Hoci máme pri pohľade na zem pocit, že je to iba nudná hlina a sem-tam nejaká skala, pod ňou to doslova fičí. V pôde však žije množstvo živočíchov, ktorým svet na povrchu ani veľmi nechýba. Žije tam nemálo živočíchov, ktoré sa starajú nielen o jej prevzdušnenie a hnojenie, ale sú si navzájom aj potravou.
Život pod zemou
Ak by sme od vás chceli uviesť aspoň jedno zvieratko, ktoré žije pod zemou, pravdepodobne vám okamžite napadne krtko. Na Slovensku žije krt obyčajný, živí sa hmyzom a má veľmi slabý zrak. Je farboslepý, je však schopný rozoznávať svetlo a tmu a tiež registruje pohyb. Oči mu však nahrádza hmat a čuch. Jeho prítomnosť poznáme podľa krtincov a radosť z neho nemajú najmä záhradkári, vyznávači anglického trávnika a správcovia futbalových ihrísk.
„Krtko okrem dážďoviek loví larvy hmyzu, mnohonôžky a niekedy aj drobné stavovce. Takže ak s niektorou jeho potravou majú záhradkári problémy, v podstate je ich veľkým spojencom. Krtince potom môžu využiť na kompost alebo do črepníkov,“ vysvetľuje RNDr. Najmä záhradkári sú neraz zúfalí z tohto inak milého chlpáča, ktorý im robí svoje „bábovičky“ po celej záhrade a mnohí z nich vzápätí spustia doslova honbu na krtka a na jeho likvidáciu skúšajú všetko možné.
Komunikácia rýb
Ak sa nás niekto spýta na to, aké zvuky by sme mohli počuť v mori, najpravdepodobnejšie je, že si hneď predstavíme až mimozemský spev veľryby, ktorá privoláva partnera. „Môžu škrípať zubami alebo vydávať hluk pri pohybe vo vode. Zo 175 druhov rýb takto komunikovali dve pätiny. To je oveľa viac, než sa pôvodne predpokladalo. „Pravdepodobne najbežnejšou adaptáciou sú svaly spojené s plávacími mechúrmi. V skutočnosti sú svaly plávacieho mechúra najrýchlejšie sa sťahujúce kostrové svaly stavovcov.
Zaujímavé na tom je, že vedci predpokladajú počiatok tejto schopnosti do obdobia pred 155 miliónmi rokov - to je približne rovnaký čas, v ktorom predpokladáme vývin prvých suchomorských zvierat s chrbticou, z ktorých sa mali vyvinúť aj ľudia. Najviac sa tieto prvky objavili pri ramenoplutvých druhoch a sumcoch. „Ryby robia všetko.
Prežitie hmyzu v zime
Motýľ v zime. Existuje mnoho spôsobov, ako sa zvieratá chránia pred chladom. Je všeobecne známe, že medvede hibernujú, ryby ostanú schované pod vodou, líšky a zajace trávia čas v norách a iné živočíchy zas pod zemou alebo pod snehom. Tieto drobné stvorenia, samozrejme, len tak nezmiznú a zázračne sa opäť neobjavia budúci rok. Na rozdiel od cicavcov a vtákov si hmyz nedokáže generovať teplo sám, patrí k takzvaných ektotermných živočíchom, v prípade ktorých závisí teplota tela od vonkajšieho prostredia. Hmyz uhynie, keď je vystavený teplotám pod bodom topenia ich telesných tekutín. Ak chce prežiť naše studené zimy, musí sa vyhnúť mrazu alebo ho tolerovať.
Vyhýbanie sa mrazu a adaptácia naň sú dve hlavné stratégie, ktoré hmyz využíva. V prípade prvej stratégie sa jedince na jeseň presťahujú do ľudských obydlí a udržiavajú sa v teple až do jari. Bežným príkladom sú viacfarebné lienky východné, ktoré sa každoročne zhromažďujú na domoch a v nich. Niektoré druhy hmyzu tiež migrujú do teplejších oblastí, aby sa vyhli zamrznutiu. Niekedy sa hmyz dostane do takzvanej suchej hibernácie tak, že sa zbaví všetkej potravy a vody v tele. Týmto spôsobom sa ľad nemôže vytvoriť vnútri tela a zabiť ich. Voda potrebuje na kryštalizáciu častice a teploty môžu klesnúť až na mínus 42 stupňov bez toho, aby voda zamrzla.
Iný hmyz má na exoskelete (vonkajšej časti) super voskový povlak, ktorý ho chráni pred tvorbou ľadu na tele. Arktický hmyz a podobné druhy udržiavajú i napriek nízkej teplote svoje telesné tekutiny v kvapalnom stave. Niektoré druhy pavúkov a roztočov majú v krvi nemrznúce proteíny (kryoprotektanty), aby sa úplne vyhli zamrznutiu. K týmto látkam patria napríklad glycerol a cukor, ktoré fungujú ako nemrznúca zmes vo vašom aute. Motýle, ktoré prezimujú v dospelosti, ako napríklad oranžový motýľ Polygonia interrogationis, produkujú nemrznúcu zmes. Mnoho hmyzu a obojživelníkov sa spolieha na takzvanú mrazuvzdornosť. Ide o proces, ktorý na svoje fungovanie vyžaduje, aby organizmus zmrazil polovicu tela a obmedzil svoje metabolické procesy.
Pri prirodzenej tolerancii mrazu premení hmyz 50 percent alebo viac svojej telesnej vody na ľad. Jedince tohto druhu vedia kontrolovať, kde sa v ich telách tvoria ľadové kryštály, čím si zaisťujú, že ich orgány a tkanivá nie sú poškodené.
Včelie úle
Väčšina včiel a ôs počas zimy hibernuje. Včely medonosné sú však jedným z mála hmyzu prispôsobeného na prežitie zimy bez toho, aby upadli do nečinnosti. Možno ste si všimli, že v zimných mesiacoch v chladnom podnebí včely nevidno. Je to preto, že keď teplota v zime klesne pod 10 stupňov, včely sa vrátia do svojich úľov a formujú sa do zhlukov, aby sa udržali v teple. Včely si vytvárajú vlastný zdroj tepla a energie tým, že sa združujú vo veľkej populácii a majú dostatočnú zásobu medu. Včely medonosné udržujú vnútornú teplotu svojej zimnej skupinky okolo 35 stupňov. Napriek náročným podmienkam v chladnejších mesiacoch žijú včely v skutočnosti v zime dlhšie, pretože sú v úli v bezpečí a spotrebúvajú menej energie ako pri hľadaní potravy v lete.
Bojovnica pestrá
Bojovnica pestrá sa často vyskytuje v domácich akváriách. Je ich ozdobou. Je to druh ryby, ktorý sa tiež označuje ako Betta. Sú to ryby patriace do čeľade labyrintkovité. V akváriách je bojovnica pestrá popularizovaná na konci 19. storočia. Vyskytuje sa najmä v oblasti južnej Ázie a Malajského polostrova.
Ako vyzerá bojovnica?
Pôsobivejšie sú samce, majú dlhšie plutvy a širšie ústa. Môžu mať mnoho farebných variácií.
Čo jedia bojovnice?
V prírode je to mäsožravé zviera, predátor rýb. Môžete ich kŕmiť larvami komárov, dafniami a suchou potravou. Odporúča sa aj kŕmenie lyofilizovanej potravy.
Správanie bojovníc
Bojovnica je agresívna, čo je tiež zdrojom jej názvu. Samce sú agresívne voči iným bojovniciam. Nemali by so sebou bojovať o nadvládu a územie. V minulosti sa špeciálne organizovali takéto boje so stávkami. Samice sú voči sebe oveľa tolerantnejšie. Ryby bojovnice by rozhodne nemali byť chované v tzv. guľovitých akváriách, pretože to je pre ne utrpením. Ak je ryba v akváriu tohto typu, je často vystresovaná, letargická či apatická.
Chov bojovníc
Mali by ste zvoliť kryté akvárium kvôli riziku vyskočenia ryby. Môžu byť tiež choroby spojené so spôsobom dýchania. Bojovnice dýchajú atmosférický vzduch vďaka labyrintu, ktorý sa nachádza nad žiabrových viečok. Ak je vzduch nad vodou príliš chladný, ryba sa môže prechladnúť.Optimálna teplota vody pre bojovnice je teplotou 25-28 ° C. Pre chov bojovníc potrebujete filter s čerpadlom a ohrievač s termostatom. V prípade osvetlenia nie sú požiadavky rýb ničím zvláštnym. Osvetlenie by nemalo byť príliš silné alebo príliš slabé. Akvárium by malo mať relatívne hustú vegetáciu, ktorá bude prístreškom, miestom na odpočinok. Priemerná dĺžka života je 3-5 rokov.
Koľko stojí bojovnica?
Ceny sa líšia. Veľa záleží na druhu a miesta nákupu. Ceny najpopulárnejšej bojovnice pestrej sa predávajú za približne 3 EUR. Samce sú drahšie a stoja v priemere 7 - 10 EUR.
Rybolov v Holandsku
Kúzlo Holandska má veľkú silu a musím priznať, že sme mu podľahli a nie sme zďaleka jediní. Tak ako v predchádzajúcich dvoch rokoch, aj v tomto roku sme sa rozhodli vypraviť na holandské vody s vidinou úlovku veľkých ostriežov. Osobne musím priznať, že ma Holandsko očarilo natoľko, že by som si dokázal predstaviť tráviť tam aj viac času než iba jeden týždeň v roku. Vždy, keď sa tam po roku vrátim, neprestáva ma udivovať, aká je krajina rovinatá a koľko je tam vodných plôch. Kam sa človek pozrie, všade voda. Od veľkých riek a jazier až po malé kanály medzi poľami a všetky tieto vody môžu skrývať ryby kapitálnych rozmerov.
Cieľom našej výpravy boli ostrieže presahujúce dĺžkou magickú hranicu 50 cm a vážiace viac ako 2 kg. Ako vyzerá ostriež cez 50 cm, to je niečo neopísateľné a každému rybárovi zameriavajúcemu sa na dravce by som prial, aby raz takú rybu ulovil. To sa jednoducho musí vidieť na vlastné oči! Žiaľ, v našich končinách sú šance na úlovok takých ostriežov minimálne, a preto za nimi cestujeme až do Holandska. Táto krajina je vďaka svojim pravidlám a množstvu vody zemou zasľúbenou pre lovcov dravých rýb. Myslieť si však, že sa sem vypravím a na veľké ostrieže narazím na každom kroku, to je omyl. Podobne ako kdekoľvek inde, aj v Holandsku si treba veľké ryby takzvane odmakať a zaslúžiť, a predsa sa môže stať, že aj počas niekoľkých výprav vysnívaná päťdesiatka nepríde.
Prútohodiny sú prútohodiny
Keď sme vlani po prázdninách plánovali našu už tretiu výpravu do Holandska, tak bolo jasné, na ktoré miesto pôjdeme. Holandsko ponúka mnoho možností, kde sa dá na veľké ostrieže cieliť a medzi najznámejšie určite patrí sústava jazier Hollands Diep, Haringvliet a Volkerak. My sme, žiaľ (možno je to tak aj dobre), limitovaní našou loďou, ktorá pre takéto veľké vody nie je konštruovaná. Jedna vec je teda bezpečnosť a druhá vec je znalosť vody. Pretože ak niečo naozaj rozhoduje medzi úspechom a neúspechom, tak je to čas strávený na vode vo všetkých možných podmienkach. V minulom roku sme si toto pravidlo overili viac, než sme si mysleli.
V predošlých rokoch sme zistili, že najproduktívnejšími časmi na vode sú takzvané zlaté hodinky. Ráno tesne pred a po východe slnka a potom opäť večer pred západom slnka. Na naše prekvapenie tento rok tieto časy vôbec nefungovali. Žiaľ, trvalo nám niekoľko dní, kým sme na to prišli. Predsa len okrem času hrá svoju rolu aj miesto a vždy sa ponúka možnosť, že ste síce v správny čas na vode, ale na zlom mieste. To, že tento rok ostrieže ráno nespolupracujú, sme si následne potvrdili aj s inými rybármi, s ktorými sme sa dali do reči. Byť otvorení debate a prejaviť ústretovosť sa často naozaj vypláca.
Jeden deň, keď sme si práve dávali poludňajšiu pauzu a obedovali, tak sa za nami zastavili dvaja nemeckí rybári, či by sme im nepožičali nabíjačku na batériu. Sprvu som bol trochu ostražitý, pretože u nás žijeme s tým, že čo nie je niekde prirobené napevno, to môže niekto ukradnúť... Po chvíli som sa však presvedčil, že sú to rovnako zapálení mladí chlapci ako my a ich zámer určite nie je nabíjačku si privlastniť. Dohodli sme sa, že prinesú batériu, ja im ju dám nabíjať a keď bude nabitá, tak si ju vezmú a nabíjačku schovajú na našej terase, pretože v tom čase už budeme na vode. Vďaka tomuto ústretovému kroku sme sa pustili do konkrétnejšej debaty a vzájomne si začali oznamovať informácie, ktoré sme na vode za posledné dni nazbierali. Netýkalo sa to iba miesta, ale išlo aj o časy a konkrétne nástrahy, ktoré nám fungovali.
Informácie, ktoré sme od kolegov získali, nás doviedli k tomu, že sme ďalší deň vyrazili na iné jazero, ktoré bolo spojené s riekou kúsok po prúde od nášho jazera. Obe jazerá sú si podobné a sú spojené s riekou kanálom, vďaka ktorému môžu ostrieže začiatkom jesene migrovať z rieky do stojatej vody. Tam nemusia bojovať s tečúcou vodou pri nízkych teplotách a zároveň sa tam na jar aj vytierajú. Už v lanských rokoch sme na tomto jazere boli pozrieť, ale nevenovali sme mu toľko pozornosti, ako by bolo treba. Až tento rok sa potvrdilo, že tu sú tiež dobré miesta, ktoré stoja za našu pozornosť a dôkladnejšie preskúmanie.
Zmena miesta, ryba istá
Už sme mali za sebou zhruba tri dni výpravy, ale stále boli medzi nami takí, ktorí na svojho vysnívaného ostrieža čakali. Medzi nich patril aj môj otec, s ktorým sme v Holandsku na lodi parťáci už tretí rok po sebe. Tento rok naňho, žiaľ, sadla smola už od začiatku. Deň po príchode ho skolila viróza a dokonca celé dva dni len preležal v izbe. Čas, keď mal možnosť prekonať bájnu 50 cm hranicu, sa teda skrátil. Ja už mám ryby cez 50 cm z predošlých rokov a aj keď som tomu neveril, tak sa mi podarilo osobný rekord prekonať aj tento rok a posunúť ho na hranicu 52,5 cm. Urobiť si osobák je krásne.
Opäť som si prežil ten neopísateľný pocit, keď som sa začal skoro klepať, len čo sa mi podarilo úspešne rybu zdolať a podobrať. Avšak mojím hlavným cieľom a veľkým prianím je ostriež cez 50 cm pre môjho tatka! Po tom, čo sa otcovi polepšilo a po tom, čo sme nasali nové informácie od nemeckých kolegov, rozhodli sme sa, že ďalší deň pôjdeme na vedľajšie jazero. Aj napriek tomu, že sme mali loď na vode a ráno stačilo „len“ vyplávať, tak sme pred sebou mali zhruba polhodinovú cestu potme. Vyrazili sme teda naozaj skoro, pretože ešte za tmy sme chceli byť takzvane na značkách a urobiť všetko pre ulovenie veľkého ostrieža. Od nemeckých rybárov sme vedeli miesto, typ nástrahy a dokonca aj to, že sa im podarilo predošlý deň uloviť niekoľko ostriežov cez 50 cm. Očakávania teda boli veľké...
My s taťkom sme boli na mieste prví. Venca s Michalom dorazili až neskôr a zvyšok išiel autom, pretože túto výpravu absolvovali na bellyboatoch. Miesto, na ktorom sme začínali, bolo pomerne ťažké na chytanie, pretože sa na ňom nachádzalo mnoho potopených stromov, ktoré boli miestami až nad hladinou. Hneď nám bolo jasné, že tu ryby musia byť, dokonalejší priestor na úkryt by mohli len ťažko hľadať. Žiaľ, nedarilo sa nám tak, ako by sme si predstavovali, preto sme sa presunuli ešte ďalej od rieky do jazera. Pri vstupe do jazera pomerne úzkym prepojením nás hneď upútali oceľové konštrukcie slúžiace na kotvenie lodí. Logicky sme vyrazili smerom k nim, každá štruktúra je zaujímavá a tu sme mali istotu, že sa nám bude chytať komfortne.
Hneď vedľa konštrukcií sa nachádzala malá, mierne sa zvažujúca pláž. Podľa toho, čo ukazoval sonar, svah pokračoval aj ďalej vo vode a predpokladali sme, že by tu mohli ráno ostrieže byť. Netrvalo dlho a naša hypotéza sa potvrdila. Najskôr otec netrafil opatrný záber na vobler a po niekoľkých ďalších hodoch som dostal pomerne jemný záber aj ja, tentoraz už ryba sedela. Chvíľka zdolávania a ostriež bol v podberáku. Vedeli sme, že tu nemusí byť sám, ocina som teda okamžite poslal chytať s tým, že rybu vyháčkujem, zmeriam a až potom sa pustíme do fotenia, ale nech on chytá ďalej.
Ostrieža som nechal nabrať silu v podberáku a medzitým už si nás všimol Venca s Michalom a začali obhadzovať konštrukcie z druhej strany. Ja som sa už nikam neponáhľal, ostriež bol v poriadku vo vode vo veľkom podberáku, otec na prove prečesával pláž s voblerom a ja som si prial, aby sa mu tiež pošťastilo. Netrvalo to dlho, možno dve minúty a otec hlásil rybu. V tom momente na lodi nastal trochu chaos, pretože v podberáku bol stále môj ostriež. Neváhal som ani sekundu, svojho ostrieža som vzal do ruky a jednou rukou som podoberal otcovho ostrieža. Mal som trochu nervy, pretože veľký podberák sa jednou rukou ovláda zle a je nutné byť veľmi presný, pretože len čo sa chytí jeden z trojháčikov do sieťky, tak to väčšinou zle dopadá.
Podobrať sa však podarilo a my sme mali zrazu dva krásne ostrieže v lodi. Môjmu sme namerali 46 cm a tatkovmu 48 cm. Bolo to ako sen. Mal som obrovskú radosť, že sa otec dočkal svojho prvého ostrieža tohtoročnej výpravy, keď predtým ležal v teplotách a nebolo mu dobre niekoľko dní. Chalani nám urobili krásne fotky a my máme pamiatku na celý život.
Ešte zhruba pol hodiny sme prechytávali okolité miesta a napriek tomu, že ryby boli aktívne a pohybovali sa v stĺpci v húfoch, už sa nám nepodarilo urobiť žiadny kontakt. S rovnakým výsledkom sme dopadli aj po prechytaní okolitých brehov, skúšali sme náveterné aj záveterné strany, ale stále bez jediného kontaktu. Približne po hodine sme opäť opustili jazero a vrátili sa na zhruba 1500 m dlhé rameno, ktoré ho spája s riekou. Po pár hodoch sa mi podarilo dostať krásneho zubáča a nebol som jediný. Zrazu akoby niečo ryby zaplo a všetci sme v priebehu pol hodiny dostali niekoľko zubáčov. Za zmienku určite stojí Bárin osobáčik vo veľkosti 70 cm, ktorý s Bárou na bellyboate zviedol urputný boj.
Žiaľ, ryby neboli „zapnuté“ dlho a nás opäť čakal boj o každý záber. Znova sme skúsili jazero, namiesto voblerov však s Carolina Rigom a Skirted Jigmi. Opäť bez úspechu, čo prinieslo aj útlm našej nálady a zapálenia. Posedávali sme možno viac ako hodinu, najedli sa, potárali a skúšali všetko možné aj nemožné, keď som si uvedomil, že mám v mape uložené ešte nejaké miesta, ktoré som si uložil z videí holandských rybárov. Na nič sme nečakali a vyrazili sme. Po príchode na prvý flek sa stalo niečo len ťažko uveriteľné, miesto sme určili len podľa malého bodu na mape bez toho, aby sme akokoľvek skúmali typ dna a hĺbku. Prvé nahodenie, pár twitchnutí a bum! Prvým hodom zdolávam zubáča 70+, o dva hody neskôr pridáva otec ďalšieho, po zmeraní a fotení sa dočkáme ďalšej ryby, opäť zubáč, tentoraz však menší. Zrátané a podčiarknuté: jedno miesto, dohromady vari ani 5 minút a tri zubáče vonku.
Celí nabudení sme pokračovali ďalej a ďalej pozdĺž brehu a postupne prečesávali meter po metri. Zhruba o dvadsať minút otec hlási rybu na prúte, podľa boja som okamžite vedel, že je to ostriež a nebude malý. Doslova zahadzujem prút a pripravujem sa s podberákom. Na hladine sa ukazuje nádherný ostriež a v okamihu sekundy je už bezpečne v podberáku. Podľa mohutnosti ryby tajne dúfam, že by to mohla byť oná päťdesiatka. Žiaľ, nie je to tak. Nech som sa snažil ako som najlepšie vedel, ostriežovi som nameral „iba“ 49,5 cm a 2,44 kg. Máme s ocinom obaja obrovskú radosť a už teraz vieme, že sa nám dnešná zmena miesta vyplatila, a to sme ešte neboli na konci dňa. V ďalších hodinách chytania som pridal ešte 48-ičku ostrieža a chlapci nezostali pozadu. David si zdvihol osobáka zubáča na 69 cm a posunul deň starý osobák ostrieža z 50 cm na 51 cm. Venca s Michalom mali v lodi tiež minimálne 4 ostrieže a Martin s Bárou si zdolali zopár pekných zubáčov. Celkovo teda úspešný deň!
Ja som ešte tesne pred tmou pridal 47 cm takmer na rovnakom mieste, ako sme mali ráno double. Spokojní a unavení sa vraciame na ubytovanie, kde debatujeme o tom, aké bolo dobré zmeniť lokalitu nielen kvôli tomu, že sme pochytali celkom slušné množstvo rýb, ale aj preto, že sme vystúpili zo stereotypu chytania na stále rovnakých miestach.
Prístavy sú tiež dobré miesta
Vždy pri našich poludňajších pauzách na obed sme mali možnosť pozorovať miestnych rybárov, ako prechádzajú prístav a chytajú pozdĺž lodí. Dokonca sme boli aj svedkami niekoľkých úlovkov. Chvíľu sme sa s nimi aj rozprávali a prekvapilo nás, aké úspešné môžu prístavy byť.
Posledný deň nám neprialo počasie, prišiel silný dážď a vietor, preto sme na vode nevydržali dlho a vzdali sme to už okolo poludnia. Mne to však nedalo a popoludní som vyrazil do prístavu s jedným prútom, pár voblermi v krabičke a podberákom. Postupne som začal prechádzať jednotlivé móla a začal som obhadzovať lode. V Holandsku sa totiž môže v prístavoch chytať rovnako ako kdekoľvek inde. Moja taktika bola jednoduchá - ako nástrahu som zvolil malý cca 8 cm dlhý jerkbait, ktorý ide pekne do hĺbky aj na krátke vzdialenosti.
Túto nástrahu som volil zámerne, aby som vobler dostal do hĺbky okolo lode, kde som tušil výskyt ostriežov, šťúk a zubáčov. Počas chvíle som to dostal do ruky a overil si, že nemá zmysel zdržiavať sa na mieste dlho. Vždy stačí do jednej medzery medzi dve lode urobiť maximálne päť nahodení; ak tam ryba je, záber sa dostaví veľmi skoro, o čom som sa tiež rýchlo presvedčil. Jerkbait som vybral nielen pre možnosť chytať až v trojmetrovej hĺbke, ale predovšetkým preto, že ho možno zastaviť a on zostane na jednom mieste, čím umožňuje rybe nástrahu atakovať.
Neprešlo ani pol hodiny, čo som bol na mólach, a dostal som krásny záber takmer pod nohami. Ryba pekne bojovala a po chvíli bola na hladine. Zubáč okolo 65 cm! Na ľahký vercajk a v stiesnenom priestore to bol naozaj pekný zážitok. Po nafotení zubáča som pokračoval vo svojej taktike a dočkal som sa ešte dvoch záberov, ktoré som, žiaľ, nepremenil, pretože som nemal dostatok manipulačného priestoru pre zásek. Avšak toto chytanie ma naozaj bavilo a už teraz sa teším, až to budúci rok skúsim znova. Také bolo naše Holandsko 2024. Už teraz vieme, že ak to podmienky dovolia, tak sa na „naše“ jazero vypravíme znova. Stále máme čo objavovať a poznávať a stále sa máme toľko toho učiť!
Vzácny úlovok
Je to jeden z najdlhších morských tvorov na svete, no stretnúť sa s ním je mimoriadne vzácne. Obýva hlboké vody ďaleko od pobrežia a len výnimočne sa dostane k hladine. Nezvyčajný nález zaznamenali v pondelok na odľahlej pláži Ocean Beach na západe Tasmánie. Ako informuje denník The Guardian, miestna obyvateľka tam objavila telo ryby Regalecus glesne, známej ako giant oarfish, pričom táto ryba nemá slovenský presný preklad.
Sybil Robertson sa prechádzala po pláži, kam chodí pravidelne. „Zvyčajne som tam úplne sama. Je to divoké miesto. Nie je nič medzi nami a Argentínou,“ opísala. Ryba mala podľa jej odhadu asi tri metre. „Som vysoká 175 centimetrov a prešla som vedľa nej cez tri kroky. Bolo to niečo zvláštne, hneď som vedela, že to nie je bežný tvor,“ povedala pre Guardian. Odborníci tvrdia, že ide o mimoriadne vzácneho tvora.
„Niečo také sa len tak nevidí,“ povedal pre Guardian docent Neville Barrett, morský ekológ z Tasmánskej univerzity. „Nepotápame sa tam, nelovíme, jednoducho v tých vodách nie sme,“ vysvetlil. Ryba môže vážiť aj 400 kilogramov. Má slabé svaly a pohybuje sa pomaly, často vo zvislej polohe. Nie je aktívnym predátorom, potravu si len nenápadne zbiera z prúdiacej vody.
Jorja Gilmore, morská biologička, patrí medzi pár ľudí, ktorí túto rybu videli v jej prirodzenom prostredí. Zábery, ktoré zachytil jej kolega Tahn Miller, sú považované za prvé zaznamenané stretnutie s týmto druhom na východnom pobreží Austrálie. „Bolo to ako z iného sveta. Sybil Robertson sa cítila šťastná, že ho stihla vidieť v takmer neporušenom stave. O niekoľko hodín neskôr ryba prišla o hlavu a zvyšok tela rozobralo vtáctvo.
„Stačí sa len pozerať okolo seba. Ako sme vás už dávnejšie informovali, ryba má vraj prinášať prekliatie, varovať má pred katastrofami. V roku 2011 sa ich najmenej desať vyplavilo pred zemetrasením a obrovskou cunami, ktorá zasiahla oblasť Fukušimy, informoval Forbes. Príbeh hovorí, že keď sa ukáže, onedlho nastane zemetrasenie. No podľa Japan Times by mohol mať aj vedecký základ.
tags:
