Na konci 14. storočia ešte medzi uhorskou šľachtou dožívali akési posledné dozvuky pohanstva a Tomáš Sitár veľmi pekne zdokumentoval, ako sa stratili úplne. Najprv sa pokúsim zrozumiteľne načrtnúť, ako k tomu vôbec prišlo.
Pavol z Kolár si ako prímenie (okrem iného) zapisoval syn Mateja, syna Ladislava, syna Poznana, syna Mikuláša z rodu Hont-Poznan. Keď sa však Tomáš snažil zaradiť magistra Pavla do rodostromu Kolárskych, narazil na isté problémy.
Vedel, že jeho otcom bol Matej, pretože táto informácia sa bez akýchkoľvek variácií objavovala v množstve listín. Problémom však bolo, že nepoznal žiadneho Mateja - v starších listinách sa takéto meno v súvislosti s rodom z Kolár nevyskytlo ani jediný raz.
Napokon si s tým poradil. Ako? Odcitujem vám to celé a práve tam sa nachádza prvá pre mňa zaujímavá zmienka o pozostatku pohanských tradícií: „Ako synovia Ladislava v starších listinách vystupujú len Hont, spomínaný v období rokov 1350 až 1382, a jeho brat Mikuláš, ktorý sa spomína len dvakrát v rokoch 1350 a 1358.
Poďme ale poporiadku. Záhadný Matej nemohol byť nažive v roku 1350, keď Hont v majetkovom spore zastupoval aj brata Mikuláša, pretože inak by bol zastupovaný aj Matej ako ďalší brat. Rovnako nemohol byť nažive ani v roku 1358, keď obaja bratia predali svoj podiel na dedičnom majetku Opatovce, pretože inak by sa musel spomínať aj podiel Mateja.
Takouto vylučovacou metódou teda zisťujeme, že Matej sa nemohol narodiť ani po roku 1358, pretože (ako dokážeme neskôr) jeho syn bol už v roku 1374 dospelý. V skutočnosti nemôžeme uvažovať ani o tom, že Matej bol najstarším synom, a zomrel pred rokom 1350, pretože inak by Ladislavovi synovia museli pri majetkových transakciách zastupovať aj svojho, už vtedy žijúceho maloletého synovca Pavla.
Vylúčiť musíme aj možnosť, že Matej bol do rodiny adoptovaný ako zať nejakej neznámej sestry Honta a Mikuláša, pretože ako sme už spomenuli, podľa listín Matej bezpochyby pochádzal z priamej línie Ladislava, syna Poznana atď.
Zostáva tak len jediné vysvetlenie - Matej bolo v skutočnosti iné meno Honta. V starších obdobiach nebolo výnimkou, že niektorí šľachtici, predovšetkým nemaďarského pôvodu, niesli tak staré rodové mená, ako aj mená kresťanského kalendára, ktoré síce dostali pri krste, ale používali ich len zriedka. (...) V inom prípade by sme zrejme mohli meno Hont považovať aj za prezývku, ale takýto záver sa nedá aplikovať na príslušníka rodu Hont-Poznan. Tu je zrejmé, že Hont bolo dedičné rodové meno, ktoré pripomínalo slávu a pôvod rodu, a dedilo sa po generácie.
Ako sme však už spomenuli, šlo o posledného Honta v rodine, pričom je prekvapujúce, že takéto meno sa udržalo tak dlho, keďže „pohanské“ mená začali z rodokmeňov starých rodov miznúť už niekedy v prvej tretine 14. storočia.
Ďalšiu zaujímavú úvahu Tomáš Sitár rozvinul ohľadom listiny vydanej konventom premonštrátov v Jasove zo 4. októbra 1374. V nej je zaznamenané, že „Pavol Literát, syn Mateja z Kolár, podal protest proti Jurajovi a Petrovi z Plášťoviec, a Margaréte, manželke Jána, syna Demetra, ktorí neoprávnene zabrali jeho majetok Seľany, a žiadal pre nich vydanie zákazu tento majetok užívať.“
Autor ďalej píše: „Zaujímavosťou je nepochybne aj Pavlova identifikácia, ako ju v listine zachytil notár jasovského konventu. Meno a rodová línia sú, samozrejme, zapísané vo forme, v akej sa Pavol konventu pri iniciovaní protestu predstavil, a tak môžeme špekulovať o tom, prečo svojho otca od začiatku nazýval Matejom, keď ten sám sa vo vlastných sporoch z rovnakého obdobia predstavoval ako Hont. Mohlo ísť o nejaký generačný konflikt medzi otcom-tradicionalistom, ktorý sa snažil udržiavať odkaz predkov, a synom, ktorý sa snažil držať krok s dobou a „pohanské“ tradície a mená odmietal?
Čosi podobné naznačuje Zelenay, podľa ktorého slovanské mená v tomto období zachovávali už len potomkovia najstarších rodov, ktorí si mohli dovoliť ignorovať trendy kráľovského dvora, ba často šlo práve o prejav miernej opozície voči dvoru. Kresťanské mená potom v praxi uplatňovali najmä tí, ktorí sa chceli dvoru zapáčiť, prípadne sa stať jeho súčasťou. Pravdou je, že táto definícia veľmi dobre zapadá do toho, čo o Pavlovi a jeho rode vieme.
Význam a vplyv Hontovcov z Poiplia po vymretí Arpádovcov a od nástupu Anjouovcov na trón výrazne upadal, čo mohlo byť spôsobené aj tým, že rodina sa držala slovanských tradícií a nezachytila nový vietor v dvorskej politike.
tags:
