V posledných rokoch medzi pestovateľmi vzrastá záujem o atraktívnu ovocnú rastlinu - Actinídiu, ktorej plody poznáme pod názvom kivi. Ovocie kivi je už stabilným druhom dovážaného subtropického ovocia v každom ročnom období. Celý európsky trh je zásobený plodmi, ktoré sú dovážané najmä z Nového Zélandu, kde sú na tisíckach hektárov najpriaznivejšie klimatické podmienky na pestovanie, ako sú teplo, vysoká vzdušná vlhkosť a dlhé vegetačné obdobie.
Ovociu sa darí aj v teplých polohách Talianska, Francúzska, Španielska a v menšom rozsahu i v iných európskych štátoch. Aj napriek týmto rizikovým klimatický podmienkam sa už viacerým pestovateľom na Slovensku darí vypestovať kvalitné a chemicky neošetrované plody pre vlastnú spotrebu. Pestujú pár alebo len niekoľko rastlín v chránených priestoroch dvorov, popri teplých múroch budov na jednoduchých drôtenkách alebo pergolách.
Pestovanie kivi
Pod rozrastenými lianami majú príjemné posedenie, a tak rastliny okrem vysoko úžitkovej hodnoty plnia i funkciu relaxačnú. Z hľadiska slnečného žiarenia je dôležitý výber správnej svetovej strany. Podľa našich poznatkov v otvorenejších priestoroch sú nevhodné východné orientácie, ktoré sú od skorej jari nadmerne prehrievané, slnečné lúče vyvolávajú predčasné pučanie rastlín, čím sa vytvára možnosť poškodenia jarnými mrazmi.
Skúsenosť je taká, že mrazom spálené rastliny síce opäť dobre regenerujú, ale nové letorasty nezakvitnú a neprinesú úrodu. Z uvedených príčin sú na pestovanie vhodnejšie steny s juho- alebo severozápadnou orientáciou, pri ktorých rastliny pučia pozvoľným prirodzeným spôsobom. Pred jarnými mrazmi zabezpečíme ochranu pučiacich rastlín kartónom, jutovinou alebo inou prikrývkou. Čo sa týka citlivosti na mrazy, na jarné sú citlivejšie a podstatne menej odolné proti silnejším zimným mrazom ako vinič. Teploty -12 až -15 °C poškodzujú kvetné puky a silnejšie mrazy aj drevné časti. Najväčšiu ochranu proti mrazom potrebujú mladé rastliny v prvých troch rokoch pestovania.
Medzi veľkoplodými odrodami nie sú pre naše klimatické podmienky žiadne vyslovene mrazuvzdorné. Vyššiu odolnosť má švajčiarska odroda Starella (samičia), ktorá má väčšie valcovité plody. Zo samičích odrôd je najpestovanejšia Hayward a samči opeľovač Tomuri. Maloplodé odrody nazývané podľa plodov aj minikivi patria k botanickému druhu aktinídie význačnej. Pestované sú v niekoľkých odrodách. U nás je rozmnožovaná obojpohlavná, a teda samoopelivá Weiki a niektoré tunajšie výbery. Ich plody sú dlhé dva až tri centimetre, oválne, hladké, zelené alebo so slabým červeným líčkom na slnečnej strane. Majú príjemnú arómu a chuť. Ich najvýznamnejšie vlastnosť je vysoká mrazuvzdornosť a širšie uplatnenie v našich podmienkach.
Okrem vhodnej mikroklímy veľkoplodé kivi vyžadujú kvalitné humózne, primerane vlažné, neutrálne až mierne kyslé pôdy (pH 6). Nevyhovujú im ťažké a mokré lokality. Na alkalických pôdach trpia chlorózou. Pred vysadením do pôdy zapracujeme dobre uležaný maštaľný hnoj alebo kvalitný kompost v dávke desať kilogramov na meter štvorcový. Organickými hnojivami hnojíme každý tretí až štvrtý rok. V druhom roku na jar zapracujeme k rastline 100 g Cereritu. Od tretieho roku, keď rastliny prichádzajú do rodivosti, zvýšime dávku hnojiva v zložení 50 g liadku, 100 g superfosfátu a 150 g síranu draselného.
Obyčajne vysádzame na jar kontajnerované dvojročné rastliny na vzdialenosť tri až štyri metre po jednej samičej a samčej rastline alebo jednu až dve rastliny obojpohlavné k oporným stĺpom po oboch stranách pergoly. Ako opeľovača môžeme vysadiť aj samčiu rastlinu aktinídie význačnej (Actinidia arguta). Dospelé rastliny sú slabšieho vzrastu a na pergole tak zaberú menej miesta. Kontajnerované rastliny sadíme nielen na jar, ale v ktoromkoľvek letnom období.
V prvom roku koncom zimy výhonok hlboko zrežeme na jeden dobre vyvinutý púčik. Tento hlboký rez robíme preto, aby sme vypestovali, pokiaľ možno, silný letorast až do výšky pergoly. Ak sa nám to nepodarí, musíme rez opakovať v nasledujúcom roku. Letorast musí rásť po opore pergoly rovno bez ovíjania, čomu dopomôžeme narovnávaním vrcholu a vyväzovaním k stĺpiku. Takto vytvoríme základ kmeňa rastliny. Ostatné slabé výhonky priebežne odrezávame.
V druhom roku koncom zimy kmeňový výhonok zrežeme pri vrchole. Z najvyšších púčikov počas leta vyrastú dva až tri dlhé letorasty, ktoré po pergole uchytávame na vzdialenosť tridsať až štyridsať centimetrov. Týmto vytvoríme základnú kostru pergolového pestovania. Opäť prehusťujúce letorasty odstraňujeme alebo zaštipujeme. Koncom februára až začiatkom marca tretieho roku pestovania skrátime kostrové výhonky na pergole asi o štvrtinu až tretinu. Z ich púčikov rastú rodivé letorasty a z asi troch najspodnejších púčikov sa tvoria kvety a prvé plody.
V auguste ich skrátime od posledného plodu na osem púčikov a koncom zimy štvrtého roku pestovania na dvojpúčikové čapíky. Z nich vyrastú nové rodivé letorasty, ktoré poskytnú prvú väčšiu úrodu plodov. Letný a zimný rez rodivých výhonkov robíme podobne ešte dva roky. Súčasne pripravujeme dva až tri nové výhonky, ktoré nahradia vyrodené a uschnuté konáriky.
Namiesto pergolového vedenia sa v záhradách využíva aj voľnejšie kordónové na drôtenke s tromi drôtmi vo výške osemdesiat, stotridsať a stoosemdesiat centimetrov. V prvých dvoch- troch rokoch vypestujeme kmienik a bočné kostrové ramená. Rez rastlín kivi je jedným z najdôležitejších pestovateľských zásahov, od ktorých závisí výška úrody a kvalita plodov. Ovocie visí skryté pod listami, ktoré ho chránia pred slnečným úpalom a vetrom.
Dozrievajúce plody nechávame na rastlinách do neskorej jesene, ale najdlhšie do prvých jesenných mrazov. Oberané plody sú ešte tvrdé a nezrelé. Uskladníme ich do chladnej a primerane vlhkej pivnice buď voľne, alebo v polyetylénových vreckách. Navyše materiál pergoly musí dlho vydržať, lebo aktinídia má pomerne dlhý život - štyridsať až päťdesiat rokov. Kmeň tridsaťročnej rastliny môže mať hrúbku dvadsať až tridsať centimetrov.
Pergola je pre aktinídiu čínsku ideálna opora, lebo poskytuje plodom väčšiu ochranu pred poškodením vetrami. Rodivé výhonky sa totiž ťahajú na vrchnej strane konštrukcie pergoly. Prirodzene, miesto na pergolu a výsadbu musí byť chránené od severu. I keď počas vegetačného pokoja vydrží až mínus 14 °C, najnebezpečnejšie sú pre ňu jarné mrazíky v čase pučania. Od mrazu zničené časti sa však dokážu rýchlo obnoviť. Neobľubuje ani priame silné slnko a sucho. Najlepšie sa jej darí na miernom slnku, v polotieni a na stanovišti orientovanom na juh a juhovýchod.
Má vysoké nároky na vlhkosť, preto je dobre okolo rastlín vyhĺbiť plytký tanier s priemerom asi päťdesiat centimetrov, aby jej okolitý porast trávnika neodčerpával vlahu. Od mája do augusta treba rastlinu pravidelne polievať. Obľubuje aj navlhčovanie listov. Konštrukciu pergoly i oporu pri múre domu odporúčame vztýčiť ešte pred vysadením. Keby sme sa s postavením opory oneskorili, aktinídia sa potom ťažko tvaruje. Na trvalé miesto - k múru domu a k pergole - vysádzame dvojročné rastliny. K vysadeným rastlinám najskôr zapichneme drevený kôl, ku ktorému výhonky popriväzujeme.
Pestovanie aktinídie čínskej (Actinidia chinensis) je vzhľadom na naše klimatické podmienky obmedzené len na chránené miesta v záhradkách. Je dosť náročná na teplotu, nadzemná časť môže byť poškodená pri poklese zimných teplôt pod -16 °C, čomu môžeme zabrániť použitím fóliových krytov. Chránia rastlinu pred skorými jesennými, silnými zimnými, ako aj jarnými mrazmi.
Dôležitú úlohu pri ochrane rastlín zohráva aj zimný rez, ktorý robíme vo februári. Pri samičích rastlinách vykonávame radikálnejší zimný rez po nástupe plnej rodivosti. Pre drobných pestovateľov bude iste zaujímavé pestovanie drobnoplodých aktinídií (Actinidia arguta, Actinidia kolomikta, Actinidia melanandra). Sú to mrazuvzdorné druhy, ktoré znášajú poklesy teplôt na -26 až -30 °C bez väčšieho poškodenia. V prvých rokoch je však potrebné mladé rastliny chrániť pred namrznutím nahrnutím zeme ku koreňom . Mladé vypučané výhonky môžu niekedy poškodiť i zničiť májové mrazíky.
Aktinídie sú ovíjavé drevnatejúce liany, veľmi podobné viniču. Výhonky sa zachytávajú všetkého, aj susedných konárikov. Po čase by vznikla neprehľadná spleť a rodivosť by sa znižovala. Preto ich pestujeme na opernej konštrukcii. Zimný rez robíme každoročne koncom februára. Zapestuje sa ním tvar a odstránime staršie nerodivé drevo. S letným rezom začneme v treťom roku po výsadbe. Režeme dvakrát počas júna až augusta.
Drobnoplodé aktinídie nevyžadujú pravidelný dôsledný rez, ani vodorovné vedenie. Počas dvoch rokov zapestujeme tri a viac kmienikov pravidelne rozložených do strán, ktoré priväzujeme k opore. Zimným rezom ich skrátime o jednu tretinu. V treťom roku skrátime odrodené výhonky na tri púčiky. Veľkoplodé aktinídie sú na rez a vedenie náročnejšie. Osvedčili sa nasledovné spôsoby vedenia s prihliadnutím na mikroklimatické a priestorové podmienky: stena, pergola, opora v tvare T alebo v tvare tunela.
Po výsadbe priväzujeme bujne rastúci výhonok k širšej latke, ktorá mu bráni intenzívne sa ovíjať. Zapestujeme jeden rovný a silný kmeň. V opačnom prípade bude rastlina v nasledujúcom roku intenzívnejšie odnožovať, čo predlžuje obdobie výchovného rezu. Keď kmienik narastie do požadovanej výšky 1,5 m až 2 m, zapestujeme základnú kostru. Po rozkonárení ponecháme najvyššie dva výhonky. Počas rastu ich uväzujeme na oba smery k vodorovnému drôtu. Každý rok ich skrátime o tretinu.
Aktinídie kvitnú na letorastoch vyrastajúcich z jednoročných výhonkov dvojročného dreva. Najrodivejšie sú prvé púčiky, preto jednoročné výhonky vyrastajúce z bočného obrastu zimným rezom skrátime na tri až päť púčikov, z ktorých vyrastú kvetuschopné výhonky. Od štvrtého roku postupne pribúdajú rodivé výhonky, ktoré po dvojročnom rodivom cykle rýchlo starnú a ich rodivosť klesá. Preto musíme každý rok zapestovať zálohy na novú úrodu.
Zarodené letorasty režeme tak, že v júni za posledným plodom ponecháme päť až šesť listov a v auguste ponecháme jeden až tri listy. Tým podporíme tvorbu väčších plodov. Letným rezom tiež odstránime nerodiace a konkurenčné letorasty okrem záloh. Opísaným spôsobom režeme obojpohlavné a samičie odrody.
Ľahko sa rozmnožujú výsevom semien. Neskoro kvitnú a plody majú zmenené vlastnosti. Zo semien dovážaných plodov vyrastú väčšinou samčie rastliny. Tieto semenáče nie sú vhodné ani ako podpníky, pretože s inými odrodami nemajú dostatočnú afinitu. Osvedčilo sa vrúbľovanie na vlastný semenáč rovnakého druhu, ba aj odrody. Vrúbľujeme na jar jazýčkovou kopuláciou. Staršie korene môžeme očkovať v druhej polovici augusta na spiace očko.
I keď majú štepené aktinídie bujnejší rast aj rodivosť, hrozí zvýšená tvorba odnoží zo semenného podpníka. Po čase a pri neprehľadnom reze by sme pestovali z veľkej časti semenáč. Drobnoplodé aktinídie sa rozmnožujú odrezkami. Najúspešnejší termín je od polovice júla do polovice augusta. Pripravíme si polovyzreté odrezky s tromi až štyrmi púčikmi. Spodný list odstránime a ostatné skrátime na polovicu. Odrezky ošetríme stimulátorom a napicháme do zmesi agroperlitu a rašeliny 1:1. pri teplote 21 °C a vyššej vzdušnej vlhkosti do zimy zakorenia.
Plody aktinídie sú na európskom trhu známe pomerne krátko. Pôvodne drobnoplodé druhy poznali Číňania ešte pred naším letopočtom. Nazývali ich Yang-tao, plody zdravia. Až v roku 1900 boli prvé rastliny prevezené z Číny na Nový Zéland, kde ich začali intenzívne šľachtiť. Od roku 1959 sa vyšľachtené veľkoplodé odrody vyvážajú a od roku 1974 sú známe pod obchodným názvom kivi. Pre chutné a výživné plody sa pestovanie kivi rýchlo rozšírilo aj do ďalších pestovateľsky priaznivých oblastí sveta.
V roku 1984 začali pokusne pestovať kivi v družstve vo Svodíne na južnom Slovensku. Pestovali ich vo fóliovníkoch na výmere dva hektáre a časom dosiahli nadpriemerné úrody. Toto priekopnícke pestovanie kivi podnietilo záujem záhradkárov. V súčasnosti pestujú aj drobnoplodé a veľkoplodé odrody odolnejšie proti mrazom. Rastliny pestované na stene alebo pergole sú nielen veľmi rodivé, ale i dekoratívne.
Nie je výnimkou, keď jedna rastlina zarodí tristo až päťsto plodov. Nie však v každých podmienkach. Vyžaduje záveternú polohu, opornú konštrukciu, špecifický rez, s čím by sa mal začínajúci pestovateľ oboznámiť skôr, ako vysadí mladé rastliny. Všetky pôvodné i vyšľachtené druhy sa označujú rodovým menom Actinidia. Názov je odvodený z gréckeho slova aktis - lúč, čo pripomína lúčovito členený piestik v kvete. Aj na priereze plodu vidieť túto kresbu. V súčasnosti je známych štyridsať druhov aktinídií. U nás sa pestujú drobnoplodé druhy, tzv. malé kivi, ktorých plody sa konzumujú so šupkou. V zrelom stave je šupka tenká, hladká a podľa odrody sfarbená do zelena až do hneda.
Na vývin a dozrievanie plodov stačia tri až štyri mesiace s priemernou teplotou nad 10 °C, čo umožňuje tieto druhy pestovať aj v chladnejších oblastiach Slovenska. Aktinídia význačná (Actinidia arguta) patrí medzi najmrazuvzdornejšie. Vo vegetačnom pokoji znesie mrazy až -45 °C. Je vyšľachtených niekoľko odrôd napríklad Issai, Weiki, ktoré vydržia -30 °C. Sú to jednodomé rastliny s obojpohlavnými kvetmi. Plody sú oválne, veľkosti egreša. Aktinídia kolomiktová (Actinidia kolomikta) vydrží mrazy do -40 °C. Na jar pučí a kvitne skôr ako aktinídia význačná, preto jarné mrazíky môžu poškodiť kvety. Aktinídia kolomiktová je dvojdomá rastlina, vyžaduje opeľovača.
Veľkoplodé kivi dozrievajú do botanickej zrelosti koncom októbra. Do konzumnej zrelosti treba plody nechať odležať. V chlade sa dajú skladovať až pol roka. Aktinídia čínska (Actinidia chinensis) Hayward bola v osemdesiatych rokoch najrozširovanejšou odrodou. Má najkvalitnejšie plody, ktoré poznáme aj na našom trhu. Znáša mrazy do -16 °C. Vyžaduje opeľovača. Aktinídia čínska Bruno je podobná odrode „Hayward“. Vyžaduje opeľovača. Plody sú podlhovasté, kvalitné a s väčším obsahom vitamínu c. Aktinídia čínska Jenny je jednodomá odroda, ktorá veľmi dobre znáša naše zimy. Plody sú rovnakej kvality, ale menšie ako „Hayward“.
Miesto na výsadbu aktinídií by malo byť chránené pred severozápadnými vetrami, napríklad pri južnej stene domu alebo pri hustom poraste. Ak miesto nie je dostatočne chránené, potom rastliny vysadíme za sebou v smere prevládajúcich smerov, aby mladé vyrastajúce výhonky vietor nevylamoval. Zvolíme tiež miesto, kde minimálne dva metre od rastlín nebudeme sadiť iné kultúry. Pôdu neobrábame, pretože by sme poškodzovali korene.
Ťažkú a nepriepustnú pôdu s malým podielom organickej hmoty upravíme tak, že pred výsadbou jednej rastliny navrstvíme asi na 4 m2 rašelinu, kompost, listovku alebo aj iný organický materiál do výšky aspoň dvadsať centimetrov a prerýľujeme do hĺbky štyridsať centimetrov. Pretože aktinídie sú ovíjavé liany, vyžadujú opornú konštrukciu podobnú ako pre vinič. Pôdu každoročne nastielame organickým materiálom, napríklad pokosenou trávou, drvenou kôrou, lesnou hrabankou alebo rašelinou.
Citrusy
Určenie presného pôvodu citrusov je pomerne ťažké, z dôvodu stáročí pestovania a rozširovania týchto rastlín. Nie je však pochýb, že citrusové rastliny pochádzajú z juhovýchodnej Ázie. Podľa R.W. Scora pôvodné druhy citrusov, z ktorých sa vyvinuli všetky súčasné druhy sú Citrus maxima (C. grandis) - pomelo, Citrus medica - cedrát, Citrus reticulata - mandarínka a nejaká primitívna papeda (tu sa zdroje rozchádzajú podľa Scora je nedávno objavený Citrus halimii).
Citrus maxima bol pravdepodobne prvým predchodcom. Pochádza z Malajzie a Malajského súostrovia. Citrus medica pochádza z Indie, Citrus reticulata z Číny a Citrus halimii z Thajska a Malajského súostrovia. Obecný pomaranč (Citrus sinensis) a horký pomaranč (Citrus aurantium) sú považované za hybridy pomela s nejakou mandarínkou. Limety (Citrus aurantifolia) a citróniky (Citrus lemon) vznikli krížením Citrus medica a primitívnych papeda.
Citrusy sa šírili z Ázie do ostatných regiónov nasledujúc cestu šírenia civilizácie. Zaujímavosťou je, že prvým zástupcom tejto skupiny rastlín známym v Európe bol cedrát spomínaný Theophrastusom okolo roku 310 pnl. Predpokladalo sa, že po niekoľko ďalších stoviek rokov to bol jediný známi druh v Európe. Až okolo roku 1400 sa do Európy dostali aj ďalší zástupcovia tejto skupiny a to. horký pomaranč, citrón, a sladký pomaranč. Podľa literatúry sa zdalo, že tieto druhy pred rokom 1400 neboli v Európe známe.
Avšak archeologickým prieskumom v Pompejách - Tolkowsky (1938), na základe skúmania mozaiky preukázal, že pomaranče (pravdepodobne sladké) boli v Pompejách pestované už pre ich zničením v roku 79. Nájdená mozaika v Rímskej vile taktiež naznačuje, že v tej dobe sa na území talianska pestovali aj citróny a limety. Sú známe aj indície že cedráty boli pestované aj v starovekom Egypte dlho pred tým ako ich popísal Theophrastus. Pri archeologickom prieskume v južnom Babylone boli nájdené semená cedrátu ktoré sú datované do doby 4000 pnl.
Dnes vieme, že sladké pomaranče boli v Číne pestované a šľachtené už mnoho storočí pred tým, ako dorazili do Európy. Citrusy sú spomínané v starej čínskej literatúre už za vlády Ta Yu, ktorý vládol v rokoch 2205 - 2197 pnl. Neskôr sa v literatúre rôzne druhy citrusov spomínajú v Číne viackrát. Známa je hlavne kniha Chu lu od Han Yen-chin napísaná v roku 1178 (preložená do angličtiny v roku 1923 pod názvom „Monograph on the Oranges of Wen-chou, Chekiang, kde autor popisuje 27 odrôd sladkých, horkých pomarančov a mandarín. Popisuje tu aj cedráty, kumquaty a trifoliátu. V týchto dávnych dobách boli citrusové rastliny pestované aj v Indii, hlavne v štáte Asám.
Prvý z latinsky píšucich autorov, ktorý popísal cedrát bol Publius Vergilius Maro (v slovenčine nazývaný aj Vergílius alebo zastarano Virgil) (70-19 pnl.) A. Plinius ako prvý použil označenie citrus, ktoré neskôr prebral Linné pre označenie celého rodu. Citrusy sa šírili relatívne pomaly. Predpokladalo sa, že prvé pomaranče a aj iné druhy citrusov dostali do Európy po návrate moreplavca Vasco da Gama r. 1497, avšak toto ako som spomínal bolo vyvrátené archeologickým prieskumom. Avšak o rozšírenie záujmu o pestovanie týchto exotických rastlín sa zaslúžili moreplavci, cestovatelia, obchodníci. V Európe sa v 15 storočí začali zakladať oranžérie na dvoroch šľachtických rodín, kde sa sústreďovali všetky druhy vtedy známych citrusov. Európa potom hrala dôležitú úlohu pri šírení citrusov do ďalších krajín a kontinentov.
Hurmikaki (Ebenovník rajčiakový)
Slovenský názov stromu prinášajúce toto ovocie je Ebenovník rajčiakový. Môžeme sa stretnúť s názvami kaki, churma, prípadne „Sharon“ čo je kultivar vypestovaný v Izraeli. V češtine sa používa pomenovanie pre tento strom Tomel japonský. Tento strom pochádza z Číny odkiaľ sa rozšíril do ostatných častí Ázie a neskôr aj do Európy. Plody predávané u nás pochádzajú najčastejšie z Talianska, Španielska a Izraela.
Ebenovník rajčiakový je opadavý subtropický jedno- alebo dvojdomý strom dorastajúci do výšky 15m s redšou guľovitou korunou. Bolo vyšľachtené veľké množstvo odrôd (uvádza sa až 1000 odrôd). Plody u najrozšírenejších odrodách sa vyvíjajú partenokarpicky, avšak opelenie zlepšuje chuťové vlastnosti. Niekedy sa aj na jednom strome môžeme stretnúť so samčími, samičími a dokonca aj obojpohlavné. U niektorých odrôd je výrazná mrazuvzdornosť takže je ho možné pestovať aj v južných vinohradníckych častiach Slovenska. Stromy sú dlhoveké a rodia 50-80 rokov.
Plody sú sploštené guľovité bobule s nápadným štvorcípim kalichom. Šupka je tenká, hladká a lesklá, v zrelosti žltá, oranžová až červená. Dužina je u nezrelých plodov nepríjemnej trpkej chuti (spôsobenej tanínmi), po dozretí je sladká. Je sa hlavne surová dužina, prípadne je možné použiť na kandizovanie.
Ako naznačuje sekcia v ktorej som túto subtropickú rastlinu zaradil jedná sa o veľmi odolný subtropický strom. Vhodné odrody je možné teda pestovať aj na Slovensku. Je potrebné však zabezpečiť vhodnú polohu, najlepšie miesto chránené pred vetrom a počas silných mrazov zabezpečiť aspoň nejaký stupeň ochrany. Na južnom Slovensku môžeme nájsť niekoľko starších rodiacich semenáčov. U nás je aj dostupná odroda Dunaj vzniknutá z náhodného semenáča. Táto odroda údajne vydrží s miernym poškodením krátkodobo teploty až -24°C.
Stromu vyhovuje skôr stredne ťažká zemina, s jemne kyslým pH. Je veľmi náročný na závlahu takže hlavne počas horúceho leta pravidelne polievame a samozrejme dodávame aj výživu. Režeme hlboko v marci až apríli, kvitne na letorastoch z jednoročného dreva.
tags:
