Spievanka a Zahrajko sú obľúbené postavičky detí na Slovensku. Svojim hudobným a výchovným projektom Spievankovo prinášajú radosť a poučenie. Spievankovo 3 je jedným z ich najznámejších diel, ktoré obsahuje množstvo chytľavých piesní a edukačných prvkov.
Spievankovo v materskej škole
Spievanka a Zahrajko navštívili deti v materskej škole a strávili s nimi celý týždeň. Zažili spolu veľa zábavy a naučili sa veľa užitočných vecí: upratať si hračky, poprosiť, poďakovať... Išli spolu aj na dopravné ihrisko a naučili sa, prečo je dôležité pekne papať, spinkať, umývať si rúčky a zúbky.
Spievankovo 3 DVD
Balenie obsahuje 2 DVD. Na jednom DVD je Spievankovo 3 a na druhom DVD je Film o filme, fotografie a vystrihnuté scény.
Zoznam piesní na DVD Spievankovo 3:
- My sme dvaja kamaráti
- Sen
- Čarovné slovíčka
- Do mestečka Poriadkova
- Zábava a šantenie
- O umývaní rúk
- Máme veľký hlad
- Zúbky
- Poobedný spánok
- Štyri kroky dopredu
- Na ceste si pozor daj
- Ponosa
- Choroba
- Hlava, ramená, kolená palce
- Všetko najlepšie
- Ja som žabka, ty si žabka
- Keď si kamarát
Pozrite si video k pesničke Ja som žabka alebo O jedle.
O tvorcoch
Richard Čanaky a Mária Podhradská sú okrem iného aj slovenskí speváci a spolu vydali napríklad aj tieto CD a DVD:
- Spievankovo 5 DVD
- Spievankovo 2 DVD
- Spievankovo I
Texty piesní a riekanky
Deti zbožňujú riekanky a pesničky. Tu je niekoľko príkladov:
- Keď pršalo, mrholilo, žabiatko sa narodilo, otvorilo sivé očka, skríklo mama, kŕŕŕk.
- Kukulienka, kde si bola, keď ta tuhá zima bola, ajajaj, kukuku, sedela som na buku, sedela som na tom dube, kde Janičko drevo rúbe.
- Ide pavuk postene, nosí zlaté prstene, ide pavuk po papuči, kým ho Janko nerozpučí.
- Kotkotkotkotdak, znesiem vajce ako klat, jedno predám, druhé zjem, kohútovi nepoviem.
- Naša mačka strakatá, mala 4 mačatá, 1 biele, druhé čierne, tretie žlté preveselé, a to štvrté strakaté, po mamičke okaté.
- Skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, na aké, na také, na zelené strakaté.
- Oli, oli Janko, kľakni na kolienko, umývaj sa, utieraj sa, podopri si bôčky, chyt sa za vrkočky, a vyber si koho chceš, koho najviac miluješ.
Pri všetkom zapájam fantáziu a hlavne mimiku, zmena hlasu, ukazovanie, aby to bolo čo najviac zaujímavé a zapamätateľné pre deti.
Jeseň pani bohatá
Mária Rázusová-Martáková
Jeseň pani bohatá, farbí stromy do zlata, premaľúva celý sad. Zletel vietor šiky-miky, hojdá všetky konáriky, vraj by stromy zobliecť rád. Vyhúda im celý čas:“Ide zima, bude mráz, pomrznete zaiste!” Ale strom mu rozosmiaty ako dáky peniaz zlatý púšťa len list po liste. Na polici v komore stojí vojsko v pozore a do okna nakúka… A to vojsko na parádu, to sú plody nášho sadu: krásne žlté jablká. Vojde Evka maličká- v žltých vláskoch mašlička -vyskočí a povie: “Jaj! Žltý jačmeň, žlté žitko, žltá skriňa, žlté sitko a von žltý celý kraj!”
ŽABIATKO
Ľudmila Podjavorinská
Keď pršalo, mrholilo, žabiatko sa narodilo, žabiatko ver´ silné ani buk, otvorilo sivé očká, skríklo: „Mama, kŕk!“ A mamička, žabka milá, veľmi sa mu potešila. Zavolala zakrátko: „Poďte, žabky, babky, tetky, poďteže k nám na posiedky, máme malé žabiatko!“ Hneď sa zbehli žabky-babky, znášajú mu nové hábky, košieľočky, čepčeky a periny i kolísku z trstiny. Dokola si posadali, žabiatku sa radovali: v celej šírej močarine nie je také krásne, milé žiadne iné! Vítajú ho škrekom-brekom: „Akože ho, neúrekom, akože ho nazveme, čo s ním robiť budeme?“ Dohodli sa s kvikom-kvakom-kvak, že ho nazvú Žaburiakom, tak! Okúpu ho v močarine - kvak! Povijú ho ako iné - tak! Mamička len hlavou kýva a do očiek sa mu díva: „V celej šírej močarine nie je také krásne, milé, žiadne iné!“ Staré žaby prisvedčujú - kvak, že je veru, že je veru - tak. „Papuľku má ani vráta - kvak!“ „Bude spevák ako tata - tak!“ „Očká veľké ako žiadne - kvak!“ „Čo nevidí, neukradne - tak!“ „Ako sane nôžky malé - kvak!“ „Bude majstrom vo futbale - tak!“ Mamička len hlavou kýva a do očiek sa mu díva, kolíše ho na podbeli, objíma ho od radosti pred očami žabích hostí až ho bolí bok. „Hneď ťa spapám od ľúbosti!“ Preľaklo sa žaburiatko- skok! Nikdy viac ho nevideli.
BIELA ZIMA
Skočil vietor po vysokú oblohu, doteperil ťažkú chmáru v batohu. Polietal po kraji trošku, potom spravil dieru v rožku a rozkázal: „Von sa, páper, veselo! Pokry zem a premaľuj ju na bielo!“ Zapadá svet bielym snehom deň aj noc: v poli, v hore, všade je homoc a moc. A keď slnko ráno vstalo, všetko biele čiapky malo. Krik, šum! Deti z domu bežia na kopec: Oj, sanica vždy je lepšia ako pec! A tam vonku, hore celou dolinou, polia, hory spia pod bielou perinou. Po cestách sa havran tára, stopy nôh do snehu vbára. Ako vládca lovil vlani krížom-kráž, teraz chodí po žobraní: “Čo mi dáš!“ „Nedám vtáčka ani máčka, len sa posť. príď, až bude zabíjačka, budeš hosť!“ A tak havran až do jari hľadá živnosť po chotári, a keď biela snežienka sa vynorí, čierny havran zas uletí do hory.
PRED KÚPAČKOU
Behá zajac po úbočí ako tieň: celý domček zaliala mu povodeň. Prerazila slabé steny, sebou vzala kôš pletený. Čo si počne na Veľkú noc neviete? V čom zas bude vajká nosiť po svete? Čo sa mu už nepridalo po roky, vzali farby na vajíčka potoky. Teraz stojí zahútaný, zmoklé pakle stíska v dlani... To je smola, o akej stene čuli: Zajko musí vajká farbiť v cibuli.
Mesiačik veľký, zlatistý bozkával brezu na listy: „Brezička, breza, riekni mi, prečo tak plačeš noci, dni?“ Pozrela breza do neba, otriasla slzy zo seba, pritisla lístky ku perám: „Mesiačik, druh môj..-umieram!“ „Čo?“ skríkol mesiac na skaly. „Čo?“ skaly trikrát zvolali. „Či sa ti dobre nedarí? Veď si najkrajšia v chotári!“ Zastenal pníček spanilý: „Deti mi srdce zranili, sekerou ťali do dreva, krv sa mi zo žíl vylieva!...“ Mesiačik zašiel - nastal deň, plakali listy - plakal peň. Keď svitla teplá nedeľa, ranená breza umrela.
SEDMIKRÁSKA
Plakala sedmikráska malá, klonila hlávku až po zem: „Tak by som veľmi, veľmi spala, a nevládzem a nemôžem! Včielka už dávno nechala ma, spia chrobáčiky pod kvetmi... Na lúke bdiem už len ja sama - a tak sa bojím hroznej tmy!“ I vykladá si ďalej čosi, rozpína lístky maličké a slza ani kvapka rosy zjagá sa na jej tváričke. Zbudí sa vetrík, čo spal v kríčku: Čože to?“ zvolá.„Zas je krik?“ „Nedá mi spať.“ „Tak nad hlavičku vyhrň si biely golierik.“ A sedmikráska nelení vá štúli svoj golier čipkový, a čo? Len chvíľka - už aj sníva o včielkach, muškách, čmeľovi.
A P R Í L
Prihnal sa vietor so sniežkom, otriaslo kašku pod briežkom. Brr! potom ešte poldeň celý sypal sa na ňu páper biely.,,Ó!“ stene kaška: ,,Beda mi! Kde sa mám podieť s kvietkami? Veď pre ten vietor, zimu veľkú beží mi smrtka po stebielku.“ A už jej hlávka ovisá, už myslí, koniec blíži sa. Tu škovránok, čo býval blízko, zastal ju tielkom pred vetriskom.,,Čo smútiš?“ povie. ,,Že je mráz? Neboj sa, veď to prejde zasa sneh, pre ktorý robíš stenky, bude tvoj nápoj pre korienky.“ Potom sa vtáčik do hrúd skryla kaška vypla tenkú byľa riekla si: „Veď jar je predsa, hlavičku hore, nedajme sa!“ A vydržala. Veru tak. Odrazu pošiel čierny mraka teraz kašku v mladej tráve bozkáva slnce ligotavé.
tags:
