Na základe rozsiahleho výskumu v oblasti teórie literárnych žánrov, ako aj na základe analýzy konkrétnych dramatických útvarov sa nazdávame, že literárne žánre nezanikajú. Ide o neustály fenomén vytvárania nových žánrov, a to nielen v dramatických umeniach, ale aj v próze, poézii, filme a iných oblastiach umení.
V monografii s názvom Profily prominentných osobností americkej dramatiky - Eugen O'Neill, ktorá vyšla v roku 2004, sme sa žánrovou optikou pozreli na prvky tragédie a experimentovanie s týmito prvkami v dramatickom diele popredného amerického dramatika Eugena Gladstona O'Neilla (1888 - 1953). V tejto, v poradí druhej monografickej práci s názvom Žánrové paralely v dramatickej tvorbe Eugena O'Neilla, si stanovujeme pomerne ambiciózny cieľ - komplexný žánrový pohľad na O'Neillovu celoživotnú tvorbu.
V úvodných kapitolách Žánrových paralel sme sa zamerali na osobné a umelecké vplyvy, ktoré ovplyvnili O'Neillov vzťah k literárnym žánrom, ako aj na definovanie tragédie, melodrámy a drámy ako žánru, ktoré predstavujú príbuzné žánre. V nasledujúcich kapitolách sa venujeme žánrovej interakcii tragédie, melodrámy a iných žánrov do jednotlivých hier, ktoré sme v súlade s renomovanými literárnymi zdrojmi zoradili do troch tvorivých období - skorého (1913 - 24), stredného (1924 - 34) a neskorého (1934 - 46), a do tematicky alebo štýlovo podobných skupín.
Skoré obdobie tvorby Eugena O'Neilla
Podkapitola 3.1 prináša prehľad autorovho najranejšieho obdobia a troch tém, ktoré mu dominovali - hry s námetom partnerských vzťahov, vojnové hry a hry s námetom života na mori. Práve tu približujeme pásmo jednoaktoviek, ktoré vznikajú v rozmedzí rokov 1913 a 1924.
Opäť tu rezonuje pre O'Neilla až obsedantná téma osudovosti a otázky, nakoľko môže jedinec do svojho osudu zasiahnuť, typická pre klasické tragédie. Určil smer, ktorým sa bude ďalej uberať jeho literárny experiment. V časti 3.2 sa venujeme ideálu melodrámy, ktorý autor dosiahol v hre Anna Christie.
O'Neill mal aj bezprostrednú skúsenosť s melodrámou, dokonca v hre Monte Christo krátkodobo stvárňoval jednu z postáv. Veľmi skoro však pochopil limitáciu melodrámy a vyhlásil svoj umelecký rozchod s týmto žánrom. V liste Georgovi C. Tylerovi z 20. decembra 1920 dokonca píše, že "...romantická melodráma nie je umenie" (O'Neill, 1988, s. 143) a už v roku 1926 žiada "...nových hercov, nových režisérov a nové divadlo pre svoje nové hry" (O'Neill, 1988, s. 139).
Stredné obdobie tvorby
V časti 4.2 si všímame expresionistický experiment O'Neillovho stredného obdobia. V tomto období so zmyslom pre experiment využívajú expresionistické techniky raného obdobia, ktorými sprostredkúvajú sociálnokritické témy.
Neskoré obdobie tvorby
V piatej kapitole s názvom Neskoré obdobie - paralely tragédie, melodrámy a drámy ako žánru sledujeme, ako sa O'Neillovi podarilo naplniť už spomínané žánrové paralely v štyroch hrách záveru jeho kariéry. V podkapitole 5.1 sledujeme prehľad tragédie, melodrámy, drámy ako žánru a komédie v jeho finálnych hrách a v kapitole 5.2 skúmame O'Neillovu vrcholnú hru Cesta dlhého dňa do noci, ktorá okrem iných mimoriadnych kvalít najzjavnejšie osciluje medzi trojicou žánrov tragédie, melodrámy a drámy ako žánru. Analýzou tejto unikátnej hry sa pokúsime ukázať, akou evolúciou prešiel O'Neillov experiment a ako v závere svojej umeleckej dráhy zhodnotil nadobudnuté dramatické skúsenosti.
Vplyvy na tvorbu Eugena O'Neilla
Domnievame sa, že na komplexné pochopenie O'Neillovho diela je potrebné pripomenúť si prinajmenšom päť oblastí vplyvov, ktoré sa podieľali na formovaní autorových literárnoteoretických východísk. K najvýznamnejším O'Neillovým životopiscom patrí americký literárny historik a kritik S. A. Black, J. Bryer a M. Manheim. Vo svojich biografických štúdiách upozorňujú na mnohé detaily verejne relatívne známeho súkromného života Eugena O'Neilla.
Autorov vlastný život, ako upozorňuje známy O'Neillov životopisec M. Manheim, "...obsahuje všetky kvality melodrámy: bolo tu neodhalené tajomstvo, ukrývajúce okolnosti jeho narodenia, podozrievanie, podvod, intrigy a pomsta" (Manheim, 1988, s. 1-2). O'Neill mal aj bezprostrednú skúsenosť s melodrámou, dokonca v hre Monte Christo krátkodobo stvárňoval jednu z postáv. Veľmi skoro však pochopil limitáciu melodrámy a vyhlásil svoj umelecký rozchod s týmto žánrom.
Divadlo podľa neho bolo majestátnou a pompéznou inštitúciou, ktorá mala stvárňovať veľké témy a monumentálne ľudské osudy. Divácky záujem aj celková kultúrna atmosféra tohto medzivojnového obdobia bola obzvlášť naklonená experimentom. Naviac, americká aj svetová divadelná scéna zaznamenávala výrazný posun k realizmu.
Za svoje hry získal štyri Pulitzerove ceny (v r. 1920 za hru Za obzorom, v r. 1922 za hru Anna Christie a v r. 1926 za škandalóznu hru Čudná medzihra). K autorovým úspechom nepochybne patrí aj posmrtne získaná posledná Pulitzerova cena, cena New York Drama Critic Circle Award za hru Cesta dlhým dňom do noci z r. 1957 a mnohé iné prestížne ocenenia, napr. čestný doktorát Yaleskej univerzity z r. 1926.
Inšpirácia pramení aj v dobovej psychológii. D. Watermeier poukazuje v tejto dobe na vplyv modernej psychológie Williama Jamesa (1842 - 1910), zaoberajúcej sa komplexnosťou ľudského podvedomia (Watermeier, s. 44). Ešte intenzívnejší záujem o psychológiu spôsobil Freudov žiak Carl Gustav Jung (1875 - 1961), ktorý analyzoval mýty a gnozeologické problémy, týkajúce sa vedenia, inherentného celým národom (Jacobus, s. 889).
tags:
