatúra. Ich spoločným menovateľom je bieda a ďalšie zbedačovanie stoviek miliónov ľudských jedincov, pričom z dôvodu dnešných globálnych politicko-ekonomických pravidiel hry sa priepasť medzi chudobnými a bohatými stále prehlbuje.

Napríklad medzi rokmi 2001 a 2010 sa počet miliardárov v dolároch vo svete zvýšil zo 497 na 1210 a ich kumulovaný majetok z 1 500 miliárd $ na 4 500 miliárd $. Za rovnaké obdobie sa výrazne zvýšil počet osôb žijúcich pod oficiálnou hranicou biedy (príjem menej ako 1 $ za deň).

Ak chceme nájsť zmysluplnú odpoveď na otázku položenú v nadpise tohto príspevku je potrebné ju preformulovať nasledovne: „Môže GMO nejako zlepšiť situáciu v oblasti extrémnej chudoby?“ Je skutočnosťou, že odpoveď neponúkajú ani výrobcovia GMP, ani ich lobistické organizácie a ani žiadni iní obhajcovia GMO. Tento aspekt jednoducho neriešia a to ani v rovine nereálnych sľubov.

Globálny index hladu

Globálny index hladu je štatistický nástroj, ktorý sa používa na vyjadrenie stavu „hladu“ v danej krajine. Meria vývoj a nedostatky celosvetového boja proti hladu. Index sa opiera o tri ukazovatele: podiel ľudí, ktorí trpia podvýživou, podiel detí mladších ako päť rokov, ktoré trpia podvýživou a detská úmrtnosť.

Index radí krajiny na 100-bodovej stupnici, kde 0 je najlepšie skóre (ľudia netrpia hladom) a 100 je najhoršie. V praxi sa podľa zainteresovaných nedá dosiahnuť ani jedna z týchto hodnôt. Hodnoty menšie ako 4,9 vyjadrujú veľmi nízky výskyt hladu, hodnoty medzi 5 a 9,9 mierny výskyt hladu, ak je hodnota medzi 10 a 19,9 ide o vážnu situáciu, ak medzi 20 a 29,9 o alarmujúcu a ak presiahnu 30 bodov, je to už mimoriadne alarmujúci stav.

Rebríček TOP 10 krajín s najvyšším výskytom hladu (z hľadiska nárastu) podľa Globálneho indexu hladu

1. Demokratická republika Kongo
2. Komory
3. Burundi
4. Severná Kórea
5. Svazijsko
6. Zimbabwe
7. Guinea-Bissau
8. Libéria
9. Gambia
10. Kuvajt

Rebríček TOP 10 krajín s najvyšším poklesom hladu od roku 1990 podľa Globálneho indexu hladu

1. Peru
2. Saudská Arábia
3. Irán
4. Ghana
5. Tunisko
6. Mexiko
7. Turecko
8. Malajzia
9. Kuvajt
10. Gambia

Podľa Toma Arnolda, generálneho riaditeľa Concern Worldwide je úplne najzásadnejšie zabezpečiť „vhodnú a primeranú výživu deťom počas prvých tisíc dní života!“

„Zdravie žien, najmä matiek, je rozhodujúce pre zníženie detskej podvýživy. Matky, ktoré mali slabý prísun potravy, boli zle živené už ako deti, majú tendenciu rodiť podvýživené deti,“ tvrdí Bärbel Dieckmann, predseda nemeckej organizácie bojujúcej proti svetovému hladu Welthungerhilfe .

Správa odporúča, aby krajiny, ktoré sa chcú vysporiadať s hladom urobili:

• cieliť kroky v prospech tehotných žien a u detí do dvoch rokov života
• riešiť základné príčiny podvýživy, ako sú chudoba, nerovnosť medzi pohlaviami a konflikty
• zapojiť a podporovať tých, ktorí pôsobia na miestnej úrovni na zlepšovaní výživy obyvateľstva
• výživa, najmä výživa malých detí, by mala byť prioritou vlád jednotlivých štátov

Globalizácia a chudoba

Na tému kritiky globalizácie cez tézu rozširujúcej sa chudoby na jej úkor vzniklo nespočetné množstvo prác najmä teoretikov globalizácie od zahraničných (Beck, Žižek, Lipovetsky, Bauman, Ritzer, Kleinová) až po česko-slovenských teoretikov (Suša, Hrubec, Staněk, Schejbal, Pauhofová, Kreuzzieger).

Spätosť nadnárodnej globalizovanej spoločnosti s chudobou sa zdá na prvý pohľad vzhľadom na pozadie hyperkonzumnej kultúry a nadspotreby západného sveta absurdný, avšak práve oná nadspotreba a hyperkonzumerizmus spojený s bezbrehým naháňaním za ziskom nadnárodných korporácií je príčinou týchto rozdielov. Napriek tomu, že sa takmer všetky prvky spoločenskej reality normalizujú, štandardizujú a nivelizujú, životná úroveň majority klesá, sociálna nerovnosť sa prehlbuje a bieda tretieho sveta sa pomaly dostáva do Európy.

Oleg Suša píše o podstate globálnej nerovnosti nasledovne: „V časopriestorovo stlačenom svete sú nerovnosti viditeľnejšie a sú viac vnímané. Predovšetkým možno vidieť veľké nerovnosti medzi spoločnosťami rôznych krajín (globálnym severom a globálnym juhom, medzi tzv. vyspelými a bohatými krajinami a tzv. chudobnými rozvojovými krajinami). … Nerovnosti ovplyvňujú ako participáciu a mieru vylúčenosti v rámci demokratických procesov v spoločnostiach národných štátov, tak aj vzťahy globálnych spoločností i indivíduí.“

Oleg Suša podobne ako Beck nadväzuje na Baumana cez teóriu o vzťahu globálneho a lokálneho ako dvoma perspektívami stratifikácie (hierarchického rozvrstvenia) a polarizovania svetovej spoločnosti a jej populácie: „Na jednej strane stojí malá skupina ,globalizovaných bohatých‘, na druhej väčšina ,lokalizovaných chudobných‘.“

Podľa Baudrillarda (ktorého cituje Beck) žijú ľudia v prvom svete (svete bohatých a úspešných) v určitej hyperrealite (virtuálne sa nedá oddeliť od reálneho) - tzn. žijú v čase, nie v priestore. Obyvatelia druhého sveta žijú v priestore, pričom ich čas je prázdny a virtuálny. Čiže filozoficky vzaté, možno povedať, že globalizácia a lokalizácia sú hnacími silami novej polarizácie, v ktorej sú chudobní viazaní na priestor a bohatí na čas. Kapitál nezostáva v národných štátoch, v ktorých je vytvorený, ale mizne kdesi za hranicami - nadnárodná ekonomika likviduje lokálnu ekonomiku, ktorá jej nestíha konkurovať. Malé štáty sa stali montážnymi dielňami Západu.

Ulrich Beck už v 90. rokoch píše: „Nadnárodné spoločnosti sa porúčajú nadnárodnostnému rámcu a de facto vypovedajú lojalitu národnoštátnym aktérom. … len v Nemecku bude čoskoro 5 miliónov registrovaných nezamestnaných (kniha je z konca 90. rokov, pozn. aut.) - čoraz väčšiemu počtu v takej miere, že strácajú kontrolu nad daňami, pretože nadnárodné korporácie v hre o lokálne väzby získali neprekonateľné tromfy.“

Nové a tajné obchodné zmluvy ako TTIP (obchodná zmluva medzi USA a EÚ) radikalizujú tieto procesy a prinášajú nové prvky, ktoré sú dokonca v rozpore s medzinárodným právom - narušená rovnosť šancí vo vlastníctve pri uprednostňovaní zahraničných korporácií (tento aspekt reflektuje i právnik Branislav Fábry).

Beck v rámci možných odpovedí na globalizáciu cituje Oscara Lafontaina, predsedu SPD, ktorý zavádza v nasledujúcich výrokoch: „Trh potrebuje politicky stanovený a organizačný rámec… Spomeniem EÚ, krajiny G7, OECD, Medzinárodný menový fond a novú organizáciu WTO. … Medzinárodné obchodné a investičné prúdy, ktoré tvoria jadro globalizácie, sústreďujú sa predovšetkým v rámci takzvanej triády: na európske štáty a mimoeurópske hospodárske štáty zoskupenia G7, čiže USA, Kanadu a Japonsko. Takzvaná globalizácia mimo našej politickej sféry vplyvu,“ napísal v roku 1996.

Zmluva TTIP uprednostňuje veľké kartely, korporácie a koncerny pred malými podnikateľmi, národným a regionálny hospodárstvom; uprednostňujú nadprodukciu a zisk pred kvalitou a prosperitou; uprednostňujú efektívnosť pred sociálnosťou a tvorbou pracovných miest; umožňujú predaj GMO - geneticky modifikovaných potravín, chov umelo a chemicky vykrmovaných zvierat v hrozných podmienkach a tak ďalej. Zároveň znemožňuje a komplikuje realizáciu sociálnych a environmentálnych opatrení ako pozitív členstva v EÚ.

Naomi Kleinová pripomína, že nadnárodné korporácie sa dostali až na úroveň vykorisťovania v 19. storočí. „Všetci tu pracujú 6 alebo dokonca aj 7 dní v týždni a keď sa blíži termín expedície väčšej objednávky, pracuje sa proste tak dlho, kým nie je hotová. Odmietať zostať na zmene nie je možné.“ Kleinová pripomína, že v predpisoch tovární Phillips je odmietnutie, resp. prerušenie práce na zmene zamietnuté a sankcionované prepustením.

Téma zefektívnenia a automatizácie práce - zefektívňovanie výroby logicky znamená znižovanie pracovných miest, prehlbovanie chudoby, znižovanie životnej úrovne a nezamestnanosti; ale i znižovanie dôstojných podmienok pre život tých, ktorí pracovali.

Marek Hrubec upozorňuje na ďalšie možné riziká globalizovaného sveta: „môže dôjsť k autoritatívnejším obmedzeniam a vieme, že už za vlády G. W. Busha ml. (autor citátu nadväzoval na obchodné zmluvy TTP a TTIP, pozn. autora) Svet sa globálne rozdelí na dve, tri veľké centrá. … Globalizácia dosiahla určité hranice a vytvorili sa hranice medzi americkým a čínskym kapitálom… tento spôsob globalizácie je na svojom dejinnom konci.“ K čomu dodal Marek Hrubec, že dôjde k nejakej konfrontácii (regionálnej alebo globálnej) a potom príde k novej forme integrácie, ako to bolo po svetových vojnách.

Beck hovorí o nesvetovom štáte - „svetová spoločnosť, bez svetového štátu a bez svetovej vlády,“ k čomu by sa dalo dodať s neviditeľnou vládou súkromného sektora- nadnárodných korporácií. Napokon existencia tzv. Troiky a „globálnej (ne)vlády“, o ktorej hovorí aj Marek Hrubec, spôsobila nezmyselné predĺženie odďaľovaného splatenia nesplatných dlhov, ktoré vyplávali na povrch počas gréckej krízy v lete 2015. Grécko sa tak dostalo do situácie, ktorá dokázala nefunkčnosť systému. Najväčším rizikom sa však stáva možnosť, že tieto dlhy budú odkúpené samotnými nadnárodnými korporáciami a tým sa v podstate dostane aj moc národných štátov do ich, teda súkromných rúk.

Spojené štáty Americké investujú neuveriteľné sumy do zbrojenia (podľa idnes.cz) 682 miliárd dolárov (na porovnanie Čína 166 miliárd a Rusko 90,7 miliárd), hoci tieto investície by mohli byť využité na vyriešenie problémy celosvetovej chudoby alebo problémov v krajinách, ktoré spustili migračnú vlnu v lete 2015.

Odborník na medzinárodné právo z PF UK Branislav Fábry hovorí: „… už v súčasnosti krajiny Západu združené v NATO vydávajú na zbrojenie viac, než celý zvyšný svet dokopy. … na jednej strane pomáhame vytvárať konflikty a problémy vo svete, ktoré vedú i k utečeneckej kríze a keď sa týmito problémami cítime ohrození, voláme po ďalšom zbrojení. Zbrojenie vyvoláva obavy i iných krajinách, preto musíme volať po tom, aby sa prostriedky, ktoré zúfalo potrebujeme pre všetky ostatné oblasti od zdravotníctva po sociálne veci použili tam, a nie na podporu zbrojenia. Rovnako sa domnievam (v súvislosti s utečeneckou krízou), že keby sa čo len časť tých prostriedkov (v súčasnosti) používaných na zbrojenie využil pre utečencov, pomohli by sa vyriešiť mnohé zásadné problémy.“

Ulrich Beck s odvolávaním sa na J. Rosenaua píše o post-národnej ére: „Existujú dve arény globálnych spoločností, a síce spoločnosť štátov, v ktorej pravidlá diplomacie a národnej moci zostávajú kľúčovými variabilitami, a svet nadnárodnej subpolitiky, v ktorej sa pohybujú rozdielni aktéri, ako multinárodné koncerny, Greenpeace, Amnesty international, ale aj Svetová banka, NATO, Európska únia. Rozpor medzi dvojitou svetovou spoločnosťou a teóriou svetového systému je zrejmý: Rosenau nahrádza ekonomicky ,riadený‘ systém svetového trhu polycentristickou svetovou politikou, v ktorej nehrajú rolu ani kapitál, ani národnostné vlády, dokonca ani OSN, Svetová banka, Greenpeace atď., ale všetci, samozrejme, s rôznymi mocenskými možnosťami, navzájom zápasia o presadenie vlastných cieľov.“

tags: