Vianočné sviatky sa u našich predkov spájali s oslavami zimného slnovratu aj náboženskými sviatkami narodenia Ježiša Krista. Na rozdiel od Veľkej noci nejde o pohyblivý sviatok. Slovom Vianoce označujeme nielen samotný Štedrý deň, ktorý je vždy 24. decembra, ale aj celé obdobie sviatkov a dní, ktoré sa k Štedrému dňu viažu.
Predvianočné obdobie: Od Sv. Martina po Luciu
Predvianočné obdobie pre našich predkov začínalo už na svätého Martina, ktorý sa každoročne oslavuje 11. novembra. Týmto dňom sa končil poľnohospodársky rok a začínalo obdobie príprav na zimu. Počas zimy sa pracovalo vnútri. Opravovalo sa náradie. Gazdiné sa venovali pradeniu, tkaniu alebo páraniu peria. Často sa spolu stretávali a dlhé chvíle si krátili spievaním, či rozprávaním o mágii a čarodejníctve. Verili, že tma so sebou prináša niečo nepoznané, určitých démonov. Tmu sa snažili vyhnať slnkom, teplom a ohňom.
Najvýznamnejšími boli Stridžie dni. Začínali sa na Katarínu (25. november) a končili dňom zimného slnovratu (21. december). Mládež sa potrebovala stretávať a využívali na to určité dni na Katarínu, Ondreja, Barboru či Luciu. Boli to magické dni, počas ktorých sa robili magické aktivity.
Advent trvá štyri týždne pred Vianocami. Toto slovo pochádza z latinčiny (adventus) a znamená príchod (Ježiša). Je teda časom očakávania a duchovnej prípravy na príchod Krista. Jednou z najvýznamnejších tradícií adventu je adventný veniec. Ten sa v slovenských domácnostiach (kresťanských aj ateistických) vyskytuje dodnes.
Svätý Mikuláš
V minulosti mal deň svätého Mikuláša na Slovensku náboženský a ľudový význam. V mnohých slovenských dedinách a mestách sa v noci z 5. na 6. decembra konali Mikulášske obchôdzky. Mikuláš nosil darčeky deťom, ktoré boli počas roka poslušné a čert symbolicky strašil tie, ktoré boli neposlušné. Deti si večer pred Mikulášom (5. decembra) nachystali svoje čisté čižmičky na okno alebo k dverám, aby im Mikuláš mohol zanechať darčeky. Tie zahŕňali ovocie (najmä jablká, orechy), medovníky, či drobné hračky.
Vianočné prípravy a pečenie
Predvianočné obdobie začínalo dva až tri týždne pred Vianocami a spájalo sa s intenzívnymi prípravami. Rodiny sa na sviatky pripravovali nielen duchovne, ale aj prakticky. V domácnostiach sa robilo veľké upratovanie. Jedným z najdôležitejších aspektov príprav bolo pečenie vianočných dobrôt. Na Slovensku sa tradícia pečenia vianočných koláčov udržiava po stáročia. Typická je vôňa škorice, klinčekov alebo anízu. Medzi najznámejšie patria medovníčky, ktoré sa piekli už niekoľko týždňov pred Vianocami - museli zmäknúť. Ďalšou tradičnou vianočnou pochúťkou sú oblátky. Oblátky sa piekli v špeciálnych formách, ktoré mali rôzne kresťanské motívy, napríklad kríž, Betlehem alebo hviezdu. Piecť oblátky bola významná úloha, ktorá voľakedy patrila učiteľom.
Piekli sa aj kysnuté koláče - makové, orechové, tvarohové alebo lekvárové. V niektorých oblastiach sa robil štedrák - kysnutý koláč, ktorý bol bohato plnený vrstvami maku, lekváru, tvarohu a orechov. Piekol sa na Štedrý deň, aby bol čo najčerstvejší. Inde bola tradičná calta - akýsi predchodca vianočky.
Štedrý deň a tradičné jedlá
Počas Štedrého dňa sa dodržiaval pôst a jedli sa iba bezmäsité jedlá. Pôst trval až do vykuknutia prvej hviezdy (vtedy rodina mohla zasadnúť k štedrovečernej hostine) alebo až do polnočnej omše, ktorá pôst ukončila. Na stole musela byť naozajstná hostina - zo všetkého, čo sa počas roka urodilo. Nemohol chýbať cesnak, cibuľa, chlieb, vianočka a ovocie. Pod obrus sa dávala šupina z kapra alebo minca. Zabezpečiť mali dostatok peňazí na budúci rok. Večera začínala spoločnou modlitbou a príhovorom najstaršieho člena rodiny. Pripíjať sa muselo silným alkoholom. Gazdiná potom urobila krížik na čelo všetkým členom rodiny - pomocou cesnaku namočenom v mede. Gazda rozkrojil jablko - v strede musela byť hviezdička, aby bola rodina ďalší rok zdravá a šťastná. Kúsok z jabĺčka dal gazda každému členovi rodiny - na znak súdržnosti. Pred večerou sa jedli oblátky s medom a cesnakom. Nasledovala kapustnica, v ktorej ale nebolo mäso alebo klobása, skôr sušené hríby alebo slivky. V niektorých oblastiach sa namiesto kapustnice jedla šošovicová polievka. Strukoviny predstavovali blahobyt. Na stôl sa prestieralo aj pre zomrelých členov rodiny.
Tradičným chodom bol kapor alebo iná ryba. Ryba sa považovala za pôstne jedlo a zároveň sa verilo, že zjesť na Vianoce zviera, ktoré má krídla znamená, že z domu uletí šťastie. K rybe sa podával zemiakový šalát. Na stole nesmeli chýbať opekance a sladké (medovníky, kysnuté koláče a ďalšie). Omrvinky zo štedrej večere boli posvätné a nesmeli sa vyhodiť. Používali sa ako liečebný prostriedok alebo sa venovali hospodárskym zvieratám.
Zazvonenie zvončeka po večeri dávalo deťom znamenie, že je čas presunúť sa pod stromček a rozbaliť si darčeky. Obdarovávali sa nielen členovia rodiny, ale aj služobníctvo. Dokonca aj tuláci. Na Vianoce sa zvykli posielať pozdravy (pohľadnice).
Sviatky po Štedrom dni
Prvý sviatok vianočný sa začínal omšou skoro ráno. Chodili na ňu väčšinou iba ženy. Potom v domácnostiach pripravovali jedlo z hydiny. Opäť sa podával slávnostný obed z niekoľkých chodov. Najčastejšie to bol slepačí vývar a pečená kačka. Celý deň sa niesol v duchu rodiny, stretávali sa jej členovia, spievalo sa. Nerobilo sa nič okrem postarania sa o zvieratá.
Druhý sviatok vianočný bol už voľnejším dňom. Varilo sa mäso, navštevovali sa priatelia alebo susedia. V tento deň sa chodilo korčuľovať. Večer sa stretávali mladí ľudia na svätoštefanskej zábave. Obdobie Vianoc sa končilo sviatkom Troch kráľov, ktorý je každoročne 6. januára.
Význam Vianoc a adventu
Vianoce a celý advent majú hlboký náboženský význam, ktorý sa sústreďuje na narodenie Ježiša Krista. Podľa viery prišiel na svet, aby spasil ľudstvo. Adventné obdobie a samotné Vianoce sú pre veriacich časom prípravy, očakávania a radosti. Počas adventu sa v liturgii používa fialová farba, ktorá symbolizuje pokánie, prípravu a očakávanie. Je to zároveň farba kráľovského majestátu, ktorá naznačuje príchod Kráľa - Krista. Tradičné sú rotáty, skoré ranné omše, ktoré sa konajú počas adventu. Tieto omše sú venované Panne Márii a ich zmyslom je pripraviť veriacich na narodenie Krista.
Veľká noc a jej tradície
Podobne ako Vianoce, aj Veľká noc patrí k významným sviatkom. Starí Slovania mali totiž iba dve ročné obdobia, leto a zimu, ich náboženstvo vychádzalo z prírodného cyklu, všímali si kolobeh prírody. Oslavovali znovuzrodenie.
Typický jedlom bolo uvarené vajíčko ako symbol plodnosti a nového života. Rozkrojilo sa na toľko kúskov, koľko bolo členov rodiny, museli ho zjesť všetci, aby držali spolu a boli zdraví.
Pravoslávni a gréckokatolíci mali špecifické jedlá, ich pôst bol oveľa prísnejší. Počas Veľkej noci potom jedli obradový koláč, pasku alebo paschu. Alebo žlutu hrudku. Tieto jedlá sa pripravovali iba na Veľkú noc. A pridávali sa vajcia a všetko zelené, či už špenát, šalát, medvedí cesnak, bylinky.
V bohatších rodinách sa Veľká noc nikdy neobišla bez pečeného alebo duseného baránka. Tie chudobnejšie rodiny mali kozliatko. Tento zvyk zanikol zhruba v polovici 20. storočia a naše jahniatka sa dnes vyvážajú do Talianska. Pečené jahniatko nahradil sladký baranček z piškótového cesta. Medzi tradičné veľkonočné koláče patrí bábovka, kysnuté koláče a štrúdle.
Obradovosť Veľkej noci
Každý veľkonočný deň z Veľkého týždňa má v sebe istú obradovosť. Na Zelený štvrtok chodili dievčatá zavčas rána k vŕbe. Dievčatá sa rituálne česali pod smutnou vŕbou a prosili o dlhé krásne vlasy, aby sa páčili. Počas tohto dňa sa patrilo jesť niečo zelené, napríklad púpavu, žihľavu, medvedí cesnak. Na Veľký piatok sa slobodné dievčatá skoro ráno umývali v potoku. Verili, že opeknejú a tečúca voda im vylieči kožné choroby. Už sa nesmelo robiť s pôdou a dodržiaval sa prísny pôst. Bol naozaj brutálny a neznamenal, že by iba nejedli mäso. Gazdinky neupratovali, všetci oddychovali. Na Bielu sobotu sa už mohlo pracovať, variť aj ísť na pole. Ale väčšinou sa pokračovalo v oddychu, popoludní všetci chodili k Božiemu hrobu a držali stráž.
V sobotu po západe slnka boli obrady vzkriesenia, ktoré sa začínali pálením Judáša. Do vedra sa dali bahniatka a spálili sa, popol sa odložil a rok ho využili na Popolcovú stredu. Po skončení liturgie sa skončil pôst a najväčší hladoši sa mohli najesť. Ešte v noci sa v mnohých rodinách urobila krátka spoločná hostina. V nedeľu ráno, najmä na východe Slovenska, si ženy zobrali do kostola košík s pálenkou, vínom, vajíčkami, chlebom, slaninkou a nechali si posvätiť jedlo. Tento zvyk pretrval až dodnes. Ženy robia z posväteného jedla slávnostné raňajky, nič sa nesmie vyhodiť, každý člen rodiny sa musí najesť. Zvyšky sa v minulosti nechali vysušiť a používali sa na liečenie. Ak nebol takýto zvyk, jedlo sa muselo spáliť, lebo bolo posvätené.
Veľkonočný pondelok a jeho zvyky
Veľkonočný pondelok už nie je kresťanský sviatok. Pondelok ešte patrí k veľkonočnej oktáve, a preto ľudia chodia aj do kostola. No tento deň patril hlavne ľudovým zvykom. Šibačke a polievačke. Tieto zvyky siahajú do predkresťanského obdobia. Sú unikátne a zachovali sa, aj keď v deformovanej podobe.
Verím, že nám to objasníte. Vyskúšam. Kedysi to bola výlučne záležitosť slobodných mládencov a dievčat. V minulosti nešibali ani ženatí, ani deti. Prečo? V ponímaní starých Slovanov prichádzalo leto, teda obdobie plodnosti, siala sa úroda, ženy sa tešili, že budú gravidné, lebo deti boli veľmi vítané. Slobodný mládenec zobral prútik, nevieme, či bol práve vŕbový, no možno áno, lebo vŕba pučí ako jeden z prvých stromov a ešte je aj ohybná. Chlapec sa mal týmto prútom dotknúť nôh dievčaťa. Na gazdovstve sa cenilo, ak bolo dievčina rýchla, vrtká, šikovná, pružná. Dotkol sa jej bokov, aby rodila veľa zdravých krásnych detí, a potom sa dotkol jej rúk, aby bola pracovitá. Všetko to malo krásnu symboliku. Muž prenášal prostredníctvom prútika plodnosť a silu na dievčinu. Ich status slobodných sa mohol v týchto dňoch rýchlo zmeniť. Šibalo sa vždy skoro ráno, začínalo sa už za tmy, keď vyšlo slnko, už bolo po šibačke. Bol to rituál žičenia a plodnosti. Na východnom Slovensku sa viac pracovalo s vodou, jar tam totiž prichádza neskôr. Voda sa musela nabrať z potoka, z riečky. Tečúca voda sa považovala za živú a dievčina mala byť po obliatí zdravá, vrtká a plodná. Teda išlo presne o to isté, o čo pri šibačke. Tento zvyk prežil aj v kresťanstve, aj keď v protestantskom prostredí mnohé zvyky zanikli.
Mládenec dostal za odmenu vyfúknuté, maľované vajíčko. Slobodné dievča dokázalo, aké je zručné, aký má vkus. Niekde sa kraslice volali aj písanky. Dievčina mohla naozaj napísať na vajíčko vyznanie, že má chlapca rada. Ak zareflektoval, o pár týždňov jej postavil máj a ruka bola v rukáve. Naši predkovia to mali zariadené geniálne. Vajíčko bolo symbolom priazne. Samozrejme, každý, kto prišiel šibať, dostal vajíčko, no iba jeden mal na vajíčku vyznanie.
V kresťanskom období. Chlapci si viazali z prútov korbáče, aby si pripomenuli bičovania Krista. Do ľudového zvyku sa krásne zakomponovala kresťanská symbolika.
Kulinárske dedičstvo Sadeckej oblasti
Popularita chutí a vôní regionálnych jedál rok čo rok rastie. Deje sa tak preto, lebo regionálne produkty sú vytvárané podľa tradičných receptúr s využitím malej škály lokálnych surovín a s dôrazom na detaily. Tradičná sadecká kuchyňa (z oblasti Sadeckých Beskýd - okolie Nového Sacza) vrátane tej korzenskej, je založená na produktoch pochádzajúcich zo samostatných malých fariem.
Tradičná sadecká kuchyňa sa vyznačovala tým, že sa na stole nachádzali plody vypestované na poli, v záhrade a plody z okolitých lesov. Nič sa nevyhadzovalo, pretože žiadna gazdiná by to nedovolila. Kuchyňa bola jednoduchá - z niekoľkých surovín však dokázali gazdiné pripraviť celú paletu jedál. Hospodárstva, na ktorých sa chovali kravy, boli bohaté na mliečne výrobky: maslo, tvaroh, smotanu či mlieko.
Zmenu v jedálnom lístku dedinského hospodárstva prinášali cirkevné sviatky a rodinné oslavy. Počas nich sa na stole objavovalo mäso, vajíčka, syry a koláče. Druhy pripravovaných jedál záviseli od konkrétneho sviatku. Na Veľkú noc sa piekli špeciálne koláče (babky - koláče v tvare bábovky, mazurky), vyrábali sa tradičné údeniny, pripravoval sa biely boršč s vajíčkami. Na Vianoce sa pripravovalí perníky, tvarohovníky, červený boršč, jedlá z húb a kapusty. Sviatočné jedlá boli o to cennejšie, že im predchádzal prísny pôst.
V Gmine Korzenna sa taktiež zachovalo niekoľko originálnych receptúr s unikátnym charakterom odlišujúcich región od iných miest. Zvyčajne sa tajomstvá receptov regionálnych pochúťok v tunajších rodinách dedia z pokolenia na pokolenie. Regionálne produkty charakteristické pre Korzennu sú napríklad korzenské perníky, domáci chlieb, posúchy a kľaganý syr.
Tradičnosť tomuto jedlu dodáva použitie surovín z vlastnej výroby, napr. masla vyrobeného domácim spôsobom. Perník môže byť zdobený motívmi tradičnými pre daný región. Základné suroviny na výrobu perníka sú: domáca pšeničná múka, med z jarných kvetov, domáca smotana a maslo, škorica.
Výroba kysnutého chleba si vyžaduje dávku trpezlivosti, nakoľko tradične trvá niekoľko dní. Niekedy sa takýto chlieb piekol na špeciálne na tento účel pripravených kapustných listoch alebo listoch chrenu, ktoré chlebu dodali špecifickú arómu. Pečenie chleba patrilo k základným ženským domácim prácam. Chlieb sa piekol zo žitnej múky zomletej v žarnove. Iba od 2. polovice 20. storočia sa začal piecť chlieb z múky zomletej v mlyne. Chlieb sa tradične piekol raz do týždňa, niekedy aj menej často. V ťažkých časoch, napríklad počas neúrody sa chlieb piekol len na sviatky alebo počas väčších prác na hospodárstve. V takýchto časoch sa do chleba pridával nastrúhaný bôb, žalude, alebo aj popol či kôra stromov, aby sa ušetrilo obilie. Pred pečením sa chlieb označil znakom kríža.
Kľaganý syr je regionálnou raritou, ktorej chuť závisí od kvality mlieka (sladké, čerstvé), množstva použitého syridla a od spôsobu prípravy. Vďaka svojej chuti môže byť podávaný s pečivom, alebo ako príloha k šalátu.
Je potrebné vziať do úvahy, že kulinárske tradície v gmine Korzenna sa ďalej rozvíjajú a regionálna kuchyňa sa stáva produktom turistického ruchu, ktorý propaguje Sadecký región. Stánky s regionálnou kuchyňou sú stálou súčasťou dvoch kultúrnych podujatí - Korzenský jarmok a Gminne dožinky.
Medzi základné suroviny na prípravu tradičných jedál patria najmä zemiaky, obilie, strukoviny, kapusta, živočíšny a rastlinný tuk, domáci med, mliečne výrobky a mäso s výnimočnými chuťami a výživovou hodnotou.
tags:
