Aby sme pochopili históriu Lean, musíme sa vrátiť na začiatok modernej výroby.
História a vývoj výrobných systémov
Henry Ford bol prvý, ktorý skutočne integroval výrobný systém s názvom „masová výroba“, ktorý vyrába veľké množstvá štandardizovaných výrobkov.
Na výrobu a montáž komponentov svojich vozidiel sa používa sériová výroba v priebehu niekoľkých minút namiesto hodín alebo dní.
Na rozdiel od remeselnej výroby systém hromadnej výroby dodával dokonale namontované komponenty, ktoré sú vzájomne zameniteľné.
Tento proces bol veľmi úspešný a umožnil spoločnosti Ford Motor Company vyrobiť v rokoch 1908 až 1927 viac ako 15 miliónov automobilov typu T.
Počas druhej svetovej vojny americká armáda prijala tento systém masovej výroby.
V roku 1926 Sakichi Toyoda založil Toyoda Automatic Loom Works.
O niekoľko rokov neskôr spoločnosť zmenila svoj názov na Toyota, keď začala vyrábať automobily.
V roku 1950 sa Eiji Toyoda, synovec Sakichi, zúčastnil trojmesačnej návštevy v závode Ford v Dearborne v Michigane.
V tom čase bol závod Dearborn najzložitejší a najväčší výrobný závod spoločnosti Ford.
Po preštudovaní výrobného systému spoločnosti Ford Eiji Toyoda pochopil, že spoločnosť Toyota nemôže používať systém hromadnej výroby, ktorý používa spoločnosť Ford.
Japonský trh bol pre hromadnú výrobu príliš malý a rôznorodý.
Požiadavky zákazníka sa pohybovali od kompaktných automobilov po najluxusnejšie vozidlá.
Masový produkčný systém spoločnosti Ford sa namiesto požiadaviek zákazníka sústredil na objem výroby.
Spoločnosť Toyota spolupracovala s Taiichi Ohno na vývoji nových výrobných prostriedkov.
Dospeli k záveru, že pomocou správne nastavených kapacít strojov pre požadované množstvá a zavedením samo monitorovacích prvkov môžu výrobky vyrábať rýchlejšie, s nižšími nákladmi, s vyššou kvalitou a čo je najdôležitejšie s vyššou rozmanitosťou.
Ohno čelil výzve medzi produktivitou a kvalitou.
Lean sa síce zrodil z výrobných postupov, ale v poslednom čase zmenil svet vedomostnej práce a riadenia.
Princípy Lean
Pri vývoji lean organizácie je dôležité zosúladiť účel, postup a ľudí.
Problémy sa vnímajú skôr ako príležitosti na zmysluplné učenie ako na chyby, ktoré sa dajú zamiesť pod koberec.
Manažéri pôsobia ako tréneri a pomáhajú ostatným pri identifikácii problémov a každodennom praktickom zlepšovaní.
Lean bol predtým považovaný za súbor nástrojov a techník, dnes sa však všeobecne uznáva ako základná biznis filozofia.
Lean nemožno obmedziť na súbor pravidiel alebo nástrojov.
Musí sa k nemu pristupovať ako k systému myslenia a správania, ktorý je zdieľaný v celom toku hodnôt.
Hodnota
Je dôležité pochopiť, čo je hodnota.
Je to, za čo je zákazník ochotný zaplatiť.
Potreby zákazníka sú schopní ich vyjadriť prostredníctvom technológie.
Zákazníci považujú za hodnotné mapovanie toku hodnôt.
Identifikácia a mapovanie toku hodnôt
Druhý princíp Lean spočíva v identifikácii a mapovaní toku hodnôt, ktoré k týmto hodnotám prispievajú.
Kroky, ktoré neprispievajú k hodnote pre konečnému zákazníkovi, sa považujú za odpad, zatiaľ čo ten prvý by sa mal čo najviac znížiť a zvyšných krokov bude prebiehať hladko bez prerušenia alebo oneskorenia.
Zabezpečenie ťahu
Zásoby sa považujú za jeden z najväčších odpadov v každom výrobnom systéme v priebehu práce v množstvách.
Snaha o dokonalosť
Odpadu sa zabráni dosiahnutím prvých štyroch krokov, dokonalosti je však medzi nimi najdôležitejší.
Je súčasťou štíhleho myslenia a neustáleho zlepšovania procesov ako súčasť organizačnej kultúry.
Každý zamestnanec by sa mal usilovať o dokonalosť pri dodávaní produktov podľa potrieb zákazníka.
Kvalita mäsových výrobkov na Slovensku
Podľa profesora Petra Turka, hygienika a veterinára z Univerzity veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach, dno v kvalite mäsových výrobkov sme dosiahli pred desiatimi až pätnástimi rokmi.
Za minulého režimu fungoval štátny orgán, ktorý sa volal Štátna inšpekcia akosti výrobkov potravinárskeho priemyslu.
Tá riešila práve tieto kvalitatívne veci.
Ešte som nevidel, aby tam tak lietali pracovníci, ako keď prišla kontrola z tejto inšpekcie.
V tom čase sa totiž mäso, predovšetkým hovädzie mäso, neprodukovalo len pre domáci trh, ale aj pre export.
Štát potreboval devízy, nemal mnoho potravinárskych produktov, ktoré mohol vyvážať do kapitalistických štátov, tak vyvážal vysokokvalitné hovädzie mäso.
Za minulého režimu štát podľa Petra Turka dbal na kvalitu hovädzieho mäsa aj preto, lebo ho potreboval vyvážať do devízovej cudziny.
Dohliada na bezpečnosť, ale nie na kvalitu, v konečnom dôsledku ani nemá čo exaktne kontrolovať, keďže neexistujú dôsledné normatívy kvality.
Pracovníci Štátnej veterinárnej a potravinovej správy dohliadajú na to, či sú potraviny zdravotne v poriadku.
Čiastočne preverujú kvalitu, ak majú možnosť porovnať s existujúcou chabou národnou legislatívou.
Na to inšpektori dohliadajú.
Nemôžu však ovplyvniť, či výrobca použije v párkoch alebo vo veľkej časti mäkkých salám hydinový separát.
Táto prax je príznačná pre Slovensko a je to legálne.
Je naša chyba, že sme takúto prax umožnili.
Nemecké samosprávy a hlavne spotrebitelia potom kontrolujú, či podniky toto zloženie dodržiavajú.
V Nemecku sa nemôže stať, že niekto vyrobí mäsový výrobok so separátom, hoci nie je zakázaný, spotrebiteľ ho nekúpi.
Podobné je to v Rakúsku, kde platí Rakúsky potravinový kódex.
Slovenská republika namiesto nich vymyslela povinnú certifikáciu mäsových výrobkov.
Za túto certifikáciu vyberal štát peniaze.
Verejným tajomstvom bolo, že tým bránil nekontrolovanému dovozu zahraničných výrobkov na náš trh.
Potom sa však blížil vstup do Európskej únie a táto prax musela skončiť, pretože Európska únia má dve priority: bezpečnosť výrobkov a voľný pohyb tovaru.
Takže sme sa dostali do stavu, že sme nemali ani normy, ani certifikáciu.
Štát vtedy narýchlo skúsil zaviesť obdobu Rakúskeho potravinárskeho kódexu, ktorú prispôsobil na slovenské podmienky, ale nedotiahol to na konkrétne mäsové výrobky.
Už v 90. rokoch sa u nás objavili díleri s prídavnými látkami, ktorí obchádzali výrobcov a hovorili im: keď pridáš takúto a takúto látku, budeš môcť ubrať kvalitné mäso a vložiť indiferentnú povolenú náhradu.
V súčasnosti platí, že vyrobiť potravinársky produkt nie je problém, problémom je ho predať.
Oproti minulosti, keď muziku tvrdila výroba, dnes hrá prvé husle obchod, ktorý to robí aj pod vplyvom spotrebiteľa a jeho peňaženky.
Od dna sme sa odrazili niekedy pred desiatimi rokmi, keď spotrebiteľ už mal viac peňazí a začal čítať aj údaje na obaloch.
Predstavte si majiteľa farmy, ktorý vidí, že mu zviera začne umierať.
Za minulého režimu sa to nemohlo stať.
Keď bolo choré zviera, nikdy nemohlo ísť na bitúnok.
Každé družstvo malo kafilerický box a existovali sanitné bitúnky, kde choré zviera porazili a tam posúdili.
Kafilérie mal na starosti štát.
Na Slovensku boli štyri a rozmiestnené proporcionálne po Slovensku.
Doteraz sme sa rozprávali o tom, či boli mäsové výrobky kvalitnejšie.
Čo sa týka zdravia, na to už jednoznačná odpoveď nie je.
Zdravie je široký pojem s množstvom faktorov, ktoré ho ovplyvňujú.
Možno určitým negatívom, ktorý mal vplyv na zdravie v tom čase, bolo množstvo tuku vo výrobkoch, ale nepoužívali sa prídavné látky.
Tie, ktoré sa môžu používať, sú preverené a bezpečné na súčasné vedecké poznatky.
Veď ich odsúhlasuje WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) a EFSA (Európsky úrad pre bezpečnosť potravín).
Porovnanie kvality potravín
Pri mliečnych výrobkoch došlo k vyššej variácii.
Kedysi ste mali len klasické biele jogurty v skle a pár typov syra.
Mali sme tavené syry a nejakú tehlu eidamského typu.
Bol to veľmi obmedzený sortiment, ktorý sa po revolúcii významne rozšíril.
Kedysi sa hydina chovala 45 dní, dnes sa bežne chová 34 dní, čo sa prejaví na kvalite.
Takéto kura, samozrejme, nemôže byť ako od babičky.
Ale aj v tomto prípade máte dnes variabilitu.
Veľkou chybou bolo, že sme nepokračovali v tom, čo fungovalo.
Napríklad štátne normy na zloženie potravín ako-tak fungovali.
Bolo chybou, že sme ich zrušili bez adekvátnej náhrady.
Štát umožnil pôvodným majiteľom pôdy a členom družstva vybrať svoj podiel.
Družstvá sa rozpadli, lebo každý niečo mal, ale na pokračovanie produkcie to nebolo.
Výsledkom boli preteky, kto si uchmatne viac.
Tí rýchlejší si uchmatli stroje, tým pomalším zostali hospodárske zvieratá, pri ktorých nevedeli, čo s nimi.
Za najväčší problém tých čias považujem, že sme neboli pripravení na slobodu, vrátane ekonomickej slobody.
Potom prišiel komunistický režim, ktorý vlastníkov donútil odovzdávať pôdu a hospodárske zvieratá do družstiev.
Okrem osobných tragédií spôsobila to, že sa vytratil vzťah ľudí k pôde.
Ľudia už negazdovali na svojom, ale chodili do družstva ako do zamestnania.
Je však tiež pravdou, že slovenský vidiek sa vývojovo a svojou infraštruktúrou dostal na vyššiu úroveň.
Mladí neutekali do miest, lebo mali prácu.
Keď však tieto majetky po roku 1989 vrátili vlastníkom alebo ich dedičom, tí už k nim nemali vzťah.
V Poľsku sa niečo také nestalo.
Hoci tam tiež vládol komunistický režim, rodinné farmy zostali zachované.
Násilná kolektivizácia priniesla represie sedliackym rodinám, ktoré na svojej pôde hospodárili po generácie.
Politikom najviac vyčítam, že poľnohospodárstvo sa dostalo na okraj ich záujmu.
S tým súvisí všetko, o čom sa rozprávame.
Doteraz nie sú vysporiadané pozemky, nemáme scelené poľnohospodárske plochy.
V Česku takúto plochu môže zdediť len jeden vlastník, u nás x príbuzných získa x fliačikov.
Potom sa tie pozemky musia zložito sceľovať.
Ďalšia vec, ktorá na Slovensku dlhé roky absentovala, bola národná pomoc.
Česko i Poľsko má prepracovaný systém národnej pomoci pre farmárov, u nás dominantné platby prichádzali z Európskej únie.
Výsledkom bolo, že sa oplatilo pestovať len niektoré plodiny.
V odvetví ako v celku peniaze neboli, ale vybraným firmám sa darilo.
V roku 2010 som prišiel na stretnutie slovenských poľnohospodárov.
Parkoval tam samý mercedes.
Prečo? Lebo pestovali len repku, kukuricu a ďalšie jednoduché potraviny, ktoré stačí zasiať.
Viacerí kritici hovoria aj o tom, že štát zlyhal vo výchove spotrebiteľa.
Áno, je dobré, keď ľuďom prízvukujeme, že majú čítať obaly, ale už im moc nehovoríme, čo presne si majú všímať.
V Nemecku fungujú rôzne spotrebiteľské združenia, ktoré postavia si stánok na trhu, rozdávajú letáky, vysvetľujú ľuďom, čo majú sledovať.
Podobná kultúra je vo Francúzsku.
Nízku potravinovú sebestačnosť sme si spôsobili naším prístupom k poľnohospodárstvu ako odvetviu.
Niektorí politici po revolúcii hovorili, že ho nepotrebujeme a potrebné potraviny dovezieme.
Veľká chyba.
Toto smerovanie negatívne ovplyvnilo aj potravinársky priemysel.
Krátko po privatizácii padla väčšina z našich najväčších potravinárskych závodov.
Prečo tie závody skončili?
Niečo asi padnúť muselo, pretože živočíšna výroba spadla ako celok.
Rozhodujúcim faktorom však bol prístup konkrétnych majiteľov.
Určite nemuseli padnúť úplne nové závody, do ktorých štát len krátko predtým investoval.
Naraz však prišiel nový vlastník, technológie sa rozpredali alebo rozkradli a firma skončila.
O tom, že sa to nemuselo diať, svedčí fakt, že niektorým závodom sa podarilo prežiť.
Takéto firmy sa dokázali prispôsobiť novým podmienkam a z voľného trhu dokážu ťažiť.
Do Európskej únie sme sa snažili dostať za každú cenu, takže sme boli ochotní robiť veľké ústupky.
Ale to je opäť hlavne naša chyba.
Na prístupové rokovania lietali za Slovensko do Bruselu ľudia, ktorí vedeli anglicky, ale neboli to fundovaní poľnohospodári a potravinári.
Nerozumeli tomuto odvetviu.
Poliaci nerobili také ústupky, aké sme urobili my a pre svojich farmárov si dohodli vyššie platby.
Maďari tiež mali body, za ktoré nešli.
Slovenské družstvá zažili po revolúcii úpadok.
Viaceré z tých, ktoré prežili, doteraz fungujú len na tom, čo tam postavili za minulého režimu.
V súčasnosti už je poľnohospodárstvo veľkou témou.
To sú často len frázy.
Zvýšiť potravinovú sebestačnosť sa nedá tak jednoducho, ako si to niekto predstavuje.
My dnes veľké množstvo dobytka vyvážame, pretože ho nedokážeme doma spracovať.
A potom ho dovezieme späť.
Bežne vidím na obale, že zviera bolo chované na Slovensku, zabité v Poľsku a rozrobené znovu u nás.
V prvom rade musí začať fungovať živočíšna výroba.
Chýbajú nám napríklad veľké bitúnky.
Kedysi boli bitúnky súčasťou potravinárskych závodov, lenže majitelia sa ich zbavili po páde živočíšnej výroby, pretože bitúnky spotrebujú veľké množstvo energií, vody a produkujú veľa odpadov.
V praxi to znamená, že aj keby sme zvýšili chov dobytka, tak by sme ten dobytok nedokázali sami poraziť a spracovať.
Veľmi kritická je situácia v chove ošípaných na Slovensku.
Teraz navyše zažívame celosvetovú krízu ohľadom afrického moru ošípaných.
tags: #Maso
