Hoci pôvodne študovala filológiu na Karlovej univerzite v Prahe, náhoda ju priviedla k filmu a divadlu. Sčítaná, talentovaná, charizmatická dáma sa vďaka svojej fenomenálnej obrazovej pamäti rýchlo učila texty. Nadanie ju vynieslo až do legendárneho divadla Laterna magika či na filmové plátno v Cannes. Stretla sa s Milanom Kunderom, so Sophiou Loren aj s Alainom Delonom.
Anita sa narodila do významnej umeleckej rodiny - je dcérou akademického maliara Aurela Kajlicha (1901-1973) a vnučkou bývalého hlavného notára Piešťan Antona Kajlicha (1872-1955), ktorý spolu s Ľudovítom Winterom prispel k ich svetovej sláve. Anton Kajlich sa v 20. rokoch 20. storočia rozhodol postaviť pre svoju rodinu obytný dom v blízkosti nábrežia Váhu, pri dnešnom Sklenom moste a slávnej soche barlolámača. Rodinná vila postavená v roku 1927 dostala meno Anna, podľa krstného mena manželky Antona Kajlicha.
Mali spolu dve deti, pričom syn Aurel sa zaradil medzi popredných slovenských maliarov, grafikov a ilustrátorov, ktorý okrem iného navrhol aj prvé slovenské bankovky (50 Ks a 500 Ks) a poštové známky (séria známok slovanské kniežatá) z čias Slovenského štátu.
Aurel Kajlich: Maliar a grafik
Aurel Kajlich navštevoval školu dekoratívnych umení v Paríži. V roku 1935 mu udelil prezident T. G. Masaryk medailu za namaľovaný portrét k jeho 85. narodeninám. Ako jedinému československému výtvarníkovi sa mu podarilo vystavovať na prestížnom Spring Art Festival v New Yorku (1970) s dielom Rabín. Vystavoval aj po Československu buď samostatne, alebo so svojou skupinkou (majstri Benka, Alexy, Mudroch, Želibský). Jeho diela majú miesto v mnohých galériách a súkromných zbierkach po celom svete.
Piešťanská Anna vila nebola len obytným domom - bola živým centrom umeleckého diania, kde sa stretávali umelci, spisovatelia, hudobníci i významné osobnosti spoločenského života ako Martin Benka, Vincent Hložník, Janko Alexy či Ľudovít Rajter. Konali sa tu komorné koncerty, literárne večery a neformálne diskusie o kultúre a umení. Dnes je vila po jej celkovej rekonštrukcii opäť centrom kultúry, zachováva pamiatku na jej významných obyvateľov, na stenách visia obrazy Aurela Kajlicha a fotografie Anity Kajlichovej.
Posadili sme sa s Anitou Kajlichovou v bývalej zimnej záhrade vily, kde jej otec veľmi rád tvoril svoje diela a ona ho pritom sledovala. Dnes nesie tento priestor na jej počesť meno Anita a je tu aj jej busta od významného piešťanského sochára Valéra Vavra. „Áno, tu mal otec ateliér, veľký maliarsky stojan a klietku s papagájom Kokinom.
Milovala najmä otcove ilustrácie pre deti, ktoré vraj dokázali rozplakať aj dospelých. Jeho dielo dodnes uchováva, vystavuje a propaguje. Anita bola obľúbenou otcovou modelkou a zvečnil ju viackrát na svojich obrazoch. Obraz Burlesque, kde namaľoval Aurel Kajlich svoju dcéru Anitu.
Talent na maľovanie po svojom otcovi sčasti zdedila, ale rozhodla sa ísť iným smerom. Pôvodne študovala filológiu na Karlovej univerzite v Prahe, no osud zasiahol, a predsa len presedlala na umeleckú kariéru. Prihlásila sa na filmový konkurz a napriek množstvu uchádzačiek okamžite dostala svoju prvú rolu. Stala sa tak jednou zo zakladajúcich členiek Laterny magiky. Vždy chcela spievať šansóny, a tak si v tomto divadle aj hojne zaspievala.
Neskôr sa stala jednou z tvárí populárnej zábavnej súťaže Desaťkrát odpovedz v Československej televízii, kde spolu s českým moderátorom Jánom Pixom každé dva týždne moderovala po slovensky. Jej účinkovanie v tejto relácii bolo natoľko výrazné, že si ju všimol asistent režiséra Oldřicha Lipského Rudolf Jaroš a pozval ju na kamerové skúšky pripravovaného prvého sci-fi filmu vo vtedajšom socialistickom bloku. Výsledkom bolo, že Anita Kajlichová získala hlavnú ženskú rolu vo filme Muž z prvního století z roku 1961, kde stvárnila postavu psychiatričky Evy.
Satirická komédia režiséra Oldřicha Lipského sa odohrávala v budúcnosti, v roku 508 po Sputniku. Zahrali si v nej aj ďalší výborní herci ako Vít Olmer, Lubomír Lipský st., Radovan Lukavský, Otomar Krejča st., Vladimír Menšík, Josef Hlinomaz, Zlata Adamovská a ďalší. Film v tom čase tak zarezonoval, že získal nomináciu na Zlatú palmu na 15. filmovom festivale v Cannes za rok 1962.
Zaujímalo nás, či si tento experimentálny film niekedy z nostalgie pustí, prípadne či ho ukázala deťom a vnúčatám. „Nie.
Ešte za čias, kedy bola v prvom ročníku štúdia na Karlovej univerzite, sa totiž zoznámila so synom budúceho nemeckého spolkového prezidenta Gustava Heinemanna Petrom. Peter, študent práva, aj s rodičmi (jeho otec bol v tom čase ešte len minister vnútra NSR) sa počas mierovej cesty po Európe zastavili aj v Piešťanoch a ubytovali sa v Anna vile. Peter sa zaujímal o výtvarné umenie a veľmi dobre si porozumel s Aurelom Kajlichom.
Od Anitinho otca sa dozvedel, že je to jeho dcéra a študuje v Prahe. Následne Anitu pozval na raňajky aj so svojou mamou do hotela Flóra na pražských Vinohradoch, kam Anita za nimi prišla. Veľmi dobre si porozumela najmä s jeho mamou, doktorkou teológie, ktorej sa aj Anita veľmi páčila, a navrhli jej štúdium a odchod do NSR. Anita sa nezaľúbila a odmietla odísť, čo však nezabránilo tomu, aby ju pozvali na československé ministerstvo zahraničia a ponúkli jej spoluprácu. Štátna bezpečnosť ju chcela nasadiť na Heinemanna a jeho rodinu, aby na nich donášala. Napriek všetkému mohla vycestovať do Cannes, aby reprezentovala československú kinematografiu na tomto prestížnom podujatí.
Ako správna filmová hviezda sa na to musela aj náležite pripraviť. Slávny československý módny návrhár Zdeněk Křeček, ktorý navrhol napríklad oblečenie pre československých olympionikov v rokoch 1964-1972 či vystavoval svoju tvorbu na EXPO v Bruseli, Montreale a Osake, pre ňu pripravil niekoľko kolekcií šiat. Tie doplnili štýlové klobúčiky od známej pražskej modistky Lenky. Nemohli chýbať ani jedinečné šperky od Jabloneckej bižutérie.
Látky boli spolu vybrať do utajeného poschodia pražského Módneho domu, kde mali prístup len komunistickí potentáti. Anita Kajlichová si dodnes na jedny z tých šiat živo spomína. Miloš Kopecký ju po celý čas nenápadne kopal, aby si dávala pozor na jazyk, lebo súčasťou československej delegácie bola aj osoba, ktorú všetci nazývali len „Očko“. Záhadný muž, ktorého im nepredstavili, ale všetci vedeli, že je to príslušník ŠtB, ktorý ich nemal vo Francúzsku spustiť z očí.
Anita Kajlichová si počas pobytu v Cannes užívala párty s filmovými hviezdami, poskytovala rozhovory zahraničným novinárom, samozrejme, dávala si pozor, čo povie, keďže bola doma pod dohľadom a nemienila si ešte viac priťažiť. Odskočila si aj do Monte Carla, kde v tunajšom kasíne poľahky prehrala v rulete skromné vreckové. Na pláži sa zoznámila aj so známym spisovateľom Milanom Kunderom, žijúcim v Paríži. Ten ju pozval na výlet do neďalekého Vallauris, mestečka, ktoré preslávil Pablo Picasso svojou dielňou na keramiku. Zároveň tu vtedy vystavovali aj jeho slávny obraz Guernica.
Predposledný deň pobytu v Cannes pozvala Sophia Loren Anitu a Miloša Kopeckého na obed a nás, samozrejme, zaujíma, aký dojem na ňu zanechala táto herecká celebrita prvého rangu. „Sophia bola rovnako vysoká ako ja, na hlave mala ružový klobúčik v tvare polovice melóna. Skoro nič nehovorila, len stále otáčala hlavu, pričom si dávala dobrý pozor na to, aby bola na fotografov a kameramanov obrátená vždy tou časťou tváre, ktorú považovala za krajšiu. Pri stole s ňou bol filmový magnát Otto Preminger. Medzi nami sedel americký herec Mel Ferrer, ktorý v roku 1956 stvárnil vo filme Vojna a mier knieža Bolkonského a bol v tom čase manželom Audrey Hepburn. Naproti pri Sofii Loren sedel Alain Delon, v bielom smokingu a čiernej košeli. Jeho zjav v porovnaní s filmami, kde hrával ostrého chlapíka, ma dosť prekvapil. V skutočnosti pôsobil len ako taký chlapček, mäkko, pekná, ale nemužná tvár, bol to slabý kus. Vedľa neho sedela rozkošná Romy Schneider, s ktorou chcel konverzovať Miloš Kopecký, ale musel ma žiadať, aby som im prekladala, keďže neovládal reči.“
Na záver nás ešte zaujímalo, či sa pani Kajlichová aspoň platonicky zaľúbila do niektorej z týchto hereckých hviezd. Jednoznačná odpoveď znie: nie. Ale potom sa predsa len rozpamätala na jeden zážitok z Karlových Varov, keď počas filmového festivalu boli väčšia partia na výlete na neďalekom hrade. „Boli sme obaja mladí, on sedel pri ohni vedľa mňa, mali sme trochu v hlave a zrazu sme sa len začali veľmi krásne bozkávať. Nič viac, len bozk. Vtom sme sa obaja spamätali, všetci naokolo len tak s otvorenými ústami na nás pozerali, ale na druhý deň bol preč. Nebola som doňho zamilovaná. Ale bolo to… krásne. A nečakané. A také jemné, že to vo mne zostalo celý život. Dobrý novinár sa však nevzdáva a keďže bol máj, lásky čas, tak sme pani Kajlichovú obmäkčili a napokon nám potichu pošepla, že to bol ruský herec Innokentij Smoktunovskij (1925 -1994). Ten je dodnes považovaný za najznámejšieho sovietskeho divadelného a filmového herca 2. polovice 20. storočia s neobyčajnou kultúrou prejavu. Označovali ho aj za rytiera ruského herectva.
Spomienky a odkaz
Až do konca júla si možno v galérii Piešťanského informačného centra pozrieť výstavu piešťanského solitéra Aurela Kajlicha. Vstup je voľný. Okrem diel, ktoré zanechal, nesie život jeho rodiny silný príbeh. Na vernisáži výstavy maliara, ktorý zomrel v roku 1973, sa zúčastnila aj jeho 86-ročná dcéra Anita, bývalá herečka, ktorá si zahrala s Milošom Kopeckým v prvom československom sci-fi filme "Muž z prvního století". Pricestovala kvôli tomu zo Švédska, kde žije.
Hoci Aurel Kajlich nie je rodák z Piešťan, od roku 1946 tu natrvalo žil a tvoril. Výstava potrvá do 31. júla 2025 a vstup je voľný. Do Piešťan sa Aurel Kajlich natrvalo presťahoval v roku 1946. Býval a tvoril vo vile Anna, ktorú dal v roku 1927 postaviť jeho otec, hlavný notár obce Piešťany Anton Kajlich a pomenoval ju po svojej manželke a Aurelovej matke - Anna. Dom rodiny Kajlichovcov bol vtedy skutočným malým centrom kultúrneho života Piešťan. Na stenách viseli obrazy - jeho vlastné aj iných výtvarníkov. Na stojane v zasklenej verande, ktorá slúžila ako ateliér, sa vždy nachádzalo nejaké rozmaľované, ešte nedokončené dielo.
Dnes je táto vila, v ktorej na prízemí zvykla bývať so svojimi rodičmi ako dieťa aj česká speváčka Jitka Zelenková, luxusne zrekonštruovaná. Art deco kúpeľný penzión Anna Vila sa nachádza neďaleko známeho Barlolámača a Kolonádového mosta, oproti kúpeľnej kaplnke. V salóne nazvanom Aurel na prízemí vám do oka padne zbierka jeho obrazov a pôvodne ručne zhotovený keramický kozub.
86-ročná Anita Kajlichová si zaspomínala, že ako dievčatko spoza steny svojej izbičky na prízemí často cez kozub načúvala rozhovorom dospelých. A nikdy nezabudne ani na otcove slová, keď počas ťažkých čias nemal prácu a niekomu vo vedľajšej miestnosti hovoril, „že si niečo urobí“. Vzápätí ju prepadnú veselšie spomienky a pozrie sa na krásne pôvodné dubové parkety na zemi. Sú vraj stále také krásne preto, lebo ich v minulosti stále leštili. V zimnej záhrade sa nachádza aj jej busta z čias, keď bola ešte dievčaťom, ktorú zhotovil známy piešťanský sochár Valér Vavro.
Výtvarník Aurel Kajlich mal štyri deti - Antiho, Marcela, Aurela a Anitu. Anti emigroval do Ameriky a v súčasnosti žije v Austrálii. Jeho firma produkuje vodnopólové bránky a plavecké dráhy a dodnes je čestným členom Piešťanského vodného klubu. Architekt Marcel ako jediný ostal žiť v Piešťanoch. Ďalší syn Aurel bol lekár, ktorý emigroval do Ameriky a jeho syn André je svetoznámym paralympionikom bez nôh. A jediná dcéra v rodine bola Anita, najstaršia sestra troch bratov, ktorá síce pôvodne študovala históriu a germanistiku na Karlovej univerzite v Prahe, ale stala sa herečkou.
Istý čas žila v Anna Vile, ktorú dal postaviť jej dedko notár Anton Kajlich. Dôkazom sú viaceré fotografie, ktoré tam visia na stenách. „Nemôžem však Anna Vile spávať,“ povedala nám. „Spomienky mi nedovolia.“ V dôsledku udalostí v Československu museli totiž Kajlichovci vilu opustiť. Dlho chátrala, kým ju nová majiteľka Ing.
Aj začiatkom tohtoročného júna dochádzala cez deň táto bodrá a komunikatívna dáma do Anna Vily cez Kolonádový most z hotela Thermia Palace na Kúpeľnom ostrove, čo je cca 5 minút chôdze.
Žena, ktorej tvár sa nachádza na kúpeľných oblátkach. V mladosti bola "na zahryznutie" a aj ako 86-ročná má v sebe noblesu.
V jeho tvorbe sa zaujímavo spájajú prvky starého a nového. Niektoré stránky jeho práce pôsobia dojmom čohosi tradičného, z hľadiska tematiky jeho obrazov možno badať istú príbuznosť s maliarskym názorom jeho priateľov Janka Alexyho a Martina Benku. „Bravúra, s akou využíva bohatú škálu možností daných technikou oleja, spôsobuje, že niektoré oleje dostávajú charakter akvarelu a iné charakter kresby.
tags:
