Umenie poslednej tretiny 19. storočia bolo svedkom nástupu viacerých nových umeleckých smerov a jedného úplného umeleckého slohu (secesia). Behom tridsaťročného obdobia (1870 - 1900), v ktorom tvorili dve umelecké generácie (impresionistická a postimpresionistická), nastúpilo niekoľko nových umeleckých smerov (impresionizmus => postimpresionizmus: novoimpresionizmus, symbolizmus, expresionizmus, naivné maliarstvo).
Vedúcou krajinou, kde moderné umelecké smery vznikali bolo Francúzsko a jej metropola Paríž, odkiaľ sa s menším, či väčším opozdením rozšírili do ostatných krajín. Základný pojem „moderné umenie“ nie je jednoznačný, jeho historické vymedzenie sa postupne posunulo z 19. st. do 20. st.
Impresionizmus a postimpresionizmus
Je smer, ktorý vznikol na konci 60-tych rokov 19. storočia vo Francúzskom maliarstve, prvýkrát vystúpil na verejnosť r.1874 a jeho najtvorivejšie obdobie spadá do 80-tych rokov 19. st. Aj keď jeho predstavitelia tvorili v jeho duchu aj naďalej, v polovici 80-tych rokov vystupujú v opozícii proti impresionizmu rôzne smery postimpresionizmu.
Pojem „impresia“ (dojem) používali kritici v počiatkoch tohto obdobia v súvislosti krajinkármi barbizonskej školy. Impresionisti ako pozitivisti sa spoliehali na zmysly a obmedzili na zrak. Pamäť a fantáziu nechali bokom. Pozorovaním dospeli k osvojeniu si vedeckých zákonov optiky. Usilovali sa zachytiť dojem, ktorým na nich zapôsobila príroda, a to v čo najkratšom čase. Chceli zobraziť pravdu okamihu, zážitok chvíle. Preto pracovali rýchlo, aby spracovali prvý dojem skutočnosti, ktorú chápali dynamicky, v stálom pohybe a premenlivosti.
V polovici 80-tych rokov 19. st. sa začali vo francúzskom maliarstve prejavovať tendencie kriticky reagujúce na impresionizmus a usilujúce sa prekonať jeho názorovú základňu. Tieto tendencie, reprezentované dielami G. Seurata, P. Gaugina, V. van Gogha, H. de Toulouse-Lautreca, P. Cézanna a H. Rousseaua, označujeme súhrnne postimpresionizmus. Tento pojem nevyjadruje len historickú následnosť voči impresionizmu, ale aj opozičnosť a protikladnosť k nemu.
- Umenie sa stavalo do opozície proti spoločnosti a jej vládnúcej vrstve - niektorí tvorcovia prijali osud „prekliatych umelcov“ nie ako exhibicionizmus, ale ako životnú nutnosť (V. v. Gogh, P. Gaugin, T. Lautrec).
- Aj cez vzájomné rozpory (Gaugin s novoimpresionistami a Goghom) boli postimpresionisti spätý vplyvom (Cézanne ovplyvnil Gaugina, Gaugin a Seurat Gogha, Gaugin Rousseaua a Redona) a dokonca spoločnými motívmi.
Novoimpresionizmus
Novoimpresionizmus (pointilizmus, divizionizmus) - usiloval sa podložiť inštinktívnu tvorbu impresionistov výsledkami vedeckých výskumov z odboru fyziológie videnia a fyzikálnej optiky. Sústavným štúdiom optiky v dielach Charlesa Blanca, Michela-Eugèna Chavreula a. i. dospeli francúzski maliari v 80-tych rokoch 19. storočia k systematickej metóde nahradzujúcej miešanie farieb na palete optickým miešaním na divákovej sietnici.
Význam novoimpresionizmu spočíval jednak v tom, že zmyslové poznatky impresionistov previedol do ucelenej sústavy a proti intuícii postavil metódu a ako prvý prišiel s novou koncepciou autonómnosti obrazu. Maliarska forma prestala mať priamy vzťah k videnej skutočnosti a stala sa podľa svojich vnútorných zákonitostí nástrojom vnútornej myšlienky.
Predstavitelia - G. Seurat (1859-1891), P.Signac (1863- 1935).
Symbolizmus
Symbolizmus - skôr literárne umelecké hnutie, ktorého hlavné zásady smerujú k utvoreniu výrazu, ktorý by bol priamym vyjadrením básnikovej citlivosti bez sprostredkujúcej spolupráce vysvetľujúceho rozumu. Tým výrazom je tzv. symbol, ale jeho výklad je nejednotný a mnohoznačný.
Francúzsky kritik A. Aurier zhrnul program maliarskeho symbolizmu do piatich zásad:
- musí byť idealistické - jediný ideál je vyjadrenie idey;
- musí byť symbolické - vyjadrí ideu formami;
- musí byť syntetické - podá tieto formy (znaky) podľa spôsobu všeobecnej pochopiteľnosti;
- musí byť subjektívne - objekt nebude nikdy pozorovaný ako objekt, ale znak myšlienky vnímanej subjektom;
- čo je dôsledkom dekoratívnosti - Egypťania a Gréci chápali syntézu subjektívneho, syntetického, symbolického a idealistického v umení ako dekoratívneho.
Predstavitelia - Paul Gaugin (1848-1903), Pierre Cécile Puvis de Chavannes (1824-1898), Gustave Moreau (1826-1898), Félicien Rops (1833-1898), Odilon Redon (1840-1915) a.
Expresionizmus
Expresionizmus - pojem označuje umeleckú tendenciu, ktorá zdôrazňuje psychické momenty tvorby, pokladá umelecké dielo predovšetkým za prejav umelcovej duše a usiluje sa o stupňovanie výrazu aj za cenu deformácie tvaru.
Predstaviteľ - Vincent Willem van Gogh (1853-1890): „ Vidím v celej prírode, napríklad v stromoch dušu. Pokúsil som sa vložiť rovnaké pocity do krajiny ako do ľudskej postavy.. túžim dospieť k takým deformáciám, ktoré vyjadria môj cit..“
Protivníkmi impresionistov a postimpresionistov boli predstavitelia akademizmu, oficiálneho maliarstva, ktorí produkovali mytologické, alegorické, historické a náboženské diela, kompozične strojené a obsahovo prázdne, prevádzané vycvičenou technikou. Stáli na nepriateľskej strane moderných umelcov, pretože jedine oni dostávali zákazky na diela, ktoré mohli vystavovať v Salóne, maľovali reprezentatívne podobizne, boli spoločensky uznávaní a štedro honorovaní.
Akademickí maliari, ktorí impresionizmus v dobe jeho vzniku a nástupu buď ignorovali alebo zamietali a zosmiešňovali, nezostali k jeho novým objavom ľahostajní. Keď proti impresionizmu začali vystupovať postimpresionisti, začali prehodnocovať niektoré jeho poznatky a koncom 19. st. ich začleňovať do svojej tvorby.
Vznik impresionizmu ovplyvnili realistický krajinkári Johan Barthold Jongkind (1819-1891) a Eugène Boudin (1824-1904).
Édouard Manet a jeho dielo
Édouard Manet žil v rokoch 1832-1883. Pochádzal z parížskej vyššej mešťanskej vrstvy. Študoval na gymnáziu, jeho otec chcel z neho mať právnika. Strýko však čoskoro rozpoznal jeho maliarske nadanie a tak Maneta odporučil na mimoriadne hodiny kreslenia priamo na gymnáziu. Často s ním navštevoval múzeá a galérie a tu sa Manet učil umeniu starých majstrov. Miloval diela Velázqueza, Tiziana, Delacroixa a Courbeta. Z nich vychádzal i v mnohých svojich dielach.
Neskôr študoval maliarstvo u francúzskeho dvorného maliara Thomasa Coutura (1850-1856), ale odtiaľ kvôli nezhodám odišiel. Jeho majster bol presvedčený, že bol až príliš osobitý. Obzvlášť silno na neho zapôsobila španielska tvorba, ktorá ho na dlhšiu dobu ovplyvnila. V necelých päťdesiatich rokoch ho začali trápiť reumatické záchvaty. Choroba rýchlo postupovala a mal čím ďalej väčšie problémy s veľkými plátnami. V tomto období vzniká množstvo zátiší a akvarelov. Až do konca života bojoval v umeleckom svete o svoje uznanie.
Maľoval realisticky a klasicky, ale v dielach je patrný myšlienkový a námetový posun - volil moderné dobové námety, zobrazujúce súčasný život veľkomesta, ulice, kaviarní, barov atď. Mnohé obrazy, v ktorých kladol napríklad ženské akty do súčastnosti, vzbudzovali veľké škandály. Mladým impresionistom imponovali na Manetových prácach moderné, v tej dobe aktuálne témy. Používal svetlé, svietivé farby a voľný spôsob nanášanie farby proti sebe v zjednodušených plošných tvaroch bez tieňovaných prechodov. Farby miešal tradične na palete. Dával prednosť plošnému maľovaniu a kládol dôraz na čisté kontúry. Používal aj čiernu farbu a nemaľoval prednostne krajiny, ale ľudí.
Manet svoje postavy pojednával ako súčasť zátišia, akoby nemali vlastný život. V prvom rade ich považoval za kompozičné hodnoty na ploche obrazu, ľudia na nich ustrnuli v určitých pózach. Kompozície jeho obrazov pripomínajú fotografické momentky. Jeho maliarska tvorba vzbudzovala v tom čase v umeleckom svete neustály rozruch. Rok pred smrťou sa konečne za dielo Bar vo Folies-Bergère dočkal všeobecného uznania. Je považovaný za otca moderného maliarstva.
Pijan absintu bol prvý obraz namaľovaný na plátne. Išlo na ňom o reálne zachytenie pijana a nie o alegorické ztvárnenie. Samotný námet ale pôsobil v tej dobe dosť neobvykle. Bola na ňom vidieť originálna technika i štýl. Farbu nanášal v širokých plochách. Predstavil ho na umeleckej výstave porote Salónu, kde mu bolo veľa vyčítané.
Raňajky v tráve
Raňajky v tráve (1863) - olej na plátne, najznámejší Manetov obraz. Je to akt mladej krásnej ženy pri raňajkách v prírode s dvomi oblečenými pánmi. Plocha obrazu nie je myslená z pohľadu perspektívy, ale ako keby sa približovala k divákovi. V tomto diele spojil dôverne známu náladu nedeľných výletov a u mešťanov tak obľúbených piknikov s prostitúciou, ktorá sa usídlila v parížskom okolí.
Obraz vyvolal u ľudí pobúrenie, výsmech a škandál. Bol odmietnutý tiež porotou oficiálnej umeleckej výstavy. To, že vedľa dvoch oblečených mužov sedí nahá žena, bolo brané ako pohoršujúce a umeniu nevhodné.
Koncert v Tuileriách - zobrazenie slavného miesta stretnutia elegantného Paríža, kde rád chodil i sám Manet. V tej dobe sa znázornenie publika a spoločnosti považovalo za druhoradé a vhodné iba ako ilustrácie do časopisov a reportáží. Tento obraz verejnosť veľmi pobúril. Je na ňom zaznamenaný nový spôsob maľby - neviditeľný ťah štetcom. Odmieta dokonalú akademickú maľbu, kde nie je dôležité, či pozeráte na obraz zblízka alebo z diaľky.
Chvála a hana veľkomestskej civilizácie (1881-1882) - olej na plátne. V tomto diele dosiahol svojho vrcholu jeho cit pre farebné harmónie a vylíčenie izolovanosti i neschopnosti kominikácie v modernej spoločnosti. Mladá barová čašníčka s nevýrazným, unaveným a neoprítomným pohľadom je opretá o pult a sleduje vír predajnej zábavy. Pred pultom stojí decentne oblečený pán.
Mŕtvy toreádor - zobrazenie tienistej stránky býčích zápasov.
tags:
