Podaktorí ľudia mylne zaraďujú všetko, čo má chvost a plutvy, medzi ryby. V skutočnosti tieto živočíchy triedime do dvoch základných skupín: ryby a paryby. Ak hovoríme o chvoste a plutvách, sú tu ešte aj cicavce (veľryby, kosatky, delfíny a pod.). Avšak tie medzi ryby zaradiť vôbec nemôžeme.
Ryby a Paryby: Základné Rozdiely
Vedci sa dlhú dobu domnievali, že pôvodne existovali len paryby a z nich sa vyvinuli ryby. Dnes je však dokázané, že ryby existovali už pred 440 miliónmi rokov, kým paryby až o niekoľko miliónov rokov neskôr.
Čo sú vlastne ryby?
Zaraďujeme sem všetky druhy s pevnou kostenou kostrou. Ďalším ich typickým znakom je plynový mechúr, ktorý im umožňuje udržať sa v ktorejkoľvek hĺbke bez veľkého vynaloženia energie. Taktiež im umožňuje stúpanie a klesanie len zmenou polohy a zabraním plutiev. Zmeny tlaku vody reguluje mechúr automaticky pridaním alebo zmenšením objemu množstva plynu, veľkosť mechúra však zostáva nezmenená. Každé pravidlo má svoju výnimku, a tak je to aj u rýb. Podaktoré z nich tento mechúr nemajú, pretože sú prispôsobené životu na dne. Ryby sú veľmi rôznorodé od maličkých ako necht až po tie veliké niekoľko metrov. Celkom ich je viac ako 23 000 druhov.
Čo sú vlastne paryby?
Ide o druhy, ktoré majú (na rozdiel od rýb) chrupavkovitú kostru. Sem zaraďujeme žraloky, raje a chiméry. Ich zvápenatená chrupavka je spojená tkanivom so svalstvom, ktoré im zabezpečuje pohyb (len) vpred. Nedokážu cúvať. Existuje okolo 350 druhov žralokov, 500 druhov raji a 35 druhov chimér. Určite sa teraz väčšina z vás pýta čo sú to chiméry. My sme doposiaľ o ich existencii tiež nič nevedeli. Vraví sa o nich, že patria medzi najpodivuhodnejšie vyzerajúce stvorenia. Tvarom tela pripomínajú žraloky ale spôsobom plávania raje. Často sa im hovorí "slonie žraloky", pretože majú podivný rypák, ktorý je pružný a pripomína chobot.
Veľryby: Cicavce Oceánov
Veľryby nie sú len obrovské morské tvory. Veľryby sú mohutné morské tvory, ktoré nie jeden z nás určite obdivuje. Svojou honosnosťou ale hlavne veľkosťou si získali titul najväčších zvierat planéty. Ich obrovské rozmery, inteligentné správanie a jedinečný spôsob života fascinuje mnoho ľudí. Veľryby sú cicavce, ktoré žijú v oceánoch po celom svete. Často migrujú aj niekoľko stoviek kilometrov za potravou alebo na miesta, kde sa zhromažďujú, a vytvárajú nové potomstvo. Ich rozmery sa pohybujú od 2 až do 30 metrov, a preto si nesú prvenstvo vo veľkosti. Poznáme viac ako 90 druhov veľrýb. Medzi tie najznámejšie patria už spomínané modré veľryby, vorvane, narvaly či keporkaky. Niektoré z týchto druhov sa časom stali ohrozenými druhmi. Ich pokles nastal hlavne v 19. a 20. storočí.
Prečo sú veľryby cicavce?
Ako sme už spomínali veľryby patria k cicavcom. Do skupiny cicavcov sa zaradzujú aj ľudia, psy, mačky, opice či ošípané. Rovnako ako aj iné cicavce veľryby majú pľúca, nie žiabre. Práve preto môžeme veľryby vidieť, keď sa plavíme po oceáne. Veľryby nežijú vo vode ako iné ryby, pravidelne sa vynárajú za kyslíkom. Síce veľryby dýchajú kyslík, tak nemajú nos. Namiesto toho majú špeciálny dýchací otvor umiestnený na vrchu hlavy. Keďže veľryby sú cicavce, prirodzene sú teplokrvné. To znamená, že si udržiavajú stálu teplotu tela aj v studenej vode. Portál livescience.com uvádza, že pod kožou majú vrstvu tuku, ktorá im pomáha udržiavať teplo vnútri tela, aj keď vonkajšia pokožka je chladná. Teplokrvnosť u veľrýb im pomáha udržiavať správne fungovanie orgánov a enzýmov, čo je kľúčové pre prežitie. Síce nie všetky, ale väčšina veľrýb má zuby. Až 77 druhov veľrýb vrátane delfínov a sviňuch sú ozubené. Medzi najznámejšie druhy ozubených veľrýb patria vorvane, trpasličie a veľryby malé, belugy a narvaly. Niektoré z týchto druhov majú stovky zubov, zatiaľ čo napríklad narvaly majú len 1 alebo 2 zuby. Veľryby sú naozaj veľmi inteligentné tvory. Niektoré druhy sú známe svojimi spevmi, ktoré im slúžia na komunikáciu. Tieto zvuky sa prenášajú pod vodou na obrovské vzdialenosti. Zubovce ako napríklad delfíny či kosatky sú známe používaním echolokácie. Vydávaním zvukov sa dokážu orientovať v temnom prostredí, kde im slúžia ako oči, tým že vnímajú odrážanie zvuku.
Ryba ako Symbol a Potrava
Ryba je odjakživa symbolom kresťanstva. V minulosti označovala tajné miesta, kde sa schádzali prví kresťania. V svojej podstate bola aj kryptogramom. Symbol ryby pomáhal kresťanom porozumieť viere. Historici a archeológovia, ktorí sa zúčastnili na Medzinárodnom sympóziu Ora et ars na Skalke pri Trenčíne, v historickej sekcii s názvom Ryba a kláštor nám pomohli objaviť súvislosti tohto symbolického spojenia.
Historik a odborný garant podujatia Igor Zmeták sa vyjadril: „V podstate sa vždy dá upozorniť na nejaký aspekt života v kontexte doby. I keď automaticky rybu radíme k jedlám, k pôstu, jej symbol je omnoho bohatší. Prví kresťania jednoducho nakreslili prvý oblúk, ak druhý človek dokreslil druhý, bol to znak toho, že je tiež kresťanom. V období prenasledovania sa takto navzájom identifikovali. Ryba sa objavuje aj vo Svätom písme, keď Ježiš povoláva učeníkov a hovorí im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mk 1, 17). Taktiež rozmnožuje päť chlebov a dve ryby (porov. A poznáme aj Jonášov príbeh, ktorého zhltla veľká ryba (porov. Jon 2, 1). Práve tento motív bol v minulosti, v ranom kresťanstve, skvelým príkladom vysvetlenia Ježišovho učenia pre pohanov.
Stredná Európa a rovnako aj naše dnešné územie Slovenska komunikovali obchodne s mestom Aquileia nachádzajúcom sa v severnom Taliansku. A v časoch, keď ešte neexistovali Benátky, bolo spolu s Milánom významným obchodným centrom. Aquilejské kresťanstvo má od začiatku veľmi osobitné črty. Symboliku Ježišovej osamelosti počas krížovej cesty, ukrižovania, bolestnej smrti a následného zmŕtvychvstania vysvetľuje pôsobivá kresba v aquilejskej bazilike.
„Kresťanstvo sľubuje krásny život pre jednotlivca, ktorý bude mať, keď sa stane kresťanom. Ale ten jednotlivec má súrodencov, netere, synovcov či starú matku a čo bude robiť vo večnosti sám bez týchto ľudí? Aj takéto otázky si kládli pohania pri strete s kresťanským učením,“ spomenul Giorgio Cadorini zo Sliezskej univerzity v Česku (pozn. Giorgio Cadorini pochádza z Furlanska, je to región na severe Talianska, kde je mesto Aquileia. Potomkovia Keltov či Germánov v regióne strednej Európy mali s pochopením zjavne problémy. Aj preto aquilejské kresťanstvo prináša symbol ryby. A práve Jonášov príbeh sa javí ako zrozumiteľnejší pre široké vrstvy pohanov.
„Pre kresťanov je dôležité, že Kristus, keď zomrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým a spasil všetkých spravodlivých. Čiže aquilejské kresťanstvo dáva veľkú dôležitosť Kristovmu zostúpeniu k zosnulým, ktoré si pripomíname na Bielu sobotu,“ objasnil Cadorini. Jonáš predstavuje metaforu Ježiša Krista. „Aj on prežil svoju katastrofu a Ježiš takisto. Bol doslova zhodený svojimi spolubratmi do mora. Práve keď potreboval oporu, pochopenie, tak ľudia hovoria Pilátovi - vezmi si Krista. A tá veľryba ho zhltne a vezme do hlbín mora. A potom ho vypľuje na zem a to už je vzkriesenie a začína sa niečo nové,“ obrazne vysvetľuje prednášajúci.
Stavba baziliky zasvätenej Panne Márii v Aquileii sa začala bezprostredne po Milánskom edikte v roku 313, ktorý ukončil bezprostredné prenasledovanie kresťanstva. Bazilika je dnes v románsko-gotickom slohu. Okrem zobrazovania ryby na sakrálnych pamiatkach vždy bola a je ryba predovšetkým jedlom. V kláštoroch, najmä v čase pôstu, sa stala hlavným zdrojom potravy.
Ryby v Kláštornej Strave
Archeologický výskum v ruinách Zoborského kláštora v Nitre priniesol zaujímavé výsledky. „Mali sme to šťastie, že v jednom z mníšskych príbytkov - tak zahĺbenom murovanom priestore sa podarilo nájsť niekoľko tisíc kostí, na 98 percent rybacích,“ objasnil výsledky archeológ Marián Samuel.
„Nálezy odhalili to, že mních, ktorý žil v tomto priestore, prísne dodržiaval pôstne pravidlá. Možno išlo o reklúza. To boli mnísi, ktorí žili v úplnom odlúčení od komunity. A jedlo sa im podávalo cez otvor v ohradovom múre, a to tak, aby nedošlo k žiadnemu fyzickému alebo vizuálnemu kontaktu. Výskum odhalil, že mnísi jedli veľmi kvalitné druhy rýb. Najpočetnejšie boli zastúpené šťuky, potom sumce, kapry, ale aj jesetery. „Na jedálničku opátov a ich hostí boli ryby pomerne časté, a to nielen v pôstnych dňoch. Prezentácia výskumu sa uskutočnila počas kultúrno-historického seminára Okno do histórie. Archeologický výskum sa uskutočnil v roku 2003. Prostredníctvom neho sa podarilo lepšie spoznať a porozumieť stravovacím návykom kamaldulského konventu pôsobiaceho na Zobore v rokoch 1693 - 1782.
Kamaldulský rád sa v otázkach stravovania riadil podobnými pravidlami, aké zostavil zakladateľ benediktínskeho rádu svätý Benedikt z Nursie ešte v polovici 6. S určitými výnimkami zakázal konzumáciu mäsa štvornohých zvierat a stanovil kalendár pôstov a odporúčané dávky potravín. Z historických správ vieme, že v zoborských rybníkoch držali pre vlastnú spotrebu aj korytnačky močiarne.
Spýtali sme sa archeológa Mariána Samuela, ako to bolo s jedálnym lístkom v kláštoroch. „Mnísi jedli v kláštoroch počas pôstu aj jedlá, ktoré neboli principiálne pôstne. Napríklad hlodavec bobor. Bolo to pomerne obľúbené jedlo. To znamená, že bobra vodného pravdepodobne považovali za rybu, alebo rodovo blízkeho rybe. Jednoducho v tých časoch sa považovalo za rybu všetko, čo sa akokoľvek viazalo na vodné prostredie.
Mnísi v kláštoroch mali na starosti najmä duchovné veci; a o to, aby kláštor vôbec fungoval, sa zase starali ľudia zvonka. Akí to boli ľudia a kto sa v minulosti staral o to, aby mali mnísi v kláštoroch jedlo? Igor Zmeták odpovedá: „Máme zaznamenané prípady, keď existovali takzvaní donátori kláštorov. Boli to šľachtici, ktorí sa starali o fungovanie kláštorov. Napríklad Hedviga Tešínska, ktorá úzko súvisí s Trenčínom bola donátorkou Kláštoriska, kartuziánskeho kláštora z 13. storočia na východnom Slovensku, ktorý sa v súčasnosti postupne obnovuje. Kláštor na Skalke pri Trenčíne patril pod Nitrianske biskupstvo. A pokiaľ vieme, nemal svojho špeciálneho šľachtického donátora. Ak, samozrejme, nerátame obdobie stredoveku a Matúša Čáka. V tom období skalský opát robil farára a zabezpečoval duchovné služby na hrade. Môže sa zdať, že pán Váhu a Tatier zase na oplátku zabezpečoval jedlo a fungovanie kláštora, avšak dokumenty, ktoré by to jasne dokazovali, z tohto obdobia nemáme.
Ryba ako Jedlo Chudobných? Mýtus
Mnohí si myslia, že ryba bola bežným jedlom chudobných ľudí. Je to však zrejme mýtus. Podľa historičky Ireny Korbelářovej bolo v minulosti veľmi náročné pre obyčajného človeka dostať sa ku konzumácii rýb. „V období stredoveku a ranného novoveku mala drvivá vačšina obyvateľstva k rybám obmedzený prístup. Ryby bolo treba kupovať a ani na vidieku neboli bežné rybníky či miesta, kde by ich bol dostatok. Navyše rieky patrili panovníkovi, šľachtickej vrchnosti a bežní ľudia nemohli len tak prísť a niečo si uloviť,” vysvetlila erudovaná odborníčka výsledky svojich zistení.
Symbol rýb mal svoje miesto v rôznych formách a podobách aj v ľudovej kultúre. Ľudia si zvyčajne pripravovali koláče a buchty vo formách, ktoré mali tvar ryby, a tak tento symbol kresťanstva rezonoval aj na stoloch bežného obyvateľstva. „Iné to bolo u mešťanov. Tí si mohli dovoliť ryby, a to rovnako morské i sladkovodné. A jedli ich pomerne často. Samostatné kuchárky sa zostavovali pre biskupské úrady a šľachtu,“ doplnila Iva Korbelářová. Spomenula aj výsledky nedávneho bádania, ktoré na základe etnografických prieskumov, rozhovorov a záznamov poukázali na to, že rybu ako bežné jedlo na vidieku nikto nespomína.
„Môže to byť regionálne premenlivé, ale z celkého hľadiska toto jedlo naozaj na tanieri tuctového obyvateľstva nebolo,” dodala historička.
tags:
