Vojna sa Malaciek priamo nedotkla, napriek tomu mesto poznačila. Bola bieda, hlad, drahota.
Prevratové Udalosti v Malackách v Roku 1918
Pokojná situácia sa začala meniť koncom októbra 1918. Začali sa šíriť správy o pripravovanej revolúcii, maďarskí úradníci sa začali báť. Niektorí v obave z nadchádzajúcich udalostí opustili mesto, iní sa skrývali priamo v meste. Prevrat sa začal v sobotu 2. novembra. Z frontu sa vlakmi vracali vojaci a chceli sa odplatiť za neprávosti uplynulého obdobia. Nastalo rabovanie, ktoré bolo zamerané najmä proti židovským obchodníkom a maďarským úradníkom. Rabovali tých, ktorí vojnou zbohatli a žili si na veľkej nohe, úradníkov, ktorí neľudsky jednali s občanmi, židovské obchody, liehovary.
5. novembra večer prišli do mesta členovia dočasnej vlády Anton Štefánek, Ivan Dérer, Pavel Blaho. Privítali ich predstavitelia mesta, zhromaždenie prebiehalo pred kláštorom za hojnej účasti Malačanov. Politici ozrejmili občanom mesta politickú situáciu a oznámili vznik nového štátu, ktorý bol prijatý s nadšením. Ďalšie dni prebiehali bez väčších problémov, do konca roka bol pokoj v celom regióne. Mesto sa spamätávalo z vojny a pripravovalo sa na rozvoj, ktorý ho čakal v nasledujúcich rokoch. Poľnohospodárstvo Malaciek stálo pred zložitými úlohami. Nutnosťou sa stalo vyprodukovať dostatok základných potravín. Všetko im to sťažovala prebiehajúca pozemková reforma, dozvuky dedičského uhorského práva, nárast počtu súkromne hospodáriacich roľníkov.
Obyvatelia Malaciek pracovali na poliach a v lesoch. V meste pôsobili v časoch 1. ČSR Slovenská ľudová banka v Bratislave, filiálka Malacky, Bratislavská I. sporivá banka, filiálka Malacky, Živnostenský úverný ústav, Roľnícka vzájomná pokladnica.
Dôsledky Zlých Politických Rozhodnutí: Prípad Srí Lanky
Je dôsledkom zlých politických rozhodnutí, korupcie, exportného deficitu, vysokej zadlženosti, straty príjmov z turistického ruchu, vysokých cien ropy, padajúceho kurzu rupie a následného štátneho bankrotu. Je to kríza, akých je v rozvojových krajinách na každý prst zo desať. Avšak to, že vláda, v snahe vyrovnať sa s krízou, vyhlásila, že celý ostrov prechádza na organické poľnohospodárstvo a zakázala dovoz a použitie umelých hnojív, je nezvyčajné a stojí to za podrobnejšie preskúmanie.
Prezident Radžapaksa mal postupný prechod na organické poľnohospodárstvo vo svojom volebnom programe. Lenže roku 2020 sa začala pandémia a Srí Lanka prišla o zisky z turizmu, ktoré tvorili asi polovicu jej valutových príjmov. Zdá sa, že vláda chcela zákazom dovozu hnojív ušetriť cenné valuty, nehovoriac už o šetrení na dotáciách na hnojivá. A katastrofa na seba nedala dlho čakať. Len za prvých šesť mesiacov klesli výnosy ryže o 20%. Srí Lanka, ktorá bola, čo sa týka ryže, dlho sebestačná, musela zrazu doviezť ryžu za 450 miliónov dolárov. Ak teda bolo cieľom znížiť množstvo importovaných tovarov, vystrelilo opatrenie presne opačným smerom. Straty pri pestovaní čaju, jedného z najdôležitejších cejlónskych exportných artiklov, sa odhadujú na 425 miliónov dolárov. Po týchto opatreniach však upadlo prinajmenšom pol milióna ľudí naspäť do chudoby.
Haber-Boschov Proces a Dusíkaté Hnojivá
Zamyslime sa nad tým: Asi polovica atómov dusíka v tele priemerného človeka pochádza z Haber-Boschovej reakcie, reakcie, ktorá je základným článkom pri výrobe dusíkatých hnojív. Ak by Haber-Boschova reakcia neexistovala, tieto atómy by neboli k dispozícií a tí ľudia by neexistovali. Odhaduje sa, že bez Haber-Boschovho procesu by svet, za využitia všetkej dostupnej pôdy a tých najlepších organických techník, dokázal uživiť asi 4.5 miliardy ľudí. A dnes nás je už skoro osem miliárd. Človek nemusí byť odborníkom na poľnohospodárstvo - tento jediný fakt stačí na to, aby pochopil, že na dusíkatých hnojivách stojí svet tak ako ho poznáme a že zahrávať sa s nimi je nebezpečnejšie ako zahrávať sa s atómovou bombou.
Dusík je pritom všade okolo nás. Vzduch pozostáva na 78% z dusíka. Je to však dusík molekulárny. Skladá sa z dvoch atómov dusíka, ktoré sú spojené takou silnou väzbou, že molekula nereaguje s takmer s ničím a je tak pre rastliny v podstate nevyužiteľná. Rastliny naopak potrebujú dusík viazaný v zlúčeninách, z ktorých ho dokážu ľahko vyťažiť.
Problém bol v tom, že tento proces sa zdal v podstate nerealizovateľný. Na rozbitie molekuly molekulárneho dusíka je potrebné veľa energie, čo znamená vysoké teploty. Tie však okamžite vniknutý amoniak spália.
Fritz Haber nemal v úmysle objaviť proces syntézy amoniaku. Naopak, snažil sa získať podrobné údaje o tom, prečo tento proces nie je možný. V priebehu experimentov však zistil, že ak reakcia prebieha pod tlakom, teplota sa môže znížiť a vznikajúci amoniak sa tak môže zachovať. Okamžite si uvedomil komerčné dôsledky svojho objavu. Vyrobil ukážkový prístroj, ktorý spracúval vzduch a z ktorého, kvapka po kvapke, kvapkal amoniak a začal zháňať niekoho, komu by ho mohol predať.
Celé štyri roky trvalo spriemyselňovanie procesu. Bolo treba vymyslieť veľké kompresory a bezpečné vysokotlakové pece. Bolo treba nájsť lacnejší katalyzátor než osmium, ktoré používal Haber. Bolo treba zabezpečiť prísun čistého, vysokovýbušného vodíka. Vodík navyše rýchlo korodoval celé zariadenie, čomu Bosch zamedzil vymeniteľnými vložkami vo vnútri jednotlivých prvkov.
Procesy, ktoré nám dávajú dusíkaté hnojivá sú zároveň procesy potrebné na výrobu výbušnín. Odhaduje sa, že ak by Boschova fabrika na amoniak neexistovala, Nemecko by v prvej svetovej vojne rýchlo minulo zásoby trhavín a vojna by trvala o dva roky kratšie.
Fritz Haber sa navyše po úspechu so syntézou amoniaku začal venovať vývoju chemických zbraní. Keď vo svojom dome usporiadal oslavu pri príležitosti prvého úspešného použitia bojového plynu v prvej svetovej vojne, jeho žena, tiež chemička, odišla do záhrady a zastrelila sa. Jeden z najväčších dobrodincov ľudstva bol takto zároveň aj vojnovým zločincom.
Po zavedení potižidovských zákonov osobne protestoval u Hitlera, aby si Nemecko samo nepodrezalo krk odstavením svojich najschopnejších ľudí. Hitler na stretnutí údajne dostal záchvat zlosti a ich vzťahy sa už nikdy nedostali do normálu. Bosch bol postupne zbavený funkcií, prepadol depresii a alkoholizmu a roku 1940, krátko po začatí vojny zomrel.
Aj Srí Lanská vláda musela nakoniec cúvnuť a povoliť dovoz umelých hnojív.
Na Haber-Boschov proces napríklad míňame celé dve percentá celkovej svetovej energie. Získavame tak hnojivá, vďaka ktorým vypestujeme viac obilia a zeleniny. A viac potravín znamená viac energie, ktorá poháňa viac ľudí. Ak energia nebude, nebudú ani ľudia. Energia je základnejšia ako peniaze.
Teórie Vysvetľujúce Nerovnosti vo Svete
Existuje viacero teórií (Wallersteina, Wrighta či Sena), pomocou ktorých možno dokázať, že opak je pravdou. Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jednoducho tvrdí, že „nerovnosť vo svete je jav, ktorého si je väčšina ľudí a skupín úplne vedomá“. To, že niektoré krajiny trpia hladomormi, možno len ťažko interpretovať oddelene od úlohy, ktorú zohrávajú v rámci sveto-systému.
Aby krajina maximalizovala zisk, je pre ňu oveľa efektívnejšie participovať na vzájomne popretkávanej sieti deľby práce. Ale pre maximalizáciu zisku môže byť pre vybrané krajiny efektívnejšie, keď spomínaná výmena bude nerovná. Ako uvádza Wallerstein, “bez nerovnej výmeny by nebolo výnosné rozširovať objem deľby práce” (kurzíva v origináli).
Krajiny severozápadnej Európy vybudovali silné štáty v dôsledku série historických, ekologických a geografických udalostí a v dôsledku záujmov rôznych miestnych skupín - uvádza Wallerstein. Tieto krajiny nazýva „jadrom“ kapitalistickej svetovej ekonomiky. Úplný opak predstavujú krajiny so slabými štátmi a slabou ekonomikou - „periféria“. Tretia štrukturálna pozícia vo svetovej ekonomike - teda „semiperiféria“ - stojí takmer vo všetkých ohľadoch niekde uprostred. Jej funkcia je predovšetkým politická - má tlmiť prípadný politický odpor, ktorý by mohol vzniknúť v dôsledku bipolárneho systému nerovných odmien.
Štáty jadra, prirodzene, podporujú myšlienku voľného obchodu, pretože sú si vedomé toho, že ich silnejšie hospodárstvo má vyššie šance obstáť v konkurencii. No len čo sa podmienky na voľnom trhu zmenia v neprospech štátov jadra, tieto štáty - lobbované silnými skupinami, ktoré by v momentálne už nevýhodnej medzinárodnej konkurencii ťahali za kratší koniec - sa uchýlia k ochranným opatreniam, napríklad dotáciám, kvótam, colným tarifám a pod.
Skôr sa zdá, že krajiny jadra sa úmyselne snažia držať periférne krajiny v nerovnej výmene využívaním sily svojich štátnych mechanizmov. Wallerstein tvrdí, že „tzv. rozširujúca sa priepasť nie je odchýlkou, ale pretrvávajúcim základným mechanizmom fungovania svetovej ekonomiky“.
Wright predstavuje triednu analýzu vykorisťovania pracujúcich kapitalistami a definuje tri základné kritériá, ktorými sa takéto vykorisťovanie riadi: „(i) Princíp opačne závislého blahobytu: materiálny blahobyt vykorisťovateľov príčinne závisí od materiálnej deprivácie vykorisťovaných. Blahobyt vykorisťovateľa ide teda na úkor vykorisťovaných. (ii) Princíp vylúčenia: príčinný vzťah, ktorý vytvára princíp (i), zahŕňa asymetrické vylúčenie vykorisťovaných z prístupu k určitým dôležitým produktívnym zdrojom a z kontroly týchto zdrojov. Toto vylúčenie je zvyčajne kryté silou v podobe vlastníckych práv, v osobitných prípadoch to však tak byť nemusí. (iii) Princíp privlastnenia: príčinný mechanizmus, ktorý posúva (ii) vylúčenie do (i) opačne závislého blahobytu, zahŕňa privlastnenie si plodov práce vykorisťovaných tými, ktorí ovládajú príslušné produktívne zdroje. Toto privlastnenie sa často označuje aj ako privlastnenie ‚nadvýroby’.“
Ak má nastať privlastnenie, je tiež dôležité aktívne a cieľavedome udržiavať perifériu vylúčenú a závislú, aby nemala veľmi na výber a musela prijať obchodné podmienky určené jadrom. Prečo? Je to jednoduché - lebo sa to viac vyplatí.
V týchto „výmenách“ však platia isté pravidelné zákonitosti. Ako uvádza Scheper-Hughesová: „Prúd orgánov vo všeobecnosti sleduje moderné trasy kapitálu: z Juhu na Sever, z tretieho do prvého sveta, od chudobných k bohatým, od čiernych a hnedých k bielym a od žien k mužom.“
Neomarxistická vízia nerovnosti vo svete a možnosti rozvoja, ktorú v tomto príspevku reprezentuje Wallerstein, vskutku nie je príliš radostná. Svetová ekonomika tu vystupuje ako hra s nulovým súčtom - s víťazmi v jadre a porazenými na periférii.
Aj keď niekto nebude súhlasiť s Wallersteinovou tézou, že bohatí žijú na úkor chudobných, na systéme, ktorý má za následok hladovanie, musí byť niečo prazvláštne. Senovým prvým kľúčovým pozorovaním je, že hlad nemusí nevyhnutne súvisieť s ponukou potravín. K hladovaniu často dochádza aj bez všeobecného poklesu množstva dostupných potravín.
Veľká Októbrová Socialistická Revolúcia (VOSR)
Aj 90 rokov po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii ju komunisti z KSS považujú za jednu z najvýznamnejších udalostí, ktorá ovplyvnila myslenie ľudí a vývoj na celom svete.
VOSR vnímame ako pokus o hľadanie možností vybudovania úplne novej, sociálne a národnostne spravodlivej spoločnosti. Priniesla zásadný zvrat v triednej štruktúre spoločnosti, ale predovšetkým v ideológii a vo vedomí ľudí. Boli to práve novembrové udalosti v Rusku, ktoré zdvihli revolučnú vlnu v kapitalistických štátoch Európy a značne prebudili k politickej aktivite národy kolónií a závislých krajín. Vplyv októbrovej revolúcie bol značný i v podmienkach Rakúsko-Uhorska a veľmi zásadne a pozitívne ovplyvnil i vytváranie Československej republiky.
Vďaka socializmu, a to nielen v Sovietskom zväze, ale neskôr i v ďalších socialistických krajinách sa radový občan dočkal osemhodinového pracovného času, bezplatného a pre každého dostupného vzdelania, kde schopnosti rozhodovali, a nie peniaze. Bezplatná a kvalitná zdravotnícka starostlivosť sa stala samozrejmosťou každodenného života. Právo na prácu a pokojná jeseň života zabezpečená dôchodkovými dávkami, odchod do dôchodku u žien v 55. a u mužov v 60. rokoch boli výdobytkom práve socializmu.
Dnes, s odstupom času, po mnohých udalostiach, ktoré nasledovali, a predovšetkým po spoločenskopolitických zmenách, po kontrarevolúciách koncom 80. rokov minulého storočia, vieme, že model socializmu, ktorý bol vytváraný v krajinách bývalého východného bloku, z viacerých objektívnych, ale i subjektívnych dôvodov neprežil. Je potrebné si uvedomiť, že práve vďaka socializmu 20. storočia, ktorý existoval v krajinách strednej a východnej Európy, bol samotný kapitalizmus zo strachu o svoju existenciu donútený k mnohým sociálnym ústupkom a musel sa prispôsobovať tak, aby bol pre občanov znesiteľnejší.
Skutočné Pozadie a Cieľ VOSR
Samozrejme, že aj VOSR ako každá udalosť mala svoje príčiny, svoje pozadie. Ak hovoríme o vnútorných, hovoríme predovšetkým o veľmi zlej sociálno-ekonomickej situácii obyvateľov vtedajšieho Ruska, hovoríme o zaostalej krajine, o obrovskej chudobe, o hlade, nevzdelanosti, hovoríme o vojnou ničenej krajine a podobne. Ak máme na mysli vonkajšie príčiny, tak hovoríme i o okolnostiach či udalostiach, ktoré mali priniesť a aj priniesli zásadné zmeny vo vývoji prvej svetovej vojny. Cieľom VOSR bola snaha o realizovanie vízie novej, lepšej, sociálne spravodlivej spoločnosti. Cieľom bolo zmeniť zaostalé Rusko vo vyspelú krajinu, zmeniť dnes nepredstaviteľne ťažké postavenie jeho obyvateľov. Lenin využil situáciu v spoločnosti a ako vodca revolúcie spolu s ostatnými sa pokúsil uviesť do praxe Marxovu teóriu novej spoločnosti.
Násilie Počas Vojny
Netreba veľa predstavivosti, aby sme si uvedomili, že tí, ktorí sa stali obeťami bežného násilia, mali sami väčší sklon páchať rovnaké násilnosti. Dokazuje to množstvo psychologických štúdií. Koncom vojny partizáni, zainteresovaní do čoraz násilnejšieho boja proti Nemcom ovládali väčšinu Grécka, celú Juhosláviu, časť Slovenska, väčšinu severného Talianska, podstatné oblasti pobaltských štátov a rozsiahle rozlohy Poľska a Ukrajiny.
Himmler vlastne považoval esesákov za „obete“ ich vlastných zverstiev.
Znásilňovanie Počas II. Svetovej Vojny
Znásilňovanie počas vojny symbolizuje zneužívanie vojenskej sily a bezdôvodné používanie násilia proti bezmocnému civilnému obyvateľstvu. K najhorším prípadom znásilnení došlo v záverečných fázach II. svetovej vojny v oblastiach najintenzívnejších bojov. Neoficiálne dôkazy hovoria o tom, že aj ženy samotné si uvedomovali, že sú v najväčšom ohrození krátko po skončení ťažkého boja.
Znásilňovanie bolo o to horšie tam, kde bola situácia chaotickejšia, napríklad bezprostredne po ukončení ťažkých bojov, prípadne tam, kde vládla horšia disciplína vojenských jednotiek. A je dôležité poznamenať, že neporovnateľne horšie to bolo v krajinách, ktoré boli dobyté, než v tých, ktoré boli oslobodené.
Osobitne smutnú reputáciu si vyslúžili francúzski vojaci z kolónií v Bavorsku. Marockí vojaci znásilnili v Tübingene dievčatá od dvanástich rokov až po sedemdesiatročné ženy.
Pohŕdanie, ktoré prechovávali mnohí nemeckí vojaci, čo sa zúčastnili na invázii do Sovietskeho zväzu, voči východným untermenschom, sa bezpochyby prejavovalo aj na násilnom zaobchádzaní s ukrajinskými a ruskými ženami, ktoré sa im dostali do rúk.
Napríklad v Bulharsku v porovnaní s inými susednými krajinami nedochádzalo takmer k žiadnym znásilneniam. Čiastočne preto, lebo sovietska armáda v čase vstupu do Bulharska bola oveľa disciplinovanejšia, než iné, no tiež preto, lebo Bulharsko zdieľalo s Ruskom podobnú kultúru a jazyk. Obe krajiny prechovávali po stáročia medzi sebou priateľské vzťahy.
Vo východnom Prusku, Sliezsku a v Pomoransku boli znásilnené desaťtisíce žien a potom zabité v orgiách nefalšovaného stredovekého násilia.
V niektorých častiach strednej Európy nebolo znásilňovanie zhlukom náhodných incidentov, ale masovou skúsenosťou celej ženskej populácie. Vo Viedni podľa hlásení kliník a lekárov bolo znásilnených 87-tisíc žien. V Berlíne to bolo ešte horšie, údaje hovoria o 110-tisícoch znásilnených obetí.
Hrubý odhad na základe nemocničných záznamov hovorí, že sovietski vojaci znásilnili 50-tisíc až 200-tisíc Maďariek.
Dôsledky sexuálneho násilia a vykorisťovania po vojne boli obrovské. Napriek dvom miliónom ilegálnych potratov v Nemecku ročne sa nemeckým ženám narodilo 150-tisíc až 200-tisíc „cudzích detí“, niektoré z nich ako následok znásilnenia. Mnohé z nich museli trpieť nevraživosť svojich matiek po celý ich život. Veľké množstvo žien sa nakazilo venerickými chorobami - v niektorých oblastiach ich bolo až 60 percent. Vo všeobecnosti sa nedali liečiť, pretože cena za jednu injekciu antibiotík v Nemecku v auguste 1945 sa rovnala cene kila pravej kávy.
Keď si ženy uvedomili, že sa vlastne stali vojnovou korisťou, pochopili, že už nikdy nebudú v bezpečí a že vo svete, v ktorom dominujú muži, budú považované iba za vec.
Svetový Hlad
Počet ľudí, ktorí postupne strácajú prístup k dostatku jedla každoročne narastá. Hlavným dôvodom však nie je neustály nárast ľudí na planéte.
Takmer každý tretí človek na svete nemal v roku 2020 prístup k dostatku jedla. Mnohí sa domnievajú, že svetový hlad je spôsobený „príliš veľkým počtom ľudí a nedostatkom jedla“. Táto jednoduchá, no nesprávna predstava pretrváva od 18. storočia.
Svet produkuje dostatok potravín na to, aby každý muž, žena a dieťa dostali viac ako 2 300 kilokalórií denne, čo je viac než dostatočné. Polovicu celosvetovej produkcie plodín tvorí cukrová trstina, kukurica, pšenica a ryža.
„Globálny potravinový systém je kontrolovaný hŕstkou nadnárodných korporácií, ktoré vyrábajú spracované potraviny obsahujúce cukor, soľ, tuk a umelé farbivá či konzervačné látky.
Od 60. rokov 20. storočia celosvetová poľnohospodárska produkcia prekonala rast populácie.
Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.
Živočíšna výroba, rastlinná výroba, rozširovanie poľnohospodárstva a spracovanie potravín tvoria štvrtinu všetkých emisií skleníkových plynov. Okrem toho sa jedna tretina všetkých vyrobených potravín stratí alebo sa vyhodí do odpadu.
Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov.
tags:
