Francúzsky umelec Édouard Manet preklenul priepasť medzi dvoma umeleckými smermi 19. storočia - realizmom a impresionizmom. Bol inovátorom v oblasti farebnej kompozície, odmietol konzervatívne cítenie Akadémie krásnych umení a vo veľkej miere upustil od náboženských alebo alegorických tém v prospech zobrazení meštianskeho života. Manet sa však s ich hnutím nikdy nestotožnil. Jeho obrazy vyvolali pohoršenie verejnosti a obdiv avantgardných umelcov, ktorí sa neskôr stali známi ako impresionisti.
Život a dielo Édouarda Maneta
Édouard Manet sa narodil 23. januára 1832 v Paríži do rodiny z vyššej spoločenskej vrstvy. Jeho otec bol úradníkom na francúzskom ministerstve spravodlivosti a matka krstnou dcérou švédskeho korunného princa. Manetov strýko Edmond Fournier podporoval záujmy chlapca a organizoval mu časté výlety do Louvru. V roku 1848 sa mladý Manet nalodil na námornú loď smerujúcu do Brazílie. Jeho otec dúfal, že sa mu zapáči námornícky život. Manetovi sa však nepodarilo zložiť skúšky, a tak sa už o rok vrátil domov. Ako 18-ročný Manet dostával lekcie kreslenia a maľovania, ktoré mu dával výtvarník Thomas Couture. V rokoch 1853-56 cestoval po Európe, aby sa oboznámil s dielami maliarov ako Frans Hals, Diego Velázquez či Francisco Goya. Následne si v roku 1856 otvoril vlastný ateliér.
Námetmi pre jeho obrazy sa stali obyčajní ľudia vykonávajúci každodenné činnosti. Manetov obraz Pijan absintu (1859) je príkladom jeho raných pokusov o realizmus, ktorý bol v tom čase najpopulárnejším štýlom. Avšak nekompromisný odraz reality života odrážajúci sa v postave opitého muža nebol akceptovaný. V roku 1862 sa Manet zosobášil so Suzanne Leenhoffovou - údajnou milenkou jeho otca. Celé hodiny strávil pod holým nebom pozorujúc módny dav obyvateľov mesta, aby namaľoval Koncert v Tuilerijských záhradách (1862). Toto dielo zdanlivo zobrazujúce náhodných ľudí je v skutočnosti výberom prominentných osobností parížskeho meštianskeho sveta počúvajúcich koncert. Téma obrazu sa nepozdávala parížskej umeleckej vrchnosti, keďže mestské scény sa v 60. rokoch 19. storočia nepovažovali za vhodný námet pre umenie.
Raňajky v tráve: Škandál a inovácia
Pravdepodobne najznámejším umelcovým dielom je obraz Raňajky v tráve z roku 1863. Dvojica oblečených mužov sediacich vedľa nahej ženy znepokojila viacerých členov poroty, ktorí sa starali o výber malieb na výstavu Parížskeho salónu. V tomto diele, ktoré odmietli vystaviť, spojil autor tému nedeľných výletov a u mešťanov obľúbených piknikov spolu s prostitúciou. V tom období však viac než 4.000 obrazov odmietli zverejniť v salóne. V reakcii na to Napoleon III. zorganizoval Salón odmietnutých.
V roku 1865 sa Manet opäť pokúsil o prijatie Parížskym salónom a predstavil obraz Olympia (1863). Tento portrét inšpirovaný Tizianovou Venušou z Urbina, zobrazujúci nahú krásku pózujúcu na posteli, opäť vyvolal nevôľu. Manet však mal aj svojich zástancov. Jedným z nich bol spisovateľ Emil Zola, ktorý v článku z roku 1867 tvrdil, že takmer všetci významní umelci v začiatkoch urážajú citlivosť súčasného publika. Manetovými priateľmi sa stali maliari ako Paul Cézanne, Paul Gauguin, Edgar Degas, Claude Monet, ale i "prekliaty básnik" Charles Baudelaire. Na plátno zachytával aj tragické výjavy. Medzi rokmi 1867-69 napríklad vytvoril sériu obrazov pod názvom Poprava cisára Maximiliána.
V roku 1870 slúžil ako vojak počas francúzsko-nemeckej vojny a pozoroval ničenie Paríža. V apríli 1883 Manet podstúpil amputáciu nohy a krátko na to zomrel.
Význam Manetovho diela
Francúzsko, ktoré má dnes na mape dejín moderného umenia obrovský význam, za to v podstate vďačí skupinke neuznaných maliarov z polovice 19. storočia. Vtedajšiemu vkusu totiž kraľoval akademizmus - jediná inštitúcia, ktorá rozhodovala o tom, čo je v móde, bola Akadémia krásnych umení. Na výtvarnej scéne dominovala, a čo sa týka obsahu a štýlu udržiavala tradičné štandardy francúzskeho maliarstva. Za vhodné a dobré sa vtedy považovali okázalé historické a náboženské témy či portréty v nudnom, dokonale realistickom štýle a v konzervatívnych farbách. Krajinky, zátišia a témy zo súčasného života sa považovali za čosi menejcenné. Názor Akadémie bol rozhodujúci.
Maliar sa mohol stať úspešným a tak ľahšie získať zákazky len vtedy, ak mu porota prijala diela na výročný Salón v Paríži. Umelci, ktorí tam vystavovali, mohli za svoje diela vyhrať ceny, ľahšie sa im predávali a mnohokrát hneď dostali nové objednávky. Vystavovať na Salóne bolo vecou prestíže a tým aj lepších finančných ziskov. Pre porotu boli, samozrejme, vystavovateľné iba obrazy, ktoré boli podľa vkusu a štandardov Akadémie. Naleštené, realistické, vcelku nudné historické a alegorické scény plné pátosu. Mladší maliari však nemali chuť maľovať podľa strnulých pravidiel. Obdivovali Gustava Courbeta, ktorý medzi prvými chodil maľovať priamo do krajiny, a snažili sa posunúť hranice jeho realizmu, maľovali voľnejšie a jasnejšími farbami. Nezaujímali ich historické témy, ale svet a život, ktorý videli okolo seba. V skupine odmietaných realistov, ako sa sami nazývali, boli Claude Monet, Pierre-Auguste Renoir, Alfred Sisley a Frédéric Bazille, neskôr sa k nim pridali aj Camille Pissarro, Paul Cézanne a Armand Guillaumin.
V roku 1863 porota odmietla prijať na Salón Manetove Raňajky v tráve, pretože zobrazovali nahú ženu s dvoma oblečenými mužmi na pikniku, hoci akty žien boli v poriadku, ak sa objavovali v historických scénach alebo alegóriách. Jednoducho nebol akt ako akt. Cisár Napoleon III. si však odmietnuté práce prezrel a rozhodol, že verejnosť má právo sama posúdiť toto umenie, a tak v tom roku zorganizovali aj Salón odmietnutých. Samozrejme, veľa návštevníkov si ho prišlo pozrieť len preto, aby sa na maľbách zasmiali, ale výtvarníkom sa podarilo pritiahnuť pozornosť na nový smer v umení. Keď videli, že nemajú šancu dostať sa na oficiálnu prezentáciu, rozhodli sa, že si ju zorganizujú sami. V roku 1873 založili Monet, Renoir, Pissarro a Sisley asociáciu umelcov, aby mohli nezávisle vystavovať.
Prvú spoločnú výstavu otvorili o rok neskôr 15. apríla v Paríži na Boulevard des Capucines 35 v ateliéri fotografa Nadara, ktorý im svoje priestory požičal. Z ulice sa vchádzalo dovnútra po schodoch, steny výstavných miestností boli vymaľované červenou, Nadarovou obľúbenou farbou. Vstupné stálo jeden frank a katalóg 50 centimov. Výstava trvala mesiac, a aby bola prístupná všetkým vrstvám aj pracujúcim, pozrieť si ju mohli od ôsmej ráno do desiatej večer. Asociácia vyberala od výtvarníkov členský poplatok 60 frankov na rok a každý umelec mal právo vystaviť dva obrazy, i keď toto pravidlo sa potom celkom nedodržalo. Aby sa pokryli náklady na výstavu, z každého predaného diela mali umelci odviesť 10 percent v prospech asociácie. Inštaláciu výstavy umelci poňali svojsky. Diela roztriedili podľa veľkosti a potom zavesili podľa abecedy. Väčšinu z nich osobne Renoir, ktorý viedol výbor na jej inštalovanie, ale v podstate na všetky technické prípravy ostal sám.
Vystavovali dokopy 165 prác - medzi nimi päť olejomalieb a sedem pastelov od Moneta, štyri oleje, dva pastely a tri akvarely od Morisotovej, šesť olejov a jeden pastel od Renoira, desať prác od Degasa, päť Pissarrov, troch Cézannov a troch Guillauminov. Kritik a humorista Louis Leroy, ktorý písal pre parížsky plátok Charivari, ani netušil, že svojou recenziou tejto výstavy vojde do dejín. Na mušku si zobral práve Monetov obraz Impresia: východ slnka a svoj článok pomenoval Výstava impresionistov. Nový prístup k maľbe považoval iba za skicu a obrazy sa mu zdali priveľmi nedokončené, aby sa vôbec mohli volať obrazmi. O Monetovi aj ostatných písal veľmi ironicky: „Bol to vyčerpávajúci deň, keď som prišiel na výstavu spolu s pánom Vincentom, krajinkárom, žiakom akademického majstra Bertina, držiteľa viacerých ocenení a medailí. Prišiel sem bez náznaku podozrenia, myslel si, že tam budú obrazy, ktoré človek vidí kdekoľvek, dobré i zlé, presnejšie viac horších ako dobrých, ale nie priam nepriateľských k dobrým umeleckým spôsobom, láske k umeniu, forme a starým majstrom. Ale majstrov viac nechceme, môj úbohý priateľ! Všetko sme zmenili!“
Pri Pissarrovej krajinke pritvrdil: „Pri pohľade na túto šokujúcu krajinku si ten dobrý muž pom yslel, že má špinavé okuliare. Starostlivo si ich vyčistil a posadil na nos. Čo, preboha, je toto? Veď je to len zašpinené plátno! Nemá to ani vrch, ani spodok, ani predok, ani zadok... Vrcholom bol podľa neho kúsok, podľa ktorého posmešne nazval maliarov impresionistami: „Pozeral som na Bertinovho žiaka, ktorý prudko očervenel. Katastrofa sa zdala nevyhnutná, a bol to práve Monet, ktorý priložil do ohňa posledné polienko. Čo má ten obraz znamenať? Podľa katalógu Impresia: východ slnka... a aká sloboda, aká istota prejavu!
V prvý deň si výstavu prišlo pozrieť 175 návštevníkov a v posledný päťdesiatštyri - dokopy ju videlo približne 3 500 ľudí. Hoci bola jedinečná večernými otváracími hodinami, túto možnosť využilo tak desať až dvadsať ľudí denne, niekedy dokonca prišli len dvaja. Oficiálny Salón mal iné čísla - vstupné bolo desať frankov, vystavovalo sa štyritisíc prác a záverečná štatistika uvádzala približne 400-tisíc návštevníkov. Aj keď bola výstava impresionistov z hľadiska návštevnosti i predaja totálnou katastrofou, niektorí predávajúci nastavili ceny príliš vysoko. Pissarro chcel 1 000 frankov za svoj Sad a Monet pýtal rovnakú sumu za Impresia: východ slnka. Ani jeden z nich sa nepredal. Iba Sisley predal jednu zo svojich krajiniek za 1 000 frankov, ale len vďaka šikovnosti obchodníka s obrazmi Paula Duranda-Ruela. Z desiatich percent za predaj získala asociácia iba 360 frankov, čiže umelcom sa podarilo predať obrazy len za 3 600 frankov. Monet zarobil 200, Renoir 180 a Pissarro 130 frankov, zatiaľ čo Cézanne až 300 frankov. Renoir chcel za Lóžu 500 frankov, neuspel, ale neskôr ho predal za 450. Ani jeden obraz nepredali Morisotová, Boudin či Degas.
Záverečný účet bol hrozný. Výdavky na výstavu boli 9 272 frankov a príjmy 10 221 frankov s výnosom 949 frankov, k čomu sa pripojilo 2 360 frankov v nevyplatených podieloch.
Ideový základ impresionizmu
Maliari, vychádzajúci z naturalistickej techniky plein-air, s ťažkosťami a nedostatkom financií bojujúci Monet, Renoir, Degas, Pissaro, Morisot atď. namiesto práce v ateliéroch uprednostnili maľovanie pod voľným nebom. Vyhnali z ríše umenia zaužívané motívy rozprávky, mitológie, dejín, ideový obsah a klasické pravidlá kompozície. Hlásali, že pre maliara môže byť témou každý jav života, miesto kompozície obsadilo zvolenie jedného „výrezu“ prírody. Snaženie, aby - bez akéhokoľvek pridania - zachytili kúsok videnej reality, v koreňoch zmenilo staré chápanie obrazového pojmu. Maliar, ak chce premeniť prírodnú skutočnosť na umeleckú skutočnosť, nemá maľovať to, čo o veciach vie, ale to a tak, čo a ako vidí. S motívom má zachytiť pohľad, ktorý vníma. Namiesto obsahu myšlienkového tak vnikla nálada - atmosféra. Je však pravdou, že nálada malieb je strhujúca, zdanie je okúzlujúce.
Významní francúzski impresionisti
- Paul Cézanne (1839-1906)
- Edgar Degas (1834-1917)
- Édouard Manet (1832-1883)
- Claude Monet (1840-1926)
- Camille Pissarro (1830-1903)
- Auguste Renoir (1841-1919)
- Alfred Sisley (1839-1899)
Raňajky v tráve od Édouarda Maneta zostávajú významným dielom, ktoré podnietilo diskusie o umení, spoločnosti a konvenciách. Jeho vplyv na impresionizmus a moderné umenie je nepopierateľný.
tags:
