Slovenské príslovie „Hlad je najlepší kuchár“ je hlboko zakorenené v mnohých kultúrach a národoch po celom svete a prináša s sebou veľkú pravdu o ľudskej prírode a našom vzťahu k jedlu. Tento výrok sa odvoláva na skutočnosť, že keď sme naozaj hladní, dokážeme oceniť jedlo na plno, bez ohľadu na jeho jednoduchosť alebo zložitosť.
Hlad ako motivácia k vďačnosti
Hlad nás primäva k tomu, aby sme boli vďační za akékoľvek jedlo, ktoré máme k dispozícii. Keď je žalúdok prázdny a telo volá po energii, zrazu sa aj to najjednoduchšie jedlo zdá byť lahodné. Chlieb s maslom môže pôsobiť ako kulinárske dielo, a jednoduchá polievka sa môže zdať ako najchutnejší pokrm na svete. Je zaujímavé pozorovať, ako sa naše vnímanie chutí mení, keď sme postavení pred fyziologickú potrebu - hlad.
Psychologický aspekt hladu
Z tohto hľadiska môžeme povedať, že hlad nie je len fyziologickým stavom signalizujúcim potrebu energie, ale aj psychologickým stavom, ktorý zvyšuje našu schopnosť oceniť jednoduché potešenia. V časoch, keď jedla dostatok a naše chuťové poháriky sú neustále stimulované rôznorodými a exotickými chutiami, sa môže stať, že stratíme schopnosť cítiť skutočnú chuť jedla.
Hlad ako realita
Okrem toho, tento výrok nám môže pripomenúť, že v mnohých častiach sveta je hlad stále vážnym problémom. Pre tých, ktorí nevedia, kedy príde ich ďalšie jedlo, nie je hlad len metaforou, ale každodennou realitou. V tejto súvislosti nám príslovie „Hlad je najlepší kuchár“ môže otvoriť oči a urobiť z nás vďačnejších za potraviny, ktoré máme.
Filozofický pohľad na hlad
Z filozofického hľadiska nám hlad umožňuje prehodnotiť, čo v živote považujeme za dôležité. V situáciách, keď sme naozaj hladní, sa naše priority rýchlo zredukujú na základné potreby.
Príklad extrémnej situácie
Autor Juro.mm sa zamýšľa nad extrémnymi situáciami a pýta sa: Bol si už že veľmi, ale že naozaj veľmi hladný? Nemyslím tak hladný, že je 10:30 a do obeda zostávajú ešte skoro dve hoďky. Alebo že sa zhulíš a potom by si zožral aj zmrazené kuracie drobky z mrazáku. Myslím tak hladný, že by si preskočil dakomu plot, chytil zlatého retrievera Rockyho, odvliekol ho domov, zabil sekerou a zožral. Verím že nebol. Ale Angel s Tomášom z Krompách bol. A nie raz.
Psi im zachutili už predtým, naposledy to bol Slovenský čuvač menom Brok. Celé je to pochopiteľné. Zemáky sú už vyhrabané, jelene sa ťažko chytajú, srnky ujdú a medvede sa ešte vedia ubrániť. Najlepšie živené zviera, relatívne rýchlo a ľahko chytiteľné, zostáva pes. Takže, na Spiši sa stávajú v noci zo strážnych psov - psi strážené a z Rómov zberačov - Rómovia lovci.
Nové porekadlo. Lepší dunčo v hrnci, ako sviňa v kauflande.
tags:
