Spracovávanie fotiek (hlavne ak sa nakopili) je dlhodobý proces. Nedá sa to spraviť na jeden krát. Na rozdiel od práce za odmenu, existujú aj činnosti, ktoré robievame len sami pre seba. Zadarmo. U mňa je takouto činnosťou spracovanie starších fotiek a vytriedenie dát, ktoré sa mi za tie roky ocitly na harddisku. Knižky ktoré si chcem prečítať, dokumenty ktoré si chcem pozrieť, články čo ma zaujali, vtipy čo ma pobavili ..
Ďalším rozdielom práce pre seba je, že nám za jej nerobenie nehrozí žiaden trest. Predsa sa sami nebudeme trýzdniť. Po určitej dobe nám takéto činnosti ľahko dokážu prerásť cez hlavu. Pri takomto počte už je problém to, že nech si aj nájdem nejaký čas na spracovávanie, určite ich nespracujem všetky. A keďže prácu nedokončím, pocit uspokojenia bude omnoho menší, ako by som niečo dokončil. Preto je ťažké sa do takýchto činností púšťať. Túto stratégiu (keďže sa “oplatila”), využije aj na ostatné činnosti v živote.
Typickým príkladom je obetovať všetko kvôli deťom. No deti vyrastú a odídu preč. Starať sa im do života, chcieť riešiť ich problémy (a ignorovať problémy vlastné) nie je správne. Nikdy zbytočne neobetujte to, čo máte radi!
Spočiatku som sa aj ja uspokojil s odkladaním. Keď to nestačilo, pribudli mi fotky aj na inom oddiele harddisku. Kúpou PEN-u sa mi naskytla možnosť pracovať s RAW a kvantá dát (zároveň s množstvom času na úpravy) sa mi zväčšovali ešte viac. Pribúdali mi aj znalosti v spracovaní fotiek. Hneď po nafotení akcie sa mi nechcelo spracovávať fotky.
Človek najprv hľadá výhovorky a obviňuje okolie. Je pravda, že vytvorenie jedného RAW mi trvalo aj 30 sekúnd. Bolo logické očakávať, že s lepším PC to bude lepšie. No kým som sa rozhýbal do lepšieho PC ísť, nakopili sa mi ďalšie fotky na spracovanie. Rozhodol som sa, že spracujem (nie zmažem) všetky súbory na HDD.
Ako najmenej času stráviť s vytriedením dát na disku? Existujú programy na zoptimalizovanie času. Na vtipy to prekvapivo fungovalo a podarilo sa mi ich spracovať. No spracovávaniu fotiek to nepomohlo: teraz už viem, že u nich nestačí len nájsť si na ne čas. Vyžadovalo to síce rozmýšľať o výsledku už pri fotení a chcelo to určitú dobu počas ktorej som spoznal rezervy úprav v JPG. Teda učenie.
So súčasnou generáciou MILC je už aj detekcia správnej expozície aj WB na úrovni, na ktorú sa dá spoľahnúť. Vznikajú tak fotky ktoré by dovtedy nevznikli .. ale aj veľa odpadu. napríklad na korekciu “oranžového” auto WB na normálnejšie môže byť napr. Keď sa niekto trápi 40 minút s jednou fotkou, nie je to v poriadku. Ale je pravda, ze co nevyriesis do pol minuty (fakt velky problem), to je na zmazanie ak nejde o nejaky super-specialny moment.
Stal som sa omnoho efektívnejší ako pred pár rokmi. Na zistil som, že ani zoptimalizovanie procesov nestačí. Fotky mi stále pribúdali. Síce už nemám veľa problémov s novými súbormi, ale aj tak som si nenašiel čas na spracovávanie tých starších fotiek. Kto ma pozná osobne, určite odo mňa začul frázu “chcel by som konečne spracovávať fotky”. Chcel. No keď už sedím za PC, nejde to. Napriek tomu, že sa jednalo o “jednoducho zvládnuteľné veci” a hociaký z týchto systémov by mal stačiť, nepomohlo to. Nedokázal som ich dodržiavať.
Pri predstave, že by som mal začať spracovávať fotky (dlhodobý proces), napáda ma že “zabijem 3 hodiny a nič z toho”, potom ma napadne napríklad “veď sa musím aj vyspať”, začnem robiť niečo iné a tak zvyčajne skončím pri prokrastinácii (krátkodobých činnostiach). bez sluchatiek.. na plne pecky..
S internetom ma napadlo “nepoužívať ho počas párnych hodín” .. Odkedy mam deti, tak sa nemusim motivovat na upravu fotiek. Tak sa tesim, ked mam chvilu kludu a mozem v pokoji upravovat, ze ma to zacalo aj bavit. Ja si fičím na hudbe hlavne cez Spotify a nahlas, lebo vedľa nás stavajú dom a tie zbíjačky treba prehlušiť 😀 A inak, aj spomínané peniaze sú motivácia, lebo ak ich dostanem hneď napríklad po fotení koncertu, tak mi je blbé, že na fotky dlhšie čakajú a to ma motivuje.
Táto odpoveď ma prekvapila najviac. Hlavne Thomas Bergersen je na prácu ako stvorený: je to vlastne akoby hudba z filmu, no akurát také pasáže, že pri práci máte pocit, že už už “hlavný hrdina ide vyhrať” (teda že vaša práca sa akurát blíži do zdarného konca). Odpoveď je to síce logická, no v praxi nie moc úspešná. Hľadal som v nich totižto odpoveď na otázku “prečo nemám takú pevnú vôľu”. A tak som tie tipy ani nevyskúšal (okrem tej muzičky, ktorá ich všetky zatienila a myslel som si, že bude stačiť).
Po úvodnom nadšení som totižto nadobudol pocit, že to títo ľudia robia len pre peniaze. “Motivátori” si totižto z “time managementu” spravili biznis. Zásady, ktoré sa tam uvádzajú (napríklad “prestať sledovať TV”, alebo “kašľať na to čo hovorí sused”) síce na prvý pohľad majú logiku, no v praxi to nestačí. Všetci sa totižto zameriavali hlavne “na druhých”: napríklad ako delegovať svoju prácu na iných, aby som “ja sám” nič robiť nemusel a mal tak čas sám pre seba.
Vysvetlenie, ako funguje motivácia človeka, som ale našiel. Na rozdiel od klasickej ekonomiky - ktorá predpokladá, že “existuje neviditeľná ruka trhu, ktorá všetko vyrieši” a z toho odvodzuje všetko - v jeho knihách sa nespolieha len na teóriu. Ale v praxi na rôznych pokusoch (a zážitkoch zo života) skúma správanie ľudí. Napriek tomu, že “ekonómia” a “fotky” na prvý pohľad vôbec nesúvisia, už pri názve tej knihy som si uvedomil, že v skutočnosti súvisia.
Za spracovanie starých fotiek mi nikto platiť nebude, naopak ak ich spracujem a pošlem kamošom, oni ich budú mať zadarmo. V jednej kapitole Dan popisoval, že keď mal veľké zdravotné problémy, testovali na ňom nový liek. Tento síce fungoval, ale mal veľmi nepríjemné vedľajšie účinky (niekoľko hodinové zvracanie, bolesti a podobne). Ako sa neskôr dozvedel, on jediný ho doužíval do konca. A prečo? Lebo ako fanúšik sledovania filmov si ako odmenu za pretrpenie tých múk doprial sledovanie filmu.
Pokúsil som sa aplikovať zásadu z predchádzajúcej kapitoly na spracovanie fotiek: použiť prokrastináciu ako odmenu po spracovaní fotiek. Zistil som, že to naozaj funguje: fakt som sa do spracovania fotiek odhodlal a zopár ich aj spracoval. Neskôr som si uvedomil, že som vlastne čosi podobného už raz čítal (a spomenul v článku o závislostiach). V knihe “Majster alkohol” prezradil Jack London jeho tip na to, ako sa stať slávnym spisovateľom: dal si záväzok, že každé doobedie napíše aspoň 1000 slov.
No jeho príklad zároveň poukazuje na riziko takéhoto správania: keďže sa stal závislák, začal piť aj pred ukončením svojej 1000-ky s tým, že to dokončí neskôr. Chvíľu to fungovalo, no časom nedokázal písať, kým sa nenapil. Časom, keď už bol úplná troska už ani svojich 1000 denných slov nezvládal. Nakoniec sa predávkoval. Má to ale neželaný vplyv na domáce práce: tým, že si domáce sedenie pri PC spájam s prokrastináciou, neberiem ho už ako prácu. No ale spracovávanie fotiek už nie je prokrastinácia, ale práca.
Jack Londonova pamiatka nech je pre nás aspoň ponaučením, že “prokrastinácia” (dokonca aj alkohol) sa dá využiť aj pozitívne. No treba ju (ho) mať pod kontrolou. Ako som zistil, je nutné si zaviesť určité zásady a potom sa ich poctivo držať (najlepšie si ich aj zapísať). Lebo inak ich určite nebudeme dodržiavať.
Pri browzdaní internetom som ešte narazil na ďalšie zásady, ktoré sa oplatí dodržiavať (alebo aspoň poznať). Poznatky získané z jeho pokusov dávajú nový pohľad na kydy motivátorov. Možná jste slyšeli, že vybudovat nový návyk trvá 21 dnů. Četl jsem tak ob jeden odstavec, ale zato jsem vydržel až do konce, byl jsem totiž zvědavej jak to dopadne - když selže vnitřní motivace, sebeodměňování, koučovací videa, motivační články, nebo dokonce i citáty, co pak přiměje člověka k činu. A článek nakonec odpověď naozaj poskytuje - nejlepší motivací, když se vám do něčeho nechce, je pomyšlení, že až si to odbydete, budete potom moct zas nerušeně prokrastinovat. Nezabite ho zbytočne nepodstatnými úlohami, ktoré znovu nebudete stíhať.
tags:
