V spoločnosti existujú určité nepísané pravidlá, ktoré, keď všetci dodržiavame, tak sa nám na svete krajšie žije. Avšak, nie každý ich úplne ovláda, čo potom spôsobuje menšie vnútorné nervové výbuchy viacerých z nás. Základné pravidlá etikety by mal poznať každý. Ak máš pocit, že máš nejaké medzery, tak je ten pravý čas si ich doplniť. Môžeš s nimi najbližšie ohurovať svoju budúcu priateľku, určite to zaberie.
Predstavovanie sa: Zbavovanie sa anonymity
Zmyslom predstavovania je v podstate zbavovanie sa anonymity, uvádzanie neznámeho jedinca do konkrétnej spoločenskej situácie. Po predstavení sa z neznámeho pána stáva muž s menom. Pokúsime sa vymedziť, čo je v situácii predstavovania pre človeka, ktorý chce byť pokladaný za dobre vychovaného, za gentlemana či dámu, absolútne nevyhnutné a kedy možno voliť medzi konzervatívnejším a modernejším prístupom.
Kedy sa (ne)predstavovať
- Nemusíme sa predstavovať kdekoľvek, kde je zhromaždený väčší počet ľudí.
- Nepredstavujeme sa svojmu susedovi vo vlaku, autobuse, divadle, kine, na výstave.
- Nepredstavujeme sa ani vtedy, keď si prisadneme k čiastočne obsadenému stolu v reštaurácii či kaviarni - ani ak v týchto situáciách povieme niekoľko zdvorilostných viet.
- Práve tak nie je predstavenie ani z jednej strany potrebné, ak žiadame niekoho o informáciu, pomôžeme niekomu s batožinou, ponúknutím ohňa a podobne.
Naproti tomu je nevyhnutné predstaviť sa pri úradnom či pracovnom rokovaní a ak chceme na verejnosti osloviť všeobecne známu osobu. Je vhodné sa predstaviť dáme pri tanci - ak ju muž vyzve do tanca niekoľkokrát, stáva sa predstavenie nevyhnutnosťou. V kontakte muža so ženou to znamená, že muž sa musí predstaviť vždy, ak rozhovor presiahne zdvorilostné frázy.
Nijaká žena, ktorá chce byť pokladaná za dámu, by sa nemala baviť s mužom, ktorého nepozná po mene. Ak sa zamyslíme nad týmto pravidlom, pochopíme, že má svoju logiku. A najmä v dnešnej spoločnosti, ktorá veľa ráz nedbá tak na konvencie. Žena má v spoločenskom styku v porovnaní s mužom vždy výsadnejšie, prednostnejšie postavenie.
V danej situácii, keď mužovou povinnosťou je predstaviť sa, žena tak urobiť nemusí. Môže si zvážiť, či prezradí svoje meno. Toto pravidlo sa netýka pracovného styku a tých situácií, keď má žena iniciatívnu úlohu, v akomkoľvek obchodnom rokovaní (v úlohách, ktoré boli kedysi vyhradené iba mužom).
Predstavovanie ďalších osôb
Okrem situácií, keď sa človek nemusí predstaviť sám, by sme ešte mali vedieť aj to, v ktorých prípadoch nesmieme zabudnúť predstaviť ďalšie osoby. Logika spoločenského správania napovedá, že ide o situácie, keď sme v určujúcej, "ručiteľskej", zodpovednej úlohe. Pri druhom prípade je vhodné sa zastaviť, pretože je až zarážajúce, ako často sa toto pravidlo v bežnom styku ignoruje.
Veľakrát je nastupujúci pracovník ponechaný sám na seba a záleží na jeho vlastnej iniciatíve, ako a kedy sa s ostatnými zoznámi. Pre konzervatívne založených jedincov to môže byť dokonca ťažké, pretože predchádzajúce spoločenské pravidlá v podstate nedovoľovali priame predstavenie (etiketa si vyžadovala predstavenie prostredníctvom tretej osoby). Bezprostredný priamy nadriadený by mal svojho podriadeného predstaviť všetkým spolupracovníkom.
Malo by sa to stať absolútne samozrejmou súčasťou jeho pracovných povinností, formálnym prejavom jeho schopnosti riadiť. Tak ako hostiteľ ručí za svojich hostí, nadriadený za svojich podriadených, garantuje muž postavenie svojej manželky, partnerky, rodičia svojich detí aj napriek tomu, že predstavovať svoje deti nie je nevyhnutne potrebné, je to vhodné. Učíme tým deti spoločenskému styku, podporujeme ich sebaistotu a individualitu. Mali by sme trvať aj na tom, aby nám deti vždy predstavovali svojich kamarátov.
Vždy predstavujeme spoločensky menej významnú osobu človeku významnejšiemu. Spôsob predstavovania má svoje ďalšie pravidlá. Predtým bolo v podstate neprípustné predstaviť sa sám. Predstavenie musela vždy sprostredkovať tretia osoba. Dnešná spoločenská konvencia toleruje aj predstavenie priame. Neznamená to však, že by sme spôsob nepriameho predstavenia mali zavrhovať a pokladať za prežitý.
V niektorých situáciách je nielen vhodný, ale dokonca aj nevyhnutný, a to pri oficiálnych a spoločensky významnejších príležitostiach. Pri pracovných kontaktoch je prípustné, a často nevyhnutné, predstavenie priame. V týchto prípadoch sa dokonca preferuje stručnosť a neokázalosť. Pri obchodných a podobných rokovaniach teda stačí pozdraviť sa a povedať "Som Ján Novák, zástupca firmy tej a tej". Po stisku rúk sa už môžeme venovať predmetu rokovania. (Šetríte tak čas svojho partnera.
Ako sa predstavovať
Priame predstavenie pri formálnejších príležitostiach je vhodné začať trochu obradnejšie. "Dovoľte, aby som sa vám predstavil". Nevyhŕkneme hneď svoje meno, pretože váš slušne vychovaný partner by mal mať príležitosť skutočne vám to dovoliť - jemným pokývnutím hlavy, úsmevom, gestom. Pri predstavovaní treťou osobou, ktoré má najobradnejší ráz, osloví táto osoba spoločensky významnejšieho človeka (staršieho, ženu atď.): “Pán xy, dovoľte, aby som vám predstavil pána AZ".
Pri osobách známych, spoločensky vysoko postavených neoslovujeme menom, ale iba titulom, funkciou. Hovoríme teda, pán prezident, pán minister, pán riaditeľ.. Významných umelcov oslovujeme Majstre. Mená predstavovaných osôb uvedieme aj s akademickým titulom (inžinier, doktor, profesor, akademik atď.), v služobnom styku treba uviesť funkciu (riaditeľ, námestník, vedúci oddelenia, prokurátor, primár atď.).
Pri predstavovaní je vhodné stručne bližšie charakterizovať predstavované osoby - ich záujmy, prednosti, dôvod, prečo stojí za to sa s nimi zoznámiť. Umožňujeme tým predstaveným partnerom bez ťažkostí nadviazať konverzáciu. Po úvodnej formulke sa obaja predstavovaní jemne uklonia a spoločensky významnejšia osoba podá ruku na stisnutie (to je v našich podmienkach povinnosťou, pozabudnutie by sa mohlo chápať aj ako urážka).
Zvykom je pri stisku rúk vysloviť jeden variant vety "teší ma, že vás poznávam". Potešenie má prejaviť prvá predovšetkým osoba spoločensky významnejšia. Pri predstavovaní musia muži v každom prípade stáť (netýka sa to iba veľmi starých, chorých a invalidných). Žena smie sedieť, ak jej predstavujú muža alebo výrazne mladšiu ženu. Muž tiež nemusí vstávať pri predstavovaní v divadle, keď sa už usadil a nedovoľuje to úzky priestor uličky. Je však samozrejme oveľa vhodnejšie, aby sme s predstavením počkali až do prestávky.
Oslovovanie
Pri oslovovaní je potrebné si zapamätať, že v našich podmienkach oslovujeme pán, pani a slečna iba osoby neznáme, teda tie, ktorým sme neboli predstavení. V ostatných prípadoch pripojíme buď akademický titul, funkciu alebo priezvisko. V niektorých prípadoch je obvyklé oslovenie pani, slečna plus krstné meno (napr. v kaderníctve: tento spôsob je vžitý aj v určitých profesionálnych skupinách napr. v divadlách - je však dovolený iba tým, ktorí sú súčasťou týchto skupín, má totiž v sebe istú mieru familiárnosti).
Krstným menom oslovujeme iba veľmi dobrých priateľov a známych, spravidla tých ľudí, s ktorými si tykáme. Oslovovanie krstným menom je zvyčajné aj v rozličných záujmových kluboch (športových, ochotníckych krúžkoch a pod.). Hovoriť komukoľvek iba priezviskom je úplne chybné a svedčí o nedostatku spoločenského taktu.
Mieru dôvernosti spoločenského kontaktu osôb vyjadruje aj vykanie a tykanie. Rozhodne by sme tykanie nemali zneužívať. Vykanie oveľa lepšie vyjadruje vzťah vzájomnej úcty. Zvyčajné je tykanie medzi priateľmi či príbuznými, veľakrát aj vzdialenejšími. V širšom meradle ide už o otázku spornú, lebo tykanie zvádza k zbytočnej familiárnosti a dôvernosti. Tykanie vždy navrhuje osoba spoločensky významnejšia, žena mužovi, starší mladšiemu, nadriadený podriadenému.
Vizitky
K predstavovaniu patria aj vizitky, navštívenky. Ich pôvodným účelom bolo ohlásenie návštevy odovzdávali sa služobníctvu a podriadenému personálu v úradoch. V osobnom styku ich v tomto zmysle už zvyčajne nepoužívame, ale pri služobných rokovaniach je táto forma predstavovania dokonca spoločensky najsprávnejšia. Navštívenku odovzdávame sekretárke, tá nás ohlási a oznámi nám, či a kedy nás môžu prijať.
Ak prijatie nasleduje ihneď a ak nás priamo osloví prijímajúci menom (a to je vhodné), nepredstavujeme sa už znova. Vizitky môžeme použiť aj na odovzdanie jednoduchého odkazu (píšeme ho na druhú stranu navštívenky). Prikladáme ich aj k darčekom a kvetinám, ak ich neodovzdávame osobne. Vizitkou sa možno poďakovať za blahoželanie alebo darček (do ľavého dolného rohu pripíšeme p.r.), môžeme ju použiť aj na blahoželanie (vtedy pripíšeme p.f., pri blahoželaní k novému roku pripájame letopočet).
Pozdrav
Základnou povinnosťou ženy pri pozdrave je pozdrav' vrúcne prijať a s úsmevom opätovať. Klobúk si pri pozdrave neskladá. Pozdrav môžeme dovŕšiť bližším kontaktom, ktorým je podanie ruky. Niektoré národy z hygienických dôvodov taký fyzický kontakt vôbec nedovoľujú. Indickým pozdravom sú zopnuté ruky a úklon hlavy, mohamedáni sa dotknú čela a svojich pŕs. V našich zemepisných šírkach je však podanie ruky zvyčajné - no nemalo by sa zneužívať (niekedy k tomu máme tendenciu).
Hovorí sa, že zo spôsobu podania a stisku ruky možno posudzovať povahu človeka. Fakt je, že nedbanlivé alebo mdlé podanie ruky bez pohľadu do očí pôsobí nepríjemne a akoby usvedčovalo z nezáujmu. Človek, ktorému záleží na dojme, akým na svoje okolie pôsobí (z drobnosťami tvoríme vlastný obraz v druhých; to dobre vedia podvodníci najrôznejšieho kalibru, "dobrý dojem" a dôveryhodnosť potrebujú na výkon svojej "profesie"), venuje podaniu ruky zodpovedajúcu pozornosť a naučí sa primeranému stisku.
Pri podávaní ruky platí presne opačné poradie ako pri pozdrave. Ruku vždy podáva ako prvá osoba spoločensky významnejšia. Pobozkanie ruky kedysi patrilo aj u nás k bontónu. Ženy stredných a vyšších spoločenských vrstiev tento spôsob pozdravu priamo vyžadovali a nepodávali ruku na stisnutie. Dodnes zostalo pobozkanie zvykom v Poľsku alebo hoci v Maďarsku (aj na Slovensku sa s ním stretávame častejšie ako v Čechách). Nie je vylúčené, že sa s obohacovaním spoločenského života väčšmi rozšíri aj tu.
Pobozkanie ruky
Ako teda na to? Muž uchopí ženu jemne za prsty, mierne sa skloní k jej ruke, ktorú zároveň pozdvihne k ústam. Bozk je väčšmi symbolický než skutočný. Rozhodne je neprípustné vlhké pritisnutie pier na kožu. Ruku v rukavičke muž nebozkáva, len naznačí priblíženie ruky k ústam. Na ulici je táto forma pozdravu nevhodná. Používame ju len pri veľmi výnimočných príležitostiach. Ak takú príležitosť nedokážeme svojím spoločenským taktom odhadnúť, radšej zostane pri tradičnom pozdrave, ktorým sa nič nepokazí.
Pri bozkávaní ruky je veľmi dôležité správanie ženy. Nemala by sa rozpačito brániť, schovávať ruku za chrbát, všelijako sa zvíjať a chichotať - prezrádza tým svoju spoločenskú neskúsenosť a neznalosť základných pravidiel. Žena - i dievčina - by pobozkanie ruky mala prijať so samozrejmosťou, ale bez spupnosti. Nemala by význam tohto "vyznamenania" preceňovať.
Bozk
Najdôležitejší pozdrav je bozk. Okrem vášnivých bratských štátnikov sa bozkávajú iba ľudia dobre známi. Na verejnosti by sa nemali odohrávať bozky milenecké, prípadne manželské, ak nezostanú v zdvorilostnej podobe. Na vidieku býva dobrým zvykom, že sa bozkávajú členovia širokej rodiny, keď sa zídu pri výnimočných príležitostiach. Ani vtedy sa však nebozkávajú muži: muži bozkávajú ženy, bozkávajú sa aj ženy navzájom.
Takýto priateľsko-príbuzenský bozk sa odohráva asi takto: žena podá mužovi ruku, obaja sa k sebe priblížia tvárami, muž ženu zľahka pobozká na líce, žena muža nebozkáva.
Špeciálne situácie pri pozdrave
Špeciálne ustanovenia pre pozdrav sa týkajú niektorých situácií. Ak zdravíme príchodiacich povedzme v reštaurácii alebo niekde u známych na večierku, treba vedieť, kedy máme vstať a kedy môžeme zostať sedieť. Kým muži musia povstať takmer vždy (posediačky zdravia iba mužov mladších alebo výrazne nižšie spoločensky postavených), žena zasa takmer nikdy nemusí vstať. Iba ak zdraví staršiu dámu, váženého seniora alebo osobu významnú.
Niekedy treba zdraviť aj rudí neznámych. Napríklad ak oslovíme chodca na ulici a žiadame ho o informáciu alebo pomoc, nesmieme a pozdrav zabudnúť. Neznámych rudí zdravíme tam, kde ich stretávame iba málo. Výnimočným prípadom je už dnes pohrebný sprievod, ktorý muž zdraví zdvihnutím klobúka a úklonom, žena pokývnutím hlavy.
Etiketa v reštaurácii
Vstupom do pohostinstva, kaviarne, reštaurácie a obchodných podnikov služieb verejnosti vstupuje človek zároveň do trochu zložitejších spoločenských vzťahov a kontaktov. Zhruba sa dá povedať, že v tomto prostredí ide o tri typy vzťahov: vzťah medzi hosťom a obsluhujúcim, medzi hosťami, ktorí sa navzájom poznajú a medzi hosťami neznámymi. Náročnosť na poznanie pravidiel narastá s náročnosťou typu podniku.
So stúpajúcou cenou zároveň stúpa aj možnosť očakávania hosťa a nároky, ktoré môže klásť na obsluhu. V najdrahších zariadeniach sa hosťovi toleruje oveľa viac ako sa napríklad v reštaurácii strednej kategórie rešpektujú rozmary, výstrednosti, dokonca aj neznalosť pravidiel slušného správania. V rozličných typoch rýchleho občerstvenia so samoobsluhou (jedáleň, bufet, automat, mliečny bar) vystačíme s jednoduchou zdvorilosťou k personálu či ostatným hosťom.
Slušný človek sa nedá horším prostredím strhnúť k hrubostiam, aj keď sa s nimi môže stretnúť, a to aj od zamestnancov takého podniku. Nie je však taktné vyvyšovať sa svojou "vychovanosťou" a vychovávať ostatných. Konfliktom je lepšie sa vyhnúť, ako v prípade náhodnej nezhody s niekým dokazovať svoju pravdu. V lepších reštauráciách, kaviarňach, cukrárkach, vinárňach, nočných baroch a pod. sa od nás očakáva, že sme oboznámení s príslušnými vzorcami správania.
Najlepšie poznanie je vlastná skúsenosť; preto by si rodičia mali niekedy urobiť čas, aby svoje dorastajúce deti s takým prostredím zoznámili, vysvetlili im všetko potrebné a trebárs komentovali jednotlivé situácie, pri ktorých sú prítomní. Pri vstupe do reštaurácie vždy vchádza prvý pán. Ak ide o väčšiu spoločnosť, idú za pánom všetky dámy a za nimi potom ostatní muži. Spoločensky menej významná osoba je povinná starať sa o osobu významnejšiu. To platí po celý čas pobytu v reštaurácii.
Kvôli prehľadnosti hovorme o mužovi a žene. Muž teda vstúpi prvý, aby ženu uviedol do cudzieho prostredia. V šatni jej pomôže vyzliecť kabát a postará sa o jeho uloženie. Ak s ním ide viac žien, pomôže len tej najstaršej (najváženejšej), ostatné nečakajú a postarajú sa o seba samy. Muž nájde miesto pri stole, na čo je niekoľko možných spôsobov: buď prechádza miestnosťou s partnerkou, ktorá sa vyjadrí, či jej miesto vyhovuje, alebo ho nájde sám a pre partnerku sa vráti.
V o všetkých lepších reštauráciách, baroch či vinárňach sa o príchodiacich stará čašník, ktorý ich ku stolu uvedie. Ak nie je v miestnosti voľný stôl, vyhľadáme si vhodný stôl poloobsadený , kde sediacich najskôr pozdravíme, požiadame o dovolenie, či si môžeme prisadnúť (očakávame, že budú súhlasiť) a za súhlas sa poďakujeme. Čestné miesta pri stole v reštaurácii sú tie, ktoré sú chránené pred prevádzkou a z ktorých je dobrý výhrad po miestnosti.
Pri sadaní k stolu muž odsunie stoličku od stola, a potom ju prisunie späť tak, aby si žena mohla sadnúť. V prípade, že k stolu uvádza čašník, preberá túto povinnosť on vo svojej funkcii zástupcu hostiteľa. Ak prichádza muž so ženou ku stolu, kde sedia ich známi, mali by muži pri stole povstať a po vzájomných pozdravoch s prípadným podaním ruky znovu si sadnúť až po žene.
Zásady stolovania
V súčasnosti by sa mohlo zdať, že zásady stolovania sú prežitkom minulých storočí a v modernej dobe pôsobia príliš strojene. Nie je to však pravda. Ich dodržiavanie je prejavom slušnosti a minimálne pri stolovaní mimo rodinného kruhu by sme sa nimi mali riadiť. Ako používať taniere, príbory a obrúsky, aby sme si nespôsobili faux pas v spoločnosti?
Prestieranie stola
Bez ohľadu na to, na akú príležitosť prestierame stôl, základom by mal byť biely obrus. Cez okraj stola by mal presahovať približne tridsať centimetrov. Následne ho môžeme k danej príležitosti doladiť farebným prestieraním, obrúskami či stredovými pásmi s rôznymi motívmi (slávnostné, sezónne ladené…). Na stôl kladieme podľa potreby plytký, alebo hlboký a plytký tanier. Pri špeciálnych príležitostiach môžeme použiť aj podkladací tanier, ktorý však nie je určený na jedlo, ale vyhradzuje miesto pred hosťom.
Umiestnenie príborov a pohárov
Príbor umiestnime vedľa veľkého taniera nasledovne: na ľavú stranu dáme vidličku a na pravú stranu nožík otočený čepeľou smerom k tanieru. Vedľa nožíka z pravej strany nasleduje lyžica. Ak bude súčasťou večere predjedlo, je potrebné pridať ešte jeden súbor príboru, ktorý umiestnime z vonkajšej strany k hlavnému príboru v rovnakom usporiadaní ako predchádzajúci. Dezertný príbor sa ukladá nad hornú stranu taniera. Poháre ukladáme vpravo nad taniermi. Ako prvý bude stáť pohár na aperitív, a to konkrétne nad čepeľou hlavného noža.
Na stole by nemali chýbať základné dochucovadlá jedla a obrúsky. Úloha hostiteľa je dozrieť na správne podávanie jedál. Slušné správanie sa a dodržiavanie základných pravidiel patrí tak do reštaurácie, ako aj do domáceho prostredia - či už stolujeme s rodinou, alebo s priateľmi. Pri spoločenskom obede a večeri by sme mali sedieť vzpriamene, opieranie sa lakťami o stôl je neprípustné. Nech sme akokoľvek hladní, jesť sa má pomaly a distingvovane, odrezávame si a naberáme malé kúsky jedla. Mľaskanie a sŕkanie polievky nepatrí medzi prejav slušnosti.
Nerozprávame s plnými ústami, vždy ich máme prázdne, ak chceme niečo povedať. Ak je k dispozícii látkový obrúsok, ten sa dáva na kolená, pričom ženy si ho majú rozprestrieť len na polovicu, muži zase celý. Jeho účelom je ochrániť nás pred ušpinením a poslúžiť môže aj na utretie úst. Ak nám padne na zem, nedvíhame ho, ale požiadame hostiteľa či čašníka o nový. Použitý obrúsok poskladáme a položíme na stôl po ukončení hostiny tak, aby prípadné nečistoty či škvrny z obrúska nebolo vidieť. Papierová servítka sa odkladá naľavo od taniera a keď dojeme, uloží sa na tanier.
Používanie príboru
Jesť začíname vždy s príborom, ktorý je umiestnený najďalej od taniera a postupujeme smerom k tanieru. Ak menu obsahuje chlieb a pečivo, tak z neho neodhryzujte, ani ho nekrájajte. Podľa správnosti sa z neho majú odlamovať malé kúsky. Ak na pečivo nemáte určený tanierik, môžete si ho položiť na servítku naľavo. Mäso od kostí oddeľujeme príborom, ak to v danej reštaurácií nie je povolené za pomoci rúk. V takom prípade je povinnosťou čašníka priniesť nám misku s vodou na opláchnutie prstov.
Ak nám jedlo spadne zo stola, stáva sa pre nás neexistujúcim, rozhodne na danú vec neupozorňujeme a spadnuté jedlo nedvíhame zo zeme. Prevrátenie pohára s nápojom nie je vecou, ktorá by mala pokaziť naše posedenie. Dôležitou zásadou stolovania v reštaurácii je, aby sme nikdy nezačali ukladať použité taniere a príbory na kôpky, či dokonca ich ukladať na vedľajší stôl. Či už sme hostiteľom, alebo hosťom, mali by sme dbať o dodržiavanie základných zásad stolovania. Veď príjemné posedenie, to nie je len chutné jedlo, ale aj dobrá atmosféra, na ktorej sa podieľa ako čisté a pekné prestieranie, tak aj správanie sa jednotlivcov za stolom.
Pravidlá správania na ulici
Ako sa správať na ulici? Jedno zo základných pravidiel, ktoré, žiaľ, stále veľa ľudí neovláda je, že sa chodí vždy po pravej strane chodníka. Tým pádom ťa môžu ostatní okoloidúci jednoducho predbehnúť bez toho, aby s tým mali nejaký problém.
Etiketa tiež hovorí, že po chodníku môžu prechádzať maximálne dvaja až traja ľudia pri sebe, v prípade, že nikomu neprekážajú v ceste. V prípade skupiny je fajn, ak sa počas rušnej premávky za seba zaradíte, samozrejme, to neplatí o 3 ráno, keď sú ulice prázdne.
V prípade, že si ten, ktorý etiketu ovláda, ale máš pred sebou na chodníku hlúčik ľudí, ktorých by si rád obišiel, tak namiesto šomrania, môžeš použiť čarovnú formulku: „S dovolením, prosím“. Je to jednoduchšie ako v sebe dusiť pasívnu agresiu. Žena by mala ísť mužovi po pravej strane, a to z dôvodu, aby mal muž voľnú pravú ruku, keďže pravidlo pochádza z obdobia, keď sa tasili zbrane pravou rukou. Muž preto potreboval mať ženu po svojej pravici, aby ju vedel ochrániť. Neplatí to však v prípade, že je žena tvoja manželka. Vtedy by mala kráčať po tvojej ľavici.
Dávanie pozor na ulici
V novodobej etikete by malo byť určite zahrnuté aj pravidlo, že by ľudia nemali pozerať do mobilov. Určite sa nemusíš trápiť tak veľmi, ako sa trápila Mia vo filme Denník princeznej. Avšak existuje niekoľko pravidiel, ktoré by mal každý ovládať. Pri jedení by si sa napríklad nemal nakláňať k vidličke či lyžici.
Aby sa ťa čašníci v reštaurácii nemuseli pýtať, či ešte ješ alebo si už dojedol, existuje na to skvelé pravidlo. V prípade, že si chceš dať prestávku v jedení, tak príbor položíš šikmo smerom od seba. Ak si už jedlo dojedol, tak príbor položíš na tanier v spoločnom smere. V prípade, že necháš príbor na tanieri prekrížený, znamená to, že ti nechutilo.
Pri jedle by si sa nemal podopierať lakťami o stôl. Ruky si môžeš oprieť o stôl zápästím.
Prijímanie darov a komplimentov
Aj pri takomto niečom existujú pravidlá správania, ktoré by si mal dodržiavať. Tak napríklad, ak dostaneš nejaký dar, podľa etikety by si ho mal rozbaliť a neodkladať na bok. Môžeš sa prípadne opýtať, či chce človek, ktorý ťa obdaroval, aby si si darček odbalil. Rovnako je to aj s kvetmi. Pri predstavovaní je potrebné vždy vstať. Väčšina ľudí pozná ten zázračný moment, keď sa ti niekto predstavuje, a ty v momente netušíš, ako sa volá. Podľa etikety nie je neslušné opýtať sa na meno znova.
Navrhovanie tykania
Tykanie by podľa etikety mal navrhnúť starší mladšiemu alebo nižšie postavenému.
tags:
