Ľudia si dnes radi dajú poradiť s výberom dobrého jedla. Bolo to rovnako aj pred 5timi rokmi, keď si s blogovaním ešte len začínal? Foodbloger Čoje (poznať ho môžete aj ako cojebratislava) patrí k najznámejším foodblogerom na slovenskej scéne. Venujem sa marketingu a komunikácii, chcel som mať dačo, cez čo sa budem udržiavať v obraze. V tom čase už fungovalo viacero „hobby stránok“, ktoré zabávali či prinášali jednoduché informácie, hľadal som si dačo, čo mi nebude cudzie, bude ma baviť a zároveň v tom nebudem mať problém vytvárať obsah. Sociálne siete vtedy ešte nemali súčasný komunikačný a marketingový výtlak, no boli o to slobodnejšie a plné možností. V tomto sa veľa nezmenilo. a cenou bez zverejňovania svojej identity.
Je zrejmé, že ľudia si dnes radi nechajú poradiť pri výbere kvalitného jedla. Dôveryhodných ľudí, na ktorých názor dám. Kedysi to boli sladké veci, možno aj preto, že ich až tak často nedávam. Inak ale neviem, podľa čoho to posudzovať. Ale hodnotenia širokej verejnosti až tak nevyhľadávam, skôr ma zaujímajú názory insiderov, ktorých sledujem, či už ďalších foodbloggerov a foodie nadšencov, alebo priamo kuchárov a šéfkuchárov. Záleží na tom, od koho tie hodnotenia pochádzajú a čo sa v nich píše. Sú medzi nimi takí, ktorí ak napíšu, že je dačo zlý podnik, tak viem, že sa doňho nemusím unúvať.
Slovenský street food a exotické chute
Čo hovoríš na slovenský street food? Určite, hlavne ten bratislavský. Máme niekoľko streetfoodov, ktoré robia kulinárski profesionáli s talentom a skúsenosťami z high cuisine. Najznámejší príbeh je Bao Brothers Michala Konráda, no fantastický foodtruck majú aj Selaví z Tatranskej Lomnice, či Folks z východného Slovenska. Ja medzi streetfood zahŕňam aj časť kamenných prevádzok, ktoré robia typicky streetfoodové jedlo, takže mi nedá nespomenúť aj vietnam Phong Nam z Miletičky či burgre do ruky, napríklad Quinsboro. Máme najlepšie street food prevádzky na Slovensku? Zo svetového streetfoodu mi tu najviac chýba asi Thajsko, čo je mekka tohto žánru. Thajské jedlo na Slovensku trochu trpí tým, čo úplne zničilo tunajšiu čínu, podniky ho prispôsobujú slovenským chutiam a boja sa, že ak ho urobia príliš štipľavé alebo príliš riedke, slovenského zákazníka tým odradia.
Najexotickejšie/najdivnejšie si kedy jedol? Ochutnal som hákarla, teda hnilé mäso zo žraloka, ktoré potvrdilo svoju povesť a bolo ozaj nechutné. A dal som si aj durian, ktorý mi naopak prišiel chutný a zaujímavý. Inak asi nemám nič, čo by som nikdy nezjedol.
Trhovisko Miletička a prvé dojmy cudzincov
Trhovisko Miletička je obľúbeným miestom obyvateľov Bratislavy. Slnečné rána, keď medzi stánkami rozvoniava čerstvá zelenina, majú niečo do seba. Miletička však rokmi naberá na popularite a už dávno nie je obľúbená iba medzi domácimi, ale aj medzi cudzincami. Svedčí o tom aj video od chorvátskeho novinára s názvom Gastro tražilica, na YouTube. Chorvát v ňom opisuje svoju jedinečnú skúsenosť s návštevou trhoviska Miletičova a reštaurácie Modrá Hviezda v Starom meste. Ako sa mu v Bratislave páčilo a čo ktoré jedlá mu chutili? V úvode prechádza Miletičku s tým, čo všetko sa na nej nachádza. Čerstvé ovocie, zelenina, mliečne výrobky aj mäso. Slovenská kuchyňa je podľa neho známa pre zaujímavé chute.
Na trhovisku oceňuje všehochuť - tradičnú slovenskú kuchyňu kombinovanú s maďarskými špecialitami či nemeckými klobásami. Okrem toho, čo ľudia na trhovisku predávajú, sa Chorvát pozrel aj na naše ceny. Prvé jedlo, ktoré ochutnáva, je lángoš so smotanou, cesnakom a syrom. Zaradil ho do kategórie „maďarský streetfood“. Zaplatil zaň 3,50 eur a vo videu si ho poriadne vychutnáva. Ako ďalšiu navštevuje na Miletičke Reštauráciu a bar u Zuzky, kde si dáva poriadnu porciu segedínskeho guláša. Ceny sa v kantíne podľa jeho slov pohybujú okolo 6 eur za porciu, za šalát treba priplatiť niečo vyše eura. Vyzdvihuje kyslosť kapusty a vyzerá, že si na tomto medzinárodnom jedle rovnako pochutnáva.
Tradičné slovenské jedlá a ich hodnotenie
Z trhoviska sa presúva do reštaurácie Modrá hviezda v Starom meste, kde ochutnáva naše tradičné bryndzové halušky. Po prvých sústach konštatuje, že naša bryndza je „fantastická“ a vyzdvihuje jej výraznú chuť. Naše halušky opisuje ako malé a predtým, ako videl svoju porciu si myslel, že mu na tanieri príde zopár väčších „ ňokov“ s nastrúhaným syrom a opraženou slaninou. Po haluškách sa pustil do hustého guláša s knedľami a ochutnal aj pečenú kačicu s lokšami a červenou kapustou. Obidvom dal hodnotenie viac ako 9 bodov z 10 a v reštaurácii za všetky chody dokopy nechal približne 50 eur.
Gastronomické objavy v Košiciach
„Študoval som na Karlovej Univerzite. Po ôsmich rokoch v Prahe som sa vrátil späť do Košíc. Začala mi byť zbytočne veľká a moje rodné mesto mi na život vyhovuje,“ povedal pre Startitup grafik, kreatívec a mestský sprievodca Košíc Igor Kupec. Po tom, čo sa Igor vrátil do rodného mesta, sa rozhodol z času na čas po meste zdarma a vo voľnom čase sprevádzať zahraničných umelcov, ktorí boli v meste na rezidencii. Po príchode do Košíc a prvých pokusoch prezentovania mesta cudzincom si Igor uvedomil, ako ho veľmi baví ľudí nadchýnať pre rodné mesto a ukazovať košické fenomény, ktoré by ľudí mohli inšpirovať.
Projekt Local Nomad KošiceIgor Kupec a jeho dobrý kamoš Rišo Oľhava takto „jednoducho“ založili projekt Local Nomad Košice. Nakoniec museli chalani skôr uberať, ako pridávať. Malou výzvou bolo dať dokopy dramaturgicky a obsahovo zaujímavý okruh po Košiciach a koncepty jednodenných výletov po východe. Z Košíc majú do 100 minút jazdy autom až 19 UNESCO pamiatok. „Fakt sa toho dá stihnúť veľa, cudzincom ukazujeme crème de la crème z východu. Vozíme ich aj na tokajské ochutnávky vína a bavíme miestnymi historkami,“ dodáva Igor.
Najlepší moment na sprevádzaní je vraj ten, keď obe strany zabudnú, že sú súčasťou zmluvného vzťahu klient - sprievodca. Niektoré tour sú podľa Igora pocitovo také, akoby bol s kamošmi, ktorých dlho nevidel. Paradoxne sa však zlomil minulý rok na jeseň, pretože o Košiciach a východe má za tie roky plné denníky postrehov a zápiskov. „Vravel som si, nezačneš o tom hovoriť ty, začne niekto iný.“
Pre Igora sú Košice mestom ideálnej veľkosti a v lete s príjemnou „stredomorskou atmosférou“. Okrem architektúry a genia loci má na ňom rád drobnosti. Rád sleduje život v meste. Môže tam ísť tisíckrát a ani raz ho to neunudí. „Lokálpatriot som určite. Košice mám fakt rád. Ten lokálpatriotizmus však nie je nič uzavreté a vyhranené voči iným. Nerád počúvam také kecy, že my sme stará košická rodina, či sťažovanie sa na prišelcov,“ dodáva. Podľa neho je dôležité, či má človek vzťah k mestu, v ktorom žije, a či preň vie byť prínosom. Viac si cení človeka, ktorý mestu niečo dáva, hoci prišiel predvčerom zo Sobraniec, než človeka, čo si bude lokálpatriotisticky búchať do pŕs a odvolávať sa na košických starých rodičov, no jediné, čo zvládne, je otravovať život ostatným na ulici.
Eataway: Domáce varenie pre turistov
Cestuješ po svete, tešíš sa na chutné lokálne jedlo, no napokon aj tak skončíš v McDonalde alebo v reštaurácii, ktorá je turistickou pascou a kráľovstvom polotovarov. Ak si nedáš prácu so zisťovaním u miestnych, ktorý podnik je ozaj dobrý, tak sa ti to môže stať veľmi jednoducho. Tento bežný problém turistu, ktorý je zároveň aj gastro nadšencom, trápil aj poľsko-anglický pár Martu a Marka Bradshawovcov. Marta sa preto rozhodla, že zahraničným turistom poskytne úplne iný zážitok z podceňovanej poľskej kuchyne. Navarí doma, menu zverejní na internete a bude čakať, kto sa prihlási. Z jedného pokusu sa stalo pravidelné domáce varenie pre turistov, ktoré prerástlo do úspešného medzinárodného projektu s názvom Eataway.
"Varila som pre hostí z Nórska, Malty, Spojených štátov či Zanzibaru. Hostia odchádzali z nášho domova dobre najedení a stali sa z nich aj naši dobrí priatelia. V dnešnom svete, v ktorom sa poriadne nepozdravíme ani susedom, toto môže byť akýmsi zlomom spoločenskej jednoty a súdržnosti," vysvetľuje Marta. Projekt po niekoľkých mesiacoch fungovania v Poľsku preniká aj do okolitých krajín, vrátane Slovenska a Česka. Od februára sa môžu nádejní hostitelia zo Slovenska zaregistrovať na stránke eataway.com/sk. Aj ty sa môžeš ponúknuť, že doma uvaríš jedlo pre úplne cudzích ľudí. Stránka funguje podobne ako couchsurfing a veľmi dôležité je získavanie referencií, ale aj zvrejňovanie fotografií.(zdroj: eataway.com)
Nemusí to fungovať len ako ochutnávka domáceho jedla pre zahraničných turistov. Aj cudzinci žijúci v tej-ktorej krajine môžu domácich oboznámiť so svojou lokálnou kuchyňou prostredníctvom takto zorganizovanej domácej večere. Zakladateľ Mark Bradshaw vysvetľuje koncept: "Pomocou technológií dnes môžeme vytvoriť tretí spôsob hľadania jedál.
Slovensko očami Dána a Albánky
Ako však vnímajú Slovensko ľudia z krajín blízkych i ďalekých? Sú rozdiely v chápaní kultúry z pohľadu Albánky či Dána relevantné? A môžeme sa ešte aj dnes hrdiť svojou pohostinnosťou? Poznáme svoje tajomstvá a výnimočnosť, ktorá nás od iných odlišuje? Niekedy potrebujeme impulz zvonka, aby sme opätovne objavili, čo doma máme. Aj preto som si na dobrodružnú cestu Slovenskom prizvala Jeppeho z Dánska a Vali z Albánska.
Sever verzus juh v Bratislave
Naše hlavné mesto vie v mnohom prekvapiť. V lete sa tvári ako prímorská destinácia svojimi tropickými teplotami a možnosťami na Dunaji, inokedy poteší nečakanými príležitosťami v uličkách centra. Severanovi tu bolo veľmi teplo a južanka sa tešila z terás, kvalitnej kávy a pív, ktoré sme tu spoločne „koštovali“. Bratislavu sme objavovali očami rodáka. Zahraničná návšteva zároveň poukázala na detaily, ktoré nám domácim mnohokrát unikajú. Chýbala síce zeleň a parky, to sme však dodatočne dobehli za hranicami nášho „veľkomesta“.
Ako cudzinci spoznali Mariku Gombitovú
Čo by ste odprezentovali cudzincom vy? Tatry? Piešťany alebo Bojnický zámok a populárnu ZOO? My sme zvolili cestu adrenalínu, zábavy, príbehov a tradičnej kultúry, a tak sme sa pre krátkosť času vydali na stredné Slovensko, kde sme to všetko našli. V rádiu nám vďaka regulám často spievala Marika Gombitová, ktorú Vali s Jeppem už poznali po mene aj po hlase. Vali a Jeppe zvládli základy predstavovania sa i komplimenty opačnému pohlaviu. Randiť by teda s domácimi mohli začať suverénne a hneď.
Cestujúc naprieč krajinou cvičili aj čítanie s porozumením, hoci to prinieslo svoju daň. A tak sa zo slova svätý stal sweaty (spotený). Pozdravujeme všetky obce s týmto slovom v názve.
Slovensko vie byť adrenalínovým zážitkom
Okrem ciest všetkých možných farieb, ktoré sú zabezpečené záplatami hneď po zjazde z diaľnice, našich návštevníkov jednoznačne dostali lesné komunikácie s výhľadmi. Ľuďom sa núkajú na Kremnických lazoch či v chatových oblastiach pod Ďumbierom. Banskoštiavnické vrchy so svojimi tajchmi umožnili Jeppemu cítiť sa chvíľu ako doma. Teplota vody bola totiž podobná ako v Baltskom mori na jeseň. Spoločne sme nielen rekreovali pri vode, no aj objavovali svoje limity a hranice.
V jaskyni mŕtvych netopierov (neďaleko Ďumbiera) sa pomyslená hranica strachu každého jedného posunula na minimum. Tímovou prácou sme úspešne zdolali jednu z trás, kde nám najväčším darom na záver boli výhľady na hory a humor v podaní našich inštruktorov. „Keď som sa ocitla na okraji kopcového zrázu a ponúkol sa mi ten nekonečný výhľad na zeleň, spomenula som si, ako veľmi mi je príroda blízka. Na Slovensko sa iste ešte raz vrátim. Veď táto malá krajina ponúka tak veľa. Netreba ju nechať neprebádanú,“ dodala.
Legendárne ‚Na konéé‘ poznajú už aj Dáni a Albáni
I keď sme mestá nepodcenili a využili celý ich potenciál, nečakali sme, ako prirodzene sa dostaneme pod kožu aj slovenským obciam na Horehroní. Práve tu sa ešte stále udržujú tradície. Ľudia žijú spätí s prírodou a rodinou či blízkymi priateľmi. Dobrosrdečnosť sme spoznali aj prostredníctvom partie mladých chalanov, ktorí ulicou viedli kone domov z polí. Našim návštevníkom sa celý obraz slovenskej dediny a koní v jej strede zdal nielen romantický ale aj veľmi symbolický. „Na koné!“ zvolala Vali, netušiac, s čím si na Slovensku túto vetu spájame. Vyrazila v ústrety mladíkom, ktorí ju srdečne a bezprostredne previedli dedinou.
Boli príkladom toho, že niekedy nepotrebujeme slová na to, aby sme si rozumeli. Pochopili sa i napriek rozdielnemu jazyku a odovzdali si zážitok, na ktorý budeme ešte dlho spomínať. „Cestovanie po Slovensku mi ukázalo, čo všetko môže Európa ponúknuť. Som rád, že som mal možnosť posunúť svoje osobné hranice a objaviť Slovensko v jeho kráse,“ hodnotí Jeppe Issing Koster.
To, čo mali možnosť objaviť naši dvaja hostia v priebehu štyroch dní, je len zrnkom toho, o čo sa so svetom môžeme podeliť. No i to málo im vyrazilo dych, získalo si ich srdcia a prispelo k množstvu zážitkov, ktoré ani na prstoch dvoch rúk nevieme porátať. Slovensko je, verím, krajina mnohých možností. To ako nás vnímajú Vali s Jeppem, je pozitívnym príkladom, že doma máme naozaj vzácne a krásne miesta. Že tradícia v pohostinnosti nevymrela a náš potenciál ostal nepovšimnutý.
Čína očami Slováka
Marek, ako sprievodca si prešiel mnoho kútov sveta, no najčastejšie sa vraciaš do Číny a videl si už celý čínsky svet. Už ako malého chlapca ma vždy fascinovali filmy zamerané na čínsku kultúru, kung-fu a napríklad samotný Jackie Chan, ktorého filmy mám pozreté do posledného. Vždy som chcel vidieť ten chaos, možno aj ten autentický bordel všade na ulici. Atmosféru, ktorá ma vždy nejakým spôsobom lákala. Z toho, čo ma fascinuje najviac - či už je to ostrovná Čína, akou je Hongkong (moje najobľúbenejšie mesto/miesto Ázie), ale, hlavne, atmosféra v ňom, kde je ešte stále trochu cítiť tá Čína, ktorú som ako malý chlapec hltal v televízii a vo filmoch. Ale hlavne čínska kultúra, ktorá je diametrálne odlišná od tej našej - tradície, zvyky...
Mýty a realita o Číne
O Číne hovoríme ako o jednej z najrozdielnejších krajín sveta oproti Západu. Aký najväčší mýtus alebo nepochopenie smerom k Číne podľa teba pretrváva medzi Slovákmi? Čína je špinavá, komunistická a ľudí hodnotia kreditovým systémom - asi najväčší vtip dnešnej doby. O čínskej demokracii alebo Komunistickej strane Číny ešte porozprávam, no sociálny kreditový systém, popravde, existuje. Avšak nie je implementovaný na obyčajných ľudí. Na podnikateľov áno - z toho dôvodu vznikol -, no keď si pozriete nejaké videá na YouTube o tom, že ak prejdete prechod na červenú, strhnú vám nejaké kredity, ste na omyle. Ak spravíte niečo protizákonné, tak sa to bude vyšetrovať. Ak niečo ukradnete (to by si bol asi jediný, čo by v Číne niečo ukradol), bude sa to riešiť rovnako ako u nás.
Fascinácia západnou kultúrou a bežný život v Číne
Čo Číňanov najviac fascinuje na západnej kultúre? Samozrejme, že sme pre nich exotickí. Čína viedla donedávna politiku uzavretej krajiny, s tým, že nechceli (alebo, lepšie povedané, nepotrebovali) zahraničných turistov. Ako vyzerá bežný deň priemerného Číňana? Samozrejme, Čína sa nemohla posunúť tam, kde je, bez tvrdej práce. Známy systém 9-9-6 (od 9.00 h do 21.00 h, 6 dní v týždni) sa stále v Číne praktizuje, no pomaly ale isto upadá. Číňania milujú peniaze a blahobyt, a ak nepracujú celý deň, pracujú aspoň niečo navyše.
V Číne je veľmi silná kultúra v rámci rodiny a komunity - ak je mne dobre, bude aj tebe a aj ostatným. Starší sú najviac rešpektovaní a vyrovná sa im vzdelaný človek. Deti na základných školách začínajú okolo 8.00 h ráno a často ich vidíme opúšťať školu o 18.30 h. Neplatí to vždy, ale väčšinou áno - záleží na type školy, samozrejme. Náboženstvá (alebo filozofie, ak mám byť presnejší) ako konfucianizmus, taoizmus a budhizmus a ich princípy sú hlboko používané v škole, denných rituáloch a filozofii jednotlivca a komunity.
Ako vnímaš bežný život Číňanov vo veľkomestách ako Šanghaj či Peking oproti tým na vidieku? Tradične sa chodil starať najstarší syn o rodičov, keď to potrebovali, do ich rodného domu, no dnes rodičia prídu za deťmi do miest. Aj Číňania vidia a chcú byť ako my na Západe - Starbucks, pekné oblečenie, vyzerať cool, o fotení sa ani nehovorím. Život v meste im prináša kopec možností, vyšší plat a taktiež sa im nechce pracovať na poli, keď nemusia. Veľké množstvo bytov sa dnes stavia bez kuchyne. Nielenže radi jedia s kamarátmi, rodinou, ale kopec mladých dnes nevie variť a donáška jedla je častejšia ako u nás.
Čína je známa výkonnostným tlakom už od detstva - školské testy, pracovné tempo, „face culture“. Samozrejme, každá minca má dve strany a daň za to, ako dnes Čína vyzerá, sa odráža na ľuďoch, ktorí ju vybudovali. Face culture je veľmi silná a niekedy to je dosť problém, keďže v Číne „neexistuje problém“ - ak náhodou vznikne, tak sám zanikne. Budú si ho posúvať dookola zhora dole v hierarchii, alebo ho budú ignorovať pridlho na to, až vás to omrzí ho mať. A tým pádom problém neexistuje.
Čínska história a moderná Čína
Čína má extrémne bohatú históriu. Osobne každá dynastia niečo priniesla. Dynastia Čchin dala základy Veľkému čínskemu múru a priniesla terakotovú armádu pri meste Chang’an - dnešný Xi’an. Shaolinský chrám, kde vznikla známa odnož mahájánskeho budhizmu (Zen) a jeden z najznámejších druhov kung-fu. Tibet ako dnešný autonómny región Číny je jedno z najkrajších miest/oblastí, kde som v živote bol. Zároveň o Číne hovoríme ako o hypermodernej krajine, kde vlaky fungujú pomaly ako lietadlá a sú extrémne rýchle. V Číne sa už na niektorých miestach ani nedá platiť v hotovosti! Všetci platia aplikáciami ako WeChat alebo Alipay. Fascinuje ma v Číne toho veľa, no najmä spomenutý poriadok a ticho.
Veľa sa hovorí o tom, že Čína ide cestou ekológie a má viac elektrických áut ako hociktorá iná krajina sveta. V Číne je viac než 100 rozdielnych značiek, ktoré vyrábajú elektrické autá a je to citeľne vidieť všade. Na našich zájazdoch spájame Čínu s Hongkongom, Taiwanom i Macaom. Je to vidieť v samotnom fungovaní krajiny, mentalite a aj vnímaní vzťahov. Osobne by som Hongkong odporučil každému, keďže, ako som spomínalm je to asi moje najobľúbenejšie mesto v Ázii. Avšak nie kvôli modernej architektúre, ale kvôli atmosfére. Taiwan, o ktorom Čína tvrdí, že jej patrí, je dlhodobo obľúbený ostrov našich klientov.
Diskusia v Prešove o živote cudzincov na Slovensku
Obyvatelia Prešova a okolia môžu spoznať kultúry a ľudí z rôznych kútov sveta. Migračné informačné centrum (MIC) Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) totiž v pondelok 11. marca o 18. hodine v prešovskej kaviarni Christiania organizuje diskusiu pod názvom Aj my sme tu doma so zaujímavými hosťami pôvodom z Afganistanu a Kene o živote cudzincov na Slovensku. Hovoriť budú aj o tom, ako sa žije cudzincom na Slovensku, prečo sa sem rozhodli prísť, či o tom čo sa tým pre nich zmenilo. Fotografická výstava priblíži život v Afganistane a návštevníci budú môcť ochutnať gastronomickú špecialitu Mantu zo Strednej Ázie. Vstup na podujatie je bezplatný.
Spoznávať iné (nám málo známe) kultúry môžeme rozličnými spôsobmi. Asi najjednoduchšie a najpohodlnejšie to ide cez žalúdok. Nezáväzné debatovanie nad receptami či ingredienciami rôznych jedál sa potom ľahko môže vyvinúť aj do hlbších rozhovorov či priateľstiev. Cestuješ po svete, tešíš sa na chutné lokálne jedlo, no napokon aj tak skončíš v McDonalde alebo v reštaurácii, ktorá je turistickou pascou a kráľovstvom polotovarov. Ak si nedáš prácu so zisťovaním u miestnych, ktorý podnik je ozaj dobrý, tak sa ti to môže stať veľmi jednoducho.
Stretnutie kultúr v Mareene
Nezáväzné debatovanie nad receptami či ingredienciami rôznych jedál sa potom ľahko môže vyvinúť aj do hlbších rozhovorov či priateľstiev. „Brunche mávame zhruba od nášho vzniku, občas mali nejakú tematiku, ale skôr sme ich nazvali: Sobotný alebo Nedeľný brunch, kedy sme buď my pripravili jedlo, alebo sme oslovili niekoho z cudzincov, aby niečo priniesol. Cieľom bolo, aby si návštevníci alebo naša komunita vymieňali jedlo navzájom. „Vzniklo to tak, že za nami prišiel pán Said, ktorý prevádzkuje obchod s perzskými kobercami a chcel tu spraviť prezentáciu, ale nie len kobercov, ale celkovo iránskej kultúry. Tak sme sa dohodli, že mu dáme priestor. Dvor Mareeny vyzdobený kobercami od výmyslu sveta sa rýchlo zaplnil ľuďmi. Je to ideálna príležitosť pre miestnych spoznávať inú kultúru, ale aj pre iránsku komunitu na Slovensku bližšie sa spoznať.
Pán Said pripomína, že všetky koberce, ktoré predáva, sú ručne tkané z vlny a hodvábu a prírodne farbené. „Perzský koberec je investícia do budúcnosti, pretože rokmi stúpa na cene,“ dodáva. Majiteľ reštaurácie Amir prišiel na Slovensko pred tromi rokmi. V Iráne sa takisto venoval gastrobiznisu, ale po eskalácii napätia medzi Iránom a USA sa rozhodol odísť. Hovorí, že si vybral Slovensko, pretože sa mu pripadalo ako pokojná a bezpečná krajina. Pred dvomi rokmi si tu založil reštauráciu Orchidea s tradičným iránskym jedlom. A o sladkú bodku sa postarala nedávno otvorená perzská cukráreň Sweet land. Ponúkali baklavu rozličných druhov a ďalšie sladké špeciality.
Ochutnávka perzskej kultúry sa plynulo preklopila do rozhovorov, spoznávania nových ľudí a príjemného letného vysedávania na trávniku či kobercoch. „Stretli sa tu jednak cudzinci, ale aj Slováci, vždy na tých podujatiach je to tak pol na pol. Máme aj dobrovoľníčku, ktorá je z Iránu, aj viacero klientov z Iránu, čiže aj pre nich je to fajn miesto stretnúť ostatných Iráncov,“ dodáva Monika. Rozličné multikultúrne podujatia, ktoré združenie Mareena organizuje po celý rok, vyvrcholia septembrovým Mareena festivalom. „Bude to jednodňové podujatie u nás v záhrade, kde dáme priestor viacerým cudzincom. Budeme ponúkať jedlo, afganské, indické, iránske či iracké. Snažíme sa o rozmanitosť a naši klienti budú variť takisto jedlo z tej danej kultúry,“ dodáva Monika. Mareena festival sa uskutoční 7.
tags:
