Začať diskusiu na tému kritiky pokroku a výdobytkov súčasnosti nesie v sebe trpkú príchuť kacírstva. Mnohí súčasní myslitelia podporujú naratív o lepšom svete.
Švédsky vedec Hans Rosling, ktorého preslávili práve jeho vyhlásenia o pozitívnejšom a lepšom svete, vo svojej knihe Moc faktov (Tatran, 2019) obhajuje tézu, že väčšina ľudstva žije v zúfalej nevedomosti o tom, ako veľmi dobre sa má.
Holandský historik a publicista Rutger Bregman (1988) v knihe Utópia pre realistov z roku 2016 (slovensky N Press, 2021) zašiel ešte ďalej. Hoci vo svojej ďalšej knihe Ľudskosť (N Press, 2020) svoje tvrdenia mierne reviduje, podobné myšlienky „autorít“ a mysliteľov - prekladaných do svetových jazykov a hojne citovaných - vytvárajú skreslený, dezinformačný, pokrivený a predovšetkým tendenčný obraz o tom, ako sa žilo druhu homo sapiens v minulosti. Bregman tvrdí, že 99 % svojich dejín človek trpel.
Toto tvrdenie je zavádzajúce, pretože dejiny ľudstva siahajú ďaleko za tzv. písané dejiny, teda dejiny, ktoré sú výsledkom prechodu na poľnohospodársky spôsob života, urbanizácie a fixácie informácií písmom. O živote ľudí v praveku má spoločnosť veľmi slabé predstavy.
Odborníci z týchto odvetví čoraz častejšie upozorňujú, že civilizácia, vznik štátov a prechod na usadlý spôsob života sa negatívne odzrkadlili vo všetkých rovinách nášho života.
Známy americký vedec Jared Diamond (1937), ktorý sám osobne skúmal život lovcov a zberačov (v češtine vyšla jeho kniha na túto tému Svět, ktorý skončil včera, Jan Melvil publishing, 2014), sa o živote súčasného človeka na jednej strane a lovcov a zberačov na druhej vyjadril: „Nedomnievam sa, že industrializované štáty sú ,lepšieʻ než tlupy lovcov a zberačov, alebo že prechod od lovecko-zberačského životného štýlu k štátnemu zriadeniu, založenému na využívaní železa, predstavuje ,pokrokʻ, alebo že ľuďom priniesol viac šťastia.“ (citované z knihy Scivilizovaní na smrť, s.
Podobne skepticky a s obavami sa na usadenie nášho druhu pozerá známy izraelský historik a filozof Noah Yuval Harari. Ten vo svojom bestselleri Sapiens (Aktuell, 2018) o prechode na usadlý a poľnohospodársky spôsob života hovorí ako o najväčšom podvode v ľudských dejinách.
Existuje množstvo dôkazov, že život súčasného človek je horší ako život lovcov a zberačov pred poľnohospodárskou revolúciou.
Áno, je potrebné mať na pamäti, že mýtus o zlatej minulosti je nebezpečný a má tendenciu skresľovať realitu vzdialenú desaťtisíce rokov od nás. Na druhej strane sa pravek neskončil, ako by sme si mylne mohli myslieť.
Dodnes na tejto planéte existujú „zástupcovia“ tohto obdobia, hoci vďaka civilizácii a „pokroku“ majú čo robiť, aby ešte prežili. Čo vďaka nim vieme o našej minulosti?
Christopher Ryan, autor bestsellerov Na počiatku bol sex (Zelený kocúr, 2014) a Scivilizovaní na smrť (Easton Books, 2020), vo svojej poslednej menovanej knihe konfrontuje dôkazy o pokrokovosti našej doby a kladie si provokatívne otázky: Skutočne sa máme lepšie? Nie je cena za náš luxus príliš vysoká? Je viera v pokrok postavená na racionálnych základoch?
Ryan sa opiera o zdroje a vyjadrenia viacerých špecialistov, ktorí podporujú jeho východiskovú tézu, že život našich predkov lovcov a zberačov bol lepší, ako je dnes.
Skeptik a cynik by práve v kontexte prebiehajúcej epidémie povedal, že nebyť vedy a pokroku, zabijú nás osýpky či bežná chrípka. Toto tvrdenie však platí len v prípade, ak je aplikované na život človeka po usadení, keďže väčšina chorôb, proti ktorým má dnes medicína lieky a preventívne inštrumenty, je výsledkom civilizácie. Väčšina chorôb, ktoré trápili ľudstvo, vznikli ako výsledok spolunažívania homo sapiens s domestikovanými zvieratami.
Lovci a zberači netrpeli súčasnými chorobami, a preto na ne ani nepotrebovali lieky. Ak porovnávame zdravie lovcov a zberačov, bolo vo viacerých ohľadoch lepšie, ako je naše v súčasnosti.
Archeologické záznamy ukazujú, že po tom, ako sa ľudia začali usádzať, kvalita ich kostier, zubov a celkovo zdravia, sa radikálne začala zhoršovať. A tvrdenie, že sme hladovali 99 % percent dejín? Opäť ide o dezinformáciu, ktorú nepodporujú žiadne dôkazy. Obdobia hladu pochopiteľne boli, no náš druh bol navyknutejší na hladovanie.
Zatiaľ čo lovci a zberači nepoznajú pojmy ako práca či voľný čas, od usadenia ľudstvo samo seba zotročilo naháňaním sa za potravou. Viera v pokrok pripomína svojím charakterom marketingovú kampaň.
Klimatické správy o dopadoch nášho konzumného a materialistického spôsobu života - mimochodom, ktorý je úplne cudzí všetkým kmeňom lovcov a zberačov, ktoré boli skúmané - stále nepresvedčili ľudstvo, že s naším spôsobom života a myslením nie je niečo v poriadku. Tvrdenie, že nás z toho civilizácia dostane, je značne ošemetné, keďže samotná civilizácia je toho príčinou.
Už Carl Jung svojho času napísal: „Človek sa bez zábran rúti do nového, hnaný narastajúcim pocitom neuspokojenia, nespokojnosti a neúnavného nepokoja. Nežije z toho, čo má, ale zo sľubov. Nežije už vo svetle prítomných dní, ale v temnote budúcnosti, kde očakáva ten skutočný východ slnka.
Každý začiatok v sebe nesie zárodok konca a opačne, každý koniec v sebe nesie zárodok začiatku. Táto taoistická axióma nie je ezotericky znejúcim aforizmom, ale ontologickým princípom všetkého jestvujúceho.
Už dnes pomaly ľudia zisťujú, že individualistická doba je v rozpore s ich kmeňovou podstatou, ktorú si v sebe všetci nesieme. Čoraz viac ľudí zisťuje, že hierarchie nás utláčajú, že minimalizmus a skromnosť nie sú židovsko-kresťanským folklórom, ale postojmi, ktoré prinášajú skutočný pokoj a šťastie.
Ľudia bez toho, aby vedeli, že objavujú svoje vlastné „praveké korene“, začínajú kritizovať materializmus, snažia sa žiť ekologickejšie, bojujú za rovnostárstvo (opäť znak typický pre lovcov a zberačov) a za odstránenie nespravodlivosti. Bránia prírodu, uvedomujúc si, že oni sami sú príroda a bez vzájomnej harmónie a kooperácie niet možnosti uchovať život na tejto planéte.
Riešenia a iniciatívy
Pavel Hrica pracoval v Nadácii Pontis, keď si spolu s bývalou kolegyňou Oľgou Shaw povedali, že majú chuť riešiť problémy priamo v teréne. Sami si začali vytvárať prácu, ktorá im bude dávať najväčší zmysel. Dnes je riaditeľom organizácie Cesta von, ktorá sa venuje ľuďom narodeným do generačnej chudoby. V rámci organizácie spustili jedinečný projekt Omama.
V posolstve organizácie Cesta von zaznieva, že chcete pomáhať ľuďom uviaznutým v chudobe. Človek môže uviaznuť v chudobe pretože ochorel, mal závažnú haváriu, rozvod alebo inú životnú situáciu, následkom ktorej pride o majektok. No napriek tomu, že spadne, pretrvávajú u neho inštinkty, ktoré mu radia, ako zvládnuť život, ako sa vrátiť naspäť. To je chudoba situačná. Našou doménou je úplne iná chudoba, do ktorej sa človek rodí. Jeho rodičia, jeho starí rodičia boli chudobní a on nemal odkiaľ získať inštinkty strednej triedy. Človek narodený do generačnej chudoby sa ocitá v bludnom kruhu. Od raného veku nedostane dary, ako dostávame my v strednej triede. Vyrastá v toxickom strese, ktorý oslabuje rast jeho mozgu. Nie je dobre pripravený na školu, väčšinou sa mu ju nedarí dokončiť alebo ju dokončí veľmi slabo. A potom sa mu nedarí v práci. Jeho deti sa zase rodia do chudoby a je to začarovaný kruh.
Pozrime sa na najefektívnejšie prístupy, ktoré pomáhajú nielen z našich skúseností, ale aj zo skúsenosti zo sveta. So vzdelaním treba začať čím skôr, v dospelosti je veľmi malá šanca, že uspejeme. Rekvalifikačné kurzy sú finančne náročné, pričom ich efekt je nízky. Školiť človeka, ktorému chýba predchádzajúce vzdelanie, je ako stavať strechu bez základov. V školskom veku je to už efektívnejšie. Ak deti chytí dobrý učiteľ, majú väčšiu šancu. To je niečo, čomu sa venuje Teach for Slovakia. Aj títo učitelia nám však hovoria, že cítia, že je to už neskoro. Deťom z chudobných osád sa treba venovať už pred nástupom do školy, lebo do nej nastupujú so sklzom. V našich chudobných osadách majú deti pri nástupe do školy dvoj - trojročné mentálne zaostávanie. Prvýkrát v živote vidia knihu, nepoznajú farby, tvary, všetko sa začínajú iba učiť. Zatiaľ čo ich rovesníci sa naučia čítať a písať počas prvého ročníka, oni iba dobiehajú základy. Nehovoriac o hygienických očakávaniach, ktoré v školách sú. Všetky školy aj všetky inštitúcie sú stavané podľa pravidiel strednej triedy, nie podľa pravidiel chudoby. Pre deti z prostredia chudoby je to úplne neznámy svet. Ako keby sme sa my ocitli na milionárskej akcii. Pre nás by to bol tiež iný svet, nevedeli by sme, ako sa správať.
Ak by naši politici rozhodovali podľa moderných vedeckých výskumov, vedeli by, že ak chcú naozaj pomôcť deťom zo znevýhodneného prostredia, je neskoro začať až v predškolskom veku. Dnes už vieme, že kľúčové sú prvé dva až tri roky života. Najefektívnejší štart je hneď po narodení, respektíve už pred ním. Osemdesiat percent mozgových neurónových prepojení vzniká v ranom veku do troch rokov. V ranom veku je mozog najplastickejší, je ako špongia. Čo sa vytvorí tu, sprevádza nás celý život. Už v ranom veku sa formuje celá architektúra neurónových prepojení.
Ruka v ruke so vzdelaním ide bývanie. Keď majú deti doma zlé podmienky na bývanie, ovplyvňuje to ich učenie sa. Ďalšia časť je práca. Akonáhle ľudia nemajú prácu, tak nemajú prostriedky na lepšie bývanie, neinvestujú potom ani do vzdelávania. Je to začarovaný kruh. Zapájať samotných ľudí priamo do riešení. Aby oni sami boli aktérmi zmeny, pomáhali si v rámci komunity.
Do rodín v osadách preto nechodia ľudia zo strednej triedy alebo odborník, ale túto prácu robia priamo ženy z toho istého prostredia. Ony rozumejú tomu svetu najlepšie. Trénujeme ich v metódach ranej starostlivosti, a potom ich zamestnávame. Pozostáva z dvoch častí, pol hodina až štyridsať minút je intenzívna stimulácia dieťaťa za účasti rodiča. Rozvíja základy dieťatka, aby potom neskôr v škole malo načo nadviazať. Keď chceme byť úspešní v matematike, potrebujeme mať dobre rozvinutú jemnú motoriku. Keď chceme mať dobre rozvinutú jemnú motoriku, potrebujeme mať zvládnutú hrubú motoriku. Dieťa tu podľa svojho veku rozvíja vzťah s matkou napríklad cez masáže a veselé hry. Mamička je súčasťou týchto hier, aby sa ich naučila robiť s dieťaťom sama. Keď táto lekcia skončí, tak sa omama venuje matke. Rozpráva sa s ňou o tom, ako rozvíjať dieťa a ako zvládnuť prekážky. Matka zo seba dostane mnohé problémy, ktoré ju počas týždňa postretli. Keď žijete v chudobe, čelíte nepriazni, či už je to hlad, dlžoby, napätie, hádky, závislosti. To sú prirodzené patologické dôsledky chudoby, ktoré dieťa intenzívne cíti.
Momentálne máme v siedmich osadách desať omám a stosedemdesiat detí, ktorým sa omamy venujú. Pred nami je ďalšia vlna rozširovania sa.
Výber Omám
Podľa čoho omamy vyberáte? Najdôležitejšie je, aby ony samy chceli, mali vzťah k deťom a ku komunikácii s inými rodinami. Dôležitá je prirodzená autorita v komunite. Niekoľko kandidátiek nám na tomto padlo, boli ostýchavé, neboli si isté, či by mali rešpekt u ostatných rodín. Väčšinou si na vhodné ženy získavame referencie od ľudí z daných lokalít, neziskoviek, terénnych sociálnych pracovníkov, učiteľov, ktorí poznajú miestne pomery. Na začiatku je to pre omamu trochu boj. Ostatní sa na ňu začnú pozerať, že sa vymyká. Oni sú stále v mizérii, stále nemajú prácu, stále majú slabý príjem a zrazu niekto získal prácu a ponúka im program s ich deťmi. Začnú sa pýtať: “A ty budeš nejaká učiteľka? Prečo? Ty budeš zarábať na našich deťoch?” a podobne. Je prirodzené, že podobné obavy alebo prejavy v chudobnej komunite sú.
Áno. Predstavy, že Rómovia poberajú strašne vysoké dávky, lieky a služby zadarmo, žijú si veľmi dobre bez práce a topia sa v peniazoch, sú mýty. Dávka v hmotnej núdzi je niečo cez šesťdesiat eur na osobu mesačne. Z toho sa nedá reálne prežiť. Postupne by sme program chceli dostať do systému a dať šancu každému chudobnému dieťaťu vybudovať si lepšie základy v ranom veku. Keď bude omám zhruba sto a budú pracovať s niekoľkými tisíckami rodín, tak to bude sila, ktorá už bude viditeľná. Už dnes vieme, že deti program milujú a veľmi sa na každé stretnutie tešia. Takisto mamičky sa s omamami veľmi rady stretávajú.
Dopad projektu Omama
Začali sme merať reálny dopad projektu. Spolu s University of Oxford meriame dvojročné deti v našom programe po roku intervencie a porovnávame ich s kontrolnými vzorkami detí z osád mimo nášho programu a detí z bežnej populácie. Chceme zistiť, nakoľko a v čom im program pomáha, a kde to treba ešte posilniť.
Omamy začínajú pracovať na polovičný úväzok, ukazuje sa, že na začiatok je takýto úväzok dostatočný. Jeden faktor je, že zamestnávame ženy, ktoré boli dlhodobo nezamestnané a pomáhame im budovať ich pracovné návyky. Zároveň robia ťažkú sociálnu prácu. Denne sa stretnú s tromi rodinami, tri hodiny času venujú lekciám v domácnostiach a štvrtú hodinu majú na presuny a administratívu. Zhruba po roku práce, ak spĺňajú predpoklady, majú možnosť prejsť na plný úväzok. Máme i dve omamy, ktoré napríklad pracujú na druhú časť úväzku ako asistentky v škôlke.
Raz za mesiac robievame rodičovské kluby. Na stretnutia voláme rôznych odborníkov, napríklad psychologičku, laktačnú poradkyňu, špecialistov na dentálnu hygienu. Nemusia to byť len témy priamo súvisiace s rozvojom dieťaťa.
Úplne ideálny scenár je, aby omamy začali s mamičkami už počas tehotenstva. Rozprávajú im, čo ich čaká po narodení dieťaťa, ako správne dojčiť a ako sa správať počas tehotenstva, napríklad nefajčiť a nepiť. Pre nás sú to jasné a známe fakty. Ženy v chudobe nemajú odkiaľ získať potrebné informácie. Omamy sa aj preto volajú omamy, sú akoby staré mamy. Ideálne je, aby po omamovskom programe deti išli do škôlky. Do dobrej škôlky, kde sa budú cítiť dobre a prijaté. Ale v realite len približne jedna tretina detí z vylúčených komunít navštevuje škôlku. Najhlavnejší dôvod je kapacita, škôlky nemajú toľko miest. Žiaľ, niekedy si vedia nájsť dôvody, že nemajú miesta pre chudobné rómske deti.
Omamy v tomto prípade suplujú chýbajúcu škôlku a venujú sa predškolákom v osadách, už nie na individuálnej, ale skupinovej báze. Máme niekoľko takýchto skupiniek detí vo veku tri až päť rokov. Týmto spôsobom sa pokryje celý čas od narodenia, až po nástup do školy. Treba pracovať vo všetkých troch spomínaných oblastiach. A treba mať v pozadí dobrú sociálnu prácu, čo na Slovensku chýba. Naše vysoké školy chŕlia veľa absolventov sociálnej práce. V teréne ich však vidím len málo. Panuje predstava, že štát míňa veľké zdroje na prácu s osadníkmi, to je však omyl. Veľmi málo ľudí reálne pracuje s ľuďmi v generačnej chudobe. Aj problém s osadami na Slovensku je najhorší zo všetkých okolitých krajín. Myslím si, že je to o našom prístupe. Nikdy sme si to nedali ako prioritu. Stále to bolo niečo na druhej, tretej koľaji. Viem, že v tejto krajine bolo aj veľa iných problémov, ktoré bolo treba riešiť, ale tento zatiaľ úplne vyhníval. Pavel Hrica.
Inšpirácia v zahraničí
Spomínali ste, že ste sa inšpirovali inými zahraničnými krajinami. Máte konkrétny pozitívny príklad? Problém generačnej chudoby sa rieši v krajinách, od tých najbohatších až po najchudobnejšie. Z najbohatších krajín sú v ranej starostlivosti najďalej Spojené štáty či Škandinávia.
Pozrime sa na opačnú stranu na oveľa chudobnejšie krajiny, napríklad na Afriku. Nájdeme tam krásne príklady, ako pomáhať zamestnávať ľudí v generačnej chudobe. Ako im dať dôstojnú prácu. Máme predstavu, že ľudia z chudoby majú kopať kanály alebo robiť inú ťažkú manuálnu nekvalifikovanú prácu. V Afrike však existujú riešenia, ako ľudí z chudoby zapojiť do sektorov s najvyššou pridanou hodnotou, napríklad do informačných technológií. Na prvý pohľad to znie možno uletene, ale aj v tomto svete existujú repetitívne práce. Napríklad tagovanie obrázkov vo fotobankách či skenovanie archívov sú veľmi repetitívne práce, ktoré keby robil človek zo strednej triedy, rýchlo ho to prestane baviť. Je ich veľa.
Pracovné príležitosti a predsudky
Častokrát sa objavuje práve predstava, že títo ľudia majú veľké príjmy, a preto sa im nechce pracovať. Mnohí nevedia, že tu, v strede Európy v dvadsiatomprvom storočí, máme ľudí, ktorí často pociťujú hlad a zimu. Nevedia, že i dávku v hmotnej núdzi si musia odrobiť cez aktivačné práce. Moja skúsenosť je, že keď som tam, takmer nikdy si odo mňa nepýtajú peniaze ani žiadny dar, ale takmer vždy sa pýtajú na to, či pre nich nemám prácu. Pre nich je ťažšie získať prácu, než pre človeka, ktorý nie je Róm. Momentálne sa však situácia lepší.
Firmy nemali pracovníkov a stále častejšie brali aj Rómov z osád. Veľká väčšina mužov vďaka tomu už pracuje, minimálne na sezónne práce, ale aj na trvalý pracovný pomer. Vďaka tomu sú mnohé osady ako Huncovce či Raslavice, kde za uplynulých desať rokov takmer vymizli chatrče a Rómovia žijú v murovaných domoch.
Je ideálne, ak má zamestnávateľ pochopenie, pozná prejavy ich pracovných nenávykov. Keď dáme prácu niekomu, kto nikdy predtým nepracoval, nemôžeme čakať, že bude zrazu makať ako hodinky, úplne zodpovedne a plnohodnotne. Nebavíme sa len o Rómoch, bavíme sa o ľuďoch v chudobe všeobecne. Človek, ktorý dlhodobo nepracuje, tak stratí návyky, ktoré treba niekoľko mesiacov vytvárať, budovať, obnovovať. Mám pochopenie pre naštvaného záhradníka, ktorému niekto ukradol zemiaky alebo lesníka, ktorému vypílili stromy. Preto sa s nimi nehádam, právom sú nahnevaní. V prvom rade je dôležité porozumieť, o čom sa bavíme, a to aj pri hádkach, diskusiách doma alebo s kamarátmi na pive. Je veľmi dôležité pomenovať, že nehovoríme o Rómoch, ale o prejavoch chudoby.
Je hlúpe túto skupinu nálepkovať Rómovia. Áno, v našom regióne do skupiny chudoby najviac spadajú Rómovia pre ich odlišnosť. Majú iný jazyk, inú farbu pokožky, sú viditeľnejší. Keby sa hocikto z nás narodil do rovnakého prostredia, vyrastali by sme úplne rovnako a mali by sme rovnaké prejavy. Problém chudoby je všade na svete rovnaký. A keď porozumieme tomu, že sa bavíme o chudobe, tak si dať iné okuliare a snažiť sa porozumieť, ako sa chudoba správa. Chudoba má svoje nepísané pravidlá.
Janette Maziniová Motlová napísala knihu Cigánka, kde opisuje svoju cestu z chudoby do strednej triedy. Popisuje, aké to bolo ťažké. Potrebovala na svojej ceste stretnúť ľudí, ktorí nad ňou nezlomili palicu, ktorí jej verili, podporovali ju.
Pomohli by rómski asistenti v škôlkach i školách - jednak jazykovo, ale zároveň rozumejú danému sociálnemu prostrediu. Častokrát prváčikovia počujú slovenčinu prvýkrát po nástupe do školy. Vyžaduje si to veľmi trpezlivých učiteľov. Osobne, ak by som mal tú moc, oceňoval by som práve školy, ktoré pracujú pri chudobných komunitách. Učitelia, so snahou pracovať s týmito deťmi a ak je to možné i inkluzívne, by mali mať oveľa vyššie platy.
tags:
