Spotreba chleba na Slovensku: Štatistiky a porovnanie so životnou úrovňou

Chlieb je základnou potravinou ľudí. Vyrába sa od čias, keď človek domestikoval obilie. Avšak nielen chlieb, ale aj pečivo každého druhu predstavuje veľkú časť výživy. Hoci sa v priebehu rokov jeho spotreba znížila (ešte v stredoveku bol chlieb hlavnou zložkou potravy), ešte aj dnes sa vo väčšine domácností dostáva na stôl denne.

Pečivo je ako čerstvý tovar v predaji po celý rok. Môžete si ho tiež kedykoľvek pripraviť sami alebo tiež kúpiť ako mrazený polotovar. Pečivo sa v kuchyni ďalej nespracováva a možno ho kombinovať s maslom, syrom alebo marmeládou. Kým chlieb a bežné pečivo sa konzumujú prevažne na raňajky alebo večeru, sladké pečivo a jemné pečivo sa podáva skôr popoludní ku káve ako občerstvenie medzi hlavnými jedlami.

Pečivo, ako chlieb a žemle, je dôležitým zdrojom sacharidov. Celozrnný chlieb obsahuje napríklad mnoho užitočnej vlákniny. 100 gramov chleba obsahuje nasledujúce výživové hodnoty: deväť gramov bielkovín, 3,2 gramu tuku a 265 kalórií. Sladké pečivo a maškrty by sa však mali konzumovať iba obmedzene, pretože spôsobujú priberanie. Väčšinou obsahujú veľa tukov a cukru. Menej nápadné je sladké pečivo ako celozrnné sušienky alebo slané pečivo.

Podľa všeobecného chápania sa pod pojmom jemné pečivo rozumie všetko pečivo, ktoré obsahuje 90 percent múky a minimálne 10 percent tuku a cukru. Jemné pečivo sa vyrába z cesta, ktoré sa vyrába pečením, smažením alebo inými postupmi pri použití mletých obilných výrobkov so škrobom, tukom a cukrom. Preto aj trvanlivé pečivo patrí k jemnému pečivu, ak sa splní táto podmienka. Zvláštnou formou je diétne alebo bezlepkové pečivo.

K jemnému pečivu patria vrstvené koláče, tortové korpusy, lupačky, mramorové koláče, štóly, torty, torty s maslovým krémom, maslové koláče, sladké pečivo z lístkového cesta, koláče s posýpkou, viedenské korpusy, koláče z kysnutého cesta, ako koláč „Bienenstich“ a makový koláč.

Pokiaľ ide o chlieb, existujú regionálne a sezónne varianty, ale napriek tomu je možné urobiť hrubé rozdelenie: pšeničný chlieb, ražný chlieb, chleby z pšeničnej zmesi, chleby z ražnej zmesi, knäckebroty, ďalej špeciálnejšie chleby ako trojzrnný, štvorzrnný, ovsený, kukuričný, pohánkový alebo aj hrozienkový chlieb, chlieb s korením alebo tvarohový chlieb. Mnoho druhov chleba je výtvorom pekárov a nie každý chlieb je možné dostať v každej pekárni.

Pod názov bežné pečivo spadajú všetky výrobky z chlebového cesta, ktoré nevážia viac ako 250 gramov. Môžu to byť napríklad žemle, rožky, žemličky, praclíky, croissanty a rohlíky. Keksy a sušienky sú označované spoločným názvom suché pečivo. Keďže väčšinou obsahujú cukor a iné prísady a veľkosť, tvar a spôsob servírovania sú iné, nepatrí toto pečivo do kategórie chlieb. Ani krekery a iné slané pečivo do nej nepatria. K trvanlivému pečivu patria sušienky, perníky, slané pečivo ako florentínky, oblátky, slané pečivo, sucháre, sušienky spekulatius, krekery a aj slané drobné keksy.

Spotreba a životná úroveň: Porovnanie minulosti a súčasnosti

Mesiac november je už tradičným obdobím, kedy si Česi a Slováci spomínajú na revolučný rok 1989, kedy sme sa raz a navždy zbavili bývalého socialistického režimu. Experti na financie sa tak rozhodli pozrieť na kĺb tvrdeniam, podľa ktorých bolo za socializmu všetko lacnejšie. Podľa Evy Sadovskej, analytičky firmy WOOD & Comapny majú Slováci po 89. oveľa vyššie zárobky, ako tomu bolo pred nežnou revolúciou. Novým pojmom pre tisíce našincov sa však stal pojem nezamestnanosť.

„Na nakupovanie Slovákov vplýva nielen dostupnosť obchodov a tovarov, ale aj situácia na trhu práce a výška ich príjmov. Najdôležitejšou vecou, ktorú máme je čas, ktorý nám nikto nikdy nevráti. Koľko času v práci tak podľa analytičky musíme stráviť na to, aby sme si dokázali nakúpiť. Čo za to dostaneme a koľko by sme za rovnaký čas strávený v práci získali pred rokom 89?

„Na nákup mnohých potravín nám dnes stačí v priemere odpracovať kratší čas. A to aj napriek tomu, že počas vlaňajšieho a tohto roka sme boli svedkami prudkého zdražovania potravín. Platí to najmä pre mäsové výrobky, vajcia, ale aj cukor. O niečo dlhší čas ako kedysi strávime v práci kvôli nákupom niektorých mliečnych výrobkov. Na chlieb dnes však musíme odpracovať dvojnásobne dlhší čas kedysi,“ priblížila Sadovská.

Zatiaľ čo v roku 1989 by ste pre jediný kilogram bravčového karé museli s priemerným platom odpracovať 2 hodiny a 35 minút, v tomto roku by ste v práci strávili len niečo vyše 50 minút. S odstupom tridsiatich rokov sa nadol pohli aj ceny jabĺk, či zemiakov. S odstupom času si však výrazne viac priplatíme najmä za bývanie. Zatiaľ čo v roku 1989 by ste si meter štvorcový obytnej plochy mohli dovoliť už za 5 dní strávených v práci, dnes je to viac, ako 40 odpracovaných dní.

„Zaujímavou oblasťou sú byty a ich cenový vývoj. Do roku 1989 sa byty prideľovali vo veľkej miere zdarma alebo stáli 20 až 40 tisíc Kčs. V súčasnosti je už čakanie v poradovníkoch minulosťou, za posledné desaťročia vznikol štandardný trh s bývaním a záujemcovia si môžu vyberať z podstatne širšej ponuky. Ceny bytov ale vzrástli niekoľkonásobne na desiatky až stovky tisíc eur.

„Životná úroveň väčšiny občanov bola za socializmu vyššia ako dnes, ľudia si zo svojho príjmu mohli dovoliť viac.“ Podľa prieskumu verejnej mienky agentúry FOCUS z apríla 2018 si to v súčasnosti myslí až 55 % ľudí na Slovensku. Socializmus je v predstavách mnohých ľudí spájaný s nízkymi cenami a s tým súvisiacou väčšou kúpyschopnosťou ľudí.

Mnohí tiež prechovávajú predstavu o tom, že príjmami a vybavenosťou sme nezaostávali za Západom a viac ako polovica ľudí na Slovensku (51,6 % podľa spomenutého prieskumu agentúry FOCUS) si myslí, že „obchody boli v socializme dobre zásobené lacným a kvalitným tovarom“. Socialistická propaganda po roku 1948 občanov presviedčala, že vďaka budovaniu socializmu ich životná úroveň rastie. Prostriedkom k tomu bola aj politika regulovaných a dotovaných cien a deklarovanie poskytovania tovarov a služieb „zadarmo“.

Relatívne vysokú životnú úroveň obyvateľov Československa (najmä Česka) komunistická vládna moc rýchlo podkopala a počas takmer štyridsiatich dvoch rokov sústavne v celej krajine podkopávala. Príkladmi toho bolo v počiatočných fázach budovania socializmu zhabanie priemyselných a poľnohospodárskych majetkov bohatších ľudí. Komunisti zároveň zlikvidovali aj strednú vrstvu tým, že ľudí násilne dotlačili k ukončeniu drobného podnikania a živností a v roku 1953 uskutočnili „menovú reformu“.

Dôsledkom tejto „reformy“ bolo výrazné zníženie kúpnej sily a životnej úrovne občanov. Historik Michal Štefanský poukazuje aj na fakt, že československé hospodárstvo bolo začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia finančne vyčerpané. Vrcholila vtedy studená vojna a krajiny investovali obrovské prostriedky do zbrojenia. Vďaka „menovej reforme“ vláda získala ďalšie peniaze do zbrojárskych závodov a ťažkého strojárstva.

Aj keď príprava prebiehala v utajení, na verejnosť sa čiastočné informácie dostali, čo spôsobilo všeobecnú nervozitu a „nákupnú horúčku”. Komunistickí funkcionári však chystané kroky neustále popierali a ešte koncom mája 1953 štát vydal prídelové lístky na ďalší mesiac, čím sa snažil kryť svoj skutočný úmysel. Prídelový systém na základné potraviny (realizovaný od roku 1939) vláda 1. júna 1953 zrušila a nariadila výmenu nových peňazí v priebehu štyroch dní.

Každá rodina dostala za 300 korún českoslovnských (Kčs) v hotovosti len 60 nových korún (kurz 5:1). Zvyšné peniaze v hotovosti sa vymieňali v pomere 50:1. Nasporené financie v bankách a sporiteľniach sa vymieňali diferencovane, podľa výšky vkladu, v pomere 5 - 10 : 1. V priemere každý Slovák dostal za 3329 korún v starej mene približne 121 nových korún.

Podľa neho štát získal menovou reformou približne štyri miliardy nových korún. Okrem toho boli anulované všetky štátne dlhopisy, všetky tuzemské cenné papiere, životné poistky. Absolútne nevýhodné kurzy okamžite zdvihli vlnu nepokojov. Napríklad obyvatelia Partizánskeho, Ružomberka či Svitu začali verejne protestovať proti postupu vlády. Vo viacerých fabrikách v Prahe začali robotníci štrajkovať. V Plzni ľudia dokonca ovládli centrum mesta a krajský súd, pričom sa im podarilo na chvíľu vysielať z tamojšieho rozhlasu. Nakoniec proti demonštrantom zasiahli dve tisícky vojakov.

Keďže komunistická garnitúra už dopredu počítala s negatívnymi reakciami obyvateľstva, ministerstvo obrany vyslalo do všetkých krajov dôstojníkov generálneho štábu. Tí boli v neustálom kontakte s krajskými tajomníkmi KSČ a sledovali priebeh menovej reformy. Predseda vlády Viliam Široký nariadil „intenzívne sledovať reakčné živly.“ Verejná a štátna bezpečnosť mali rozkaz potlačiť akékoľvek narušenie verejného poriadku.

Hlavným dôvodom pre tzv. menovú reformu bol prechod k sovietskemu modelu centrálneho plánovania a riadenia všetkých ekonomických procesov v krajine. Končila prvá päťročnica, ktorej výsledky sa zásadne odlišovali od stanovených cieľov. Týmto sa hľadali cesty k zvýšeniu direktívnosti v plánovaní a plnému uplatneniu všetkých dielčích prvkov sovietskeho systému.

Peňažná reforma z roku 1953 viedla k podlomeniu dôvery v peňažné vklady v sporiteľniach a poisťovniach, ktorých rast sa len pomaly oživoval. Potom už v celom období socializmu boli administratívne určované ceny oficiálne stabilné, aj keď v niektorých rokoch sa občas menili. V socialistickej ekonomike navyše existovala aj skrytá inflácia. Politická elita stanovala ceny „od stola“ ako rovnaké v celej krajine, regulovala ich a z daní dotovala. Oficiálne ceny tak neboli reálne a ľuďom nesignalizovali relevantné ekonomické informácie.

„Domáce ceny neboli ani spojené s domácimi nákladmi na produkciu. A nemali väzbu ani na ceny na svetových trhoch.“ Maloobchodné ceny výrobkov sa odkláňali od nákladov, pričom zahŕňali v sebe aj značne diferencovanú daň z obratu a dotácie zo štátneho rozpočtu. Zároveň plnili aj sociálnu funkciu, čo deformovalo cenovú sústavu. Úloha podobne deformovaných miezd bola zoslabená a socialistický režim sa usiloval formovať životnú úroveň obyvateľov prostredníctvom administratívne stanovovaných maloobchodných cien.

Samotné ceny sú však pri porovnávaní života v súčasnosti a za socializmu len jednou stránkou mince. Priemerné mzdy v období socializmu na Slovensku vzrástli zo 764 Kčs v roku 1948 na 3 142 Kčs v roku 1989. Mzdy za socializmu boli tiež politicky a centrálne regulované a administratívne stanovavané. Ich výška sa však v jednotlivých sektoroch líšila. Mzdy dosahovali vyššie priemerné hodnoty v odvetviach preferovaných z ideologických dôvodov.

Oproti priemerným mzdám v nevýrobných odvetviach boli mzdy v odvetviach hmotnej výroby v roku 1989 v SSR takmer o 10 % nižšie. Platy v kultúre (78 % celkového priemeru), ale aj v zdravotníctve či v školstve boli pod celoslovenským priemerom, no priemerné platy v poľnohospodárstve alebo priemysle ho prevyšovali. Peňažné príjmy obyvateľov zaostávali aj za sľubmi a cieľmi, ktoré si stanovovala samotná socialistická vláda.

Pracovná doba však bola v období socializmu, predovšetkým v jeho prvej polovici, dlhšia ako dnes. Ľudia tak pracovali na dosiahnutie priemerného zárobku viac hodín než v súčasnosti. V roku 1956 sa pracovná doba skrátila zo 48 hodín na 46 hodín týždenne a mladistvým pracovníkom do 16 rokov na 36 hodín týždenne. Ďalšie skrátenie pracovnej doby a predĺženie víkendu na dva dni, teda prechod na päťdňový pracovný týždeň, sa uskutočnilo v rokoch 1966 až 1969.

Výsledky v stĺpci „2018/1989“ zodpovedajú prepočtom nezaokrúhlených údajov za roky 1989 a 2018 z podkladových zdrojov. V tabuľke sú tieto údaje prezentované ako zaokrúhlené.

Kým v roku 1989 bolo možné z celého priemerného zárobku kúpiť napríklad 68 kg bravčového karé s kosťou alebo 314 kg ryže, v roku 2018 si človek s priemerným platom mohol dovoliť až 215 kg karé (3-násobne viac ako v roku 1989) alebo 791 kg ryže (2,5 násobne viac ako v roku 1989). Dôležitými aspektmi sú pritom tiež bezpečnosť a kvalita potravín, ktoré boli v období socializmu nižšie.

Z porovnania vyplýva, že z priemerného platu je v súčasnosti možné zakúpiť väčší objem základných potravín (okrem polotučného mlieka či zemiakov), oblečenia (napríklad panskej košele), elektrospotrebičov (napríklad televízora a chladničky), elektriny a zemného plynu, či benzínu ako na konci socializmu. Dostupnejší je dnes napríklad aj osobný automobil - kým v roku 1989 bolo na škodovku potrebných približne 27 priemerných mesačných platov, v roku 2018 na jednoduché osobné auto stačilo necelých 11 priemerných platov.

Dôležité je pripomenúť, že kým ceny po menovej reforme v roku 1953 klesli na približne polovičnú úroveň, úspory obyvateľov sa znížili výraznejšie: menšie sumy štát občanom zamenil v pomere 1:5, väčšie sumy dokonca s kurzom 1:50. Ceny mnohých tovarov štát navyše počas socializmu z daní skryte dotoval a prostredníctvom umelých administratívne určovaných „cien“ realizoval sociálnu politiku.

V roku 1989 sa napríklad liter mlieka vykupoval od prvovýrobcov za 4,81 Kčs, zatiaľ čo v obchodoch sa predával len za 2,10 Kčs. Okrem toho ľudia nakupovali mnohé tovary a služby v tieňovej ekonomike za vyššie a štatisticky nepodchytené ceny. Reálna kúpna sila ľudí za socializmu tak bola nižšia a za súčasnosťou zaostávala ešte viac ako ukazujú oficiálne štatistiky.

Podstatné je taktiež porovnanie životnej úrovne obyvateľov Československa za socializmu so životnou úrovňou ľudí na Západe v tej istej dobe. Príkladom toho je komparácia vývoja miezd očistených o infláciu. Rast reálnej mzdy vo vyspelých západných krajinách sa pohyboval v rokoch 1970 až 1988 v priemere okolo 2,4 % ročne, teda celkovo o vyše 45 %. Tak rástli mzdy napríklad aj v Rakúsku, kde hrubá reálna mzda rástla o 2,5 % v priemere za rok a za celé obdobie sa tak zvýšila o vyše 48 %.

V socialistickom Československu v tom čase však podľa indexu životných nákladov rástla v priemere len o 1,3 % ročne (celkovo takmer o 25 percent) a podľa prepočtu oficiálnych priemerných cien dokonca iba o 0,3 % priemerne ročne, teda celkovo iba o necelých 6 %. Reálnejší pohľad, ktorý zohľadňuje skryté a štatisticky nepodchytené ceny, totiž naznačuje, že reálne mzdy v socialistickom Československu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. V období socializmu sme tak výrazne zaostávali za vyspelými západnými krajinami s trhovou ekonomikou vo vývoji miezd očistených o infláciu - podľa jej oficiálnych štatistík a ešte viac po zohľadnení vyšších cien v tieňovej ekonomike.

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia mali ľudia k dispozícii v priemere 47 m2 obytnej plochy. Veľkosť bytov v rodinných domoch bola samozrejme väčšia ako v bytových domoch. V roku 2017 sa priemerná obytná plocha o polovicu väčšia, pričom nárast sa viac prejavil v raste veľkosti obytnej plochy v bytových domoch, kde narástla takmer o 85 % oproti priemernej veľkosti zo šesťdesiatych rokov. Vybavenosť bytov sa tiež výrazne zlepšila, keď v šesťdesiatych rokoch skoro 80 % bytov nebolo vybavených splachovacím záchodom. V osemdesiatych rokoch to bolo stále 36 % bytov, ktoré nemali splachovací záchod a skoro štvrtina bytov bola bez kúpeľne.

V počte rádioprijímačov v prepočte na počet obyvateľov Československo dva roky po komunistickom prevrate Rakúsko ešte predstihovalo. Kým u nás bolo v roku 1950 na 100 obyvateľov 19,5 rádií, v Rakúsku to bolo 19 prijímačov. V priebehu nasledujúcich desaťročí, predovšetkým od sedemdesiatych rokov však počet rádií v rakúskych domácnostiach rástol výrazne rýchlejšie a v roku 1983 bol počet rádií v Rakúsku na obyvateľa oproti Československu takmer dvojnásobný (53 prijímačov oproti 27 na 100 obyvateľov).

Podobný vývoj nastal podľa údajov UNESCO aj v prípade vybavenosti domácností televízormi. V počiatkoch rozvoja televízneho vysielania v roku 1958 bol počet televízorov na 100 obyvateľov viac ako trojnásobne vyšší v Československu ako v Rakúsku (2,4 vs 0,7 televízorov na 100 obyvateľov), no v priebehu nasledujúcich desaťročí sa vybavenosť rakúskych domácností televízormi zlepšovala rýchlejšie.

Výraznejšie sme zaostávali v počte pripojených telefónov. V socialistickom Československu ich bolo v prepočte na obyvateľa podstatne menej ako v Rakúsku a zároveň pribúdali oveľa pomalšie. Z ostatných príkladov môžeme ešte porovnať vybavenosť ľudí osobnými automobilmi. V Československu pripadalo v roku 1989 20 áut na 100 obyvateľov, zatiaľ čo Economist evidoval v rokoch 1988 až 1991 v Rakúsku 39 áut na 100 obyvateľov. Kým v Československu ešte v roku 1989 pripadalo na jedno auto až 5 obyvateľov, tak napríklad v NSR pripadalo v roku 1984 na jedno auto iba 2,4 obyvateľov.

Porovnanie vybavenosti domácnosti rôznymi druhmi statkov, ako i porovnanie kúpyschopnosti obyvateľov za socializmu s inými štátmi v tom čase, respektíve so súčasnosťou u nás, je však len jednou stránkou mince. Súčasťou komplexnejšieho pohľadu na životnú úroveň ľudí je aj reálna dostupnosť výrobkov a služieb, ich kvalita či bohatosť sortimentu.

Mýty a realita socialistického hospodárstva

Aj 32 rokov po Nežnej revolúcii si 40 % Slovákov a 25 % Čechov myslí, že pred novembrom ´89 sa ľuďom žilo ekonomicky a finančne lepšie. Tretina Slovákov je dokonca presvedčená, že išlo aj o politicky lepší systém a takmer 20 % Slovákov by sa do čias socialistického budovania svetlejších zajtrajškov bez problémov vrátila. Nostalgický smútok odporcov Nežnej revolúcie, napríklad za lacnými a kvalitnými potravinami, ktoré sa údajne dali nakúpiť takmer zadarmo však vyvracajú nekompromisné štatistiky.

V roku 1989 ste si napríklad za priemernú mesačnú výplatu mohli kúpiť 300 kusov štvrtiek masla (250 gramov), alebo 400 kilogramov cukru. Za 32 rokov teda príjmy priemerne vzrástli viac ako 11-násobne. Rast cien za toto obdobie bol najväčší do polovice 90-tych rokov minulého storočia, kedy ročná miera inflácie dosahovala dvojciferné hodnoty. Okrem iného to znamená, že priemerne zarábajúci Slovák si dnes zo svojho zárobku môže dovoliť kúpiť viac tovarov a služieb ako pred revolúciou.

V socializme dokonale platil dvojaký meter pre tých, čo boli verní režimu a pre tých, ktorí sa stali nepohodlnými, nesúhlasili s politikou štátostrany, prípadne sa verejne postavili proti režimu. Podľa analýz projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte, ktorý realizoval Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika používali československí poľnohospodári na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúzsku.

Socialistickým mýtom je aj ekonomicky nezmyselná téza o potravinovej sebestačnosti bývalého Československa. Dovozy potravín sa realizovali najmä z iných socialistických krajín. Podobne ako domáca produkcia aj dovozy potravín boli problematické z hľadiska hygieny a bezpečnosti. Ani dovozy niektorých druhov potravín nedokázali zabezpečiť takú ponuku potravín, aká je v súčasnosti pre spotrebiteľov na Slovensku samozrejmosťou.

Na nedostatok niektorých potravín a potravinárskych surovín československé potravinárstvo reagovalo produkciou rôznych náhrad. Odpoveďou mliekarenského priemyslu na nedostatok mliečneho tuku boli, napríklad, takzvané nátierkové maslá či stužené tuky. Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že socialistický režim sa práve cenovo dostupnými potravinami, ktoré štát mimochodom výdatne dotoval (najmä hlavne mlieko a mäso), snažil kompenzovať nedostatok ďalších spotrebných tovarov.

Dve tretiny Slovákov sú presvedčení o tom, že socialistické hospodárstvo v Československu bolo vyspelé, napĺňalo reálne potreby ľudí a fungovalo efektívnejšie ako chaotický trhový systém. Analýza Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika ponúka trochu iný pohľad na socialistickú ekonomiku. Ďalším problémom bola všadeprítomná nekvalita. A nielen produkcie s jej orientáciou na kvantitu, ale aj tovarov a služieb. V nefungujúcej oficiálnej ekonomike veľká časť ľudí realizovala svoje ekonomické aktivity v tieňovej, takzvanej šedej ekonomike.

Nezamestnanosť za socializmu síce formálne neexistovala, mať zamestnanie však nebolo právom, ale povinnosťou pod hrozbou väzenia. Po mocenskom ukradnutí majetkov v znárodnení a kolektivizácii, a postupnej likvidácii živností ako aj iného drobného podnikania, komunistický režim úplne znemožnil akékoľvek formy podnikania. Cieľom režimu bolo vytvoriť zo všetkých ekonomicky aktívnych obyvateľov námezdných pracujúcich závislých od štátu. Formálne zamestnanie vôbec neznamenalo zmysluplnú a produktívnu prácu.

V štátnych podnikoch sa úplne bežne a na všetkých pracovných pozíciách kradlo. Keďže šlo o bežný spoločenský fenomén, režim si zároveň vytváral možnosť kohokoľvek obviniť z okrádania štátu a podrývania diktatúry proletariátu. Socialistický totalitný režim v Československu u svojich obyvateľov systematicky vyvolával strach a svojimi donucovacími nástrojmi a inštitúciami bol pre jeho občanov permanentnou bezpečnostnou hrozbou. Sortiment potravín v socialistických obchodoch bol malý a nedostatkový. Niektoré ich druhy, napríklad pomaranče, boli spravidla dostupné iba v obmedzenom množstve a iba pred Vianocami.

Porovnávať minulosť a súčasnosť je ľudské a prirodzené. Ľudia sa pamätajú chuť a kvalitu týchto výrobkov tak intenzívne, že súčasní výrobcovia sa k starým a osvedčeným receptúram dnes radi vracajú. Na retro receptúrach sa dnes stavajú úspešné marketingové kampane. Existujú desiatky webových stránok, skupín na sociálnych sieťach, e-shopov či dokonca kamenných obchodov, ktoré využívajú práve spomienkovú nostalgiu za bývalým režimom.

Porovnanie cien vybraných tovarov a služieb v rokoch 1989 a 2018

Pre lepšiu ilustráciu kúpnej sily obyvateľstva v minulosti a súčasnosti, uvádzame tabuľku s porovnaním cien vybraných tovarov a služieb v rokoch 1989 a 2018.

tags: